Domovská

Na epikurejskú záhradu Čelovského Samuela

Včera sme kráčali za profesorom Samuelom Čelovským na jeho poslednej ceste. S rozlúčkovým obradom na petrovskom cintoríne sme sa neodlúčili len od erudovaného a dôsledného historika, ale aj od priateľa, ktorého duch a rozhovory roky formovali a podnecovali generácie študentov a profesorových priateľov. Slovenská menšina vo Vojvodine stratila jedného z najvýznamnejších bádateľov svojich dejín – človeka, ktorý dejiny nielen skúmal, ale aj žil, myslel a cítil v ich rytme. Profesor Samuel Čelovský nezanechal po sebe len množstvo odborných príspevkov, ale najmä nezmazateľnú stopu vo vedomí tých, ktorí s ním mohli viesť rozhovory – v záhrade, pri stole, v tieni starých stromov či medzi regálmi archívov. Jeho spôsob myslenia, schopnosť pochybovať, viesť dialóg a otvárať nové súvislosti z neviditeľných detailov, vytváral okolo neho osobitý mikrosvet: intelektuálny priestor, ktorý by sme mohli s istou mierou obraznosti nazvať epikurejskou záhradou. Doc. PhDr. Michal Babiak, CSc., jeden z Čelovského priateľov, tento priestor a ducha, ktorý ho obýval, zachytil vo svojej eseji. Nasledujúce riadky sú pokusom o spomienku – nielen na človeka a historika, ale na jeho spôsob života, myslenia a pôsobenia. Sú pozvaním k poslednej prechádzke do záhrady, ktorá – hoci už bez svojho hospodára – zostáva otvorená tým, ktorí chcú načúvať tichému hlasu poznania.

 

V Petrovci, 1. 10. 2019: Samuel Čelovský a Michal Babiak pred bustou Jána Kollára

 

V Petrovci, 1. 10. 2019: Samuel Čelovský a Michal Babiak pred sochou Jána Kollára

 

Na epikurejskú záhradu Čelovského Samuela – píše Doc. PhDr. Michal Babiak, CSc.

Do roku 1993 bol nad bránou do záhrady Samuela Čelovského umiestnený nápis: „Kto si ako povolanie zvolí svoju záľubu, do konca života nemusí nič robiť." Tento aforizmus bol pre nás, ktorí sme si u Sama podávali pomyselnú kľučku od jeho brány, vstupom do rozhovorov bez konca. Rozhovory v Samovej záhrade boli pre okolo prechádzajúcich Petrovčanov potvrdením, že tu sa naozaj nerobí nič a že istí ľudia si môžu dovoliť tento luxus – čo je vzhľadom na posvätnosť práce v slovenskom dolnozemskom prostredí nevídaný mravný prehrešok. A propos! – z tohto mravného odsúdenia mal zvláštny strach aj Paľo Bohuš, takže, ako často svedčil, keď sa vybral zajazdiť si na bicykli nikam a späť – na zadné sedadlo si priviazal motyku, aby tak u ľudí vytvoril zdanie, že ide niekam na jároš niečo okopať – čo, samozrejme, u ľudí, ktorí ho stretávali vzbudzovalo vysoký morálny rešpekt.
V Samovej záhrade sa toto potemkinovské zdanie mravnej bezúhonnosti nevytváralo: s istou aristokratickou noblesou tu prebiehali rituály rozhovorov – aj za cenu domnelej, či skutočnej zloby a pohoršenia iných. Zrejme preto, lebo v tejto záhrade sa usadil duch, ktorý hovoril, že do kategórie práce patria aj rozhovory. Ako som sa neskôr presvedčil, väčšina z tých, ktorí chodievali do Samovej záhrady, pristupovala k týmto rozhovorom ako k cvičeniam alebo seminárom zo sokratovského umenia viesť dialóg: byť si dopredu vedomý, že všetko, čo povieš, po istom čase s kulpínskym Sokratom sám poprieš, lebo odpovedajúc na otázky, ktoré si si dovtedy sám nepoložil, k inému záveru, akým je vyvrátenie seba samého, si ani dospieť nemohol. A toto odhalenie novej stránky veci tak ako pri každom objave dostávalo rozmer slasti – akurát so zvláštnou príchuťou, že toto nové poznanie je často negáciou seba samého. Ale čo už po sebe samom, keď poznanie je prvoradé!

V takomto svetle mohlo by vyznieť, že v Samovej záhrade onen domestikovaný duch bol duchom kontry, duchom večného protirečenia a chronického nesúhlasu. Opak je pravda: ten duch nabádal na poznávanie vecí z rozličných zorných uhlov, nabádal vidieť veci v kontexte a pochybovať aj nad vlastnými úsudkami. Domnievam sa, že tento proces sa volá učenie – ale po všetkom, ani týmto si nie som istý. Iba sa domnievam... Lebo občas, pri spätnom pohľade na istú vec si poviem, že nie učenie bolo skrytým alebo podvedomým cieľom týchto rozhovorov, ale veda. Dokonca veda vied: filozofia. V tejto optike Samova záhrada nadobudla rozmer epikurejského uzavretého kruhu, ostrova v zabudnutom kúte oceána, v ktorom sa prežíva svet v jeho poznávaní a opačne. A znova, všetky tie hektolitre kávy a... no, povedzme – čaju, mohli sa z vonkajšej perspektívy javiť ako bohapusté, nemravné pôžitkárstvo, ktoré napĺňa prvú hlavnú Epikurovu myšlienku, že cieľom života je rozkoš, a rozkoš je vždy telesná. To, čo zostávalo pre vonkajšok skryté a čo ožívalo len vo vlastnom kruhu, čo našepkával duch záhrady, čo neprekročilo hranice brány, je druhá dimenzia poznania, druhá Epikurova myšlienka – že totiž rozkoše „sa striedajú s bolesťami. Múdry človek správnou a poučenou voľbou vie regulovať ich naliehanie a pokojne očakávať ich striedanie s jediným zámerom, ktorým je dosiahnutie trvalejšieho pokoja (ataraxie)". (Martinka, 19.) Možno aj tie hlavybôle z kávy prispievali k poznaniu, že „telesné rozkoše sú intenzívnejšie, ale kratšie, duševné pokojnejšie a trvalejšie". (Martinka, 19.) A dnes, z perspektívy päťdesiatnika, oživujúc, teda vypúšťajúc z fľaše ducha tejto záhrady, si uvedomujem, že „duševné rozkoše sú vzácnejšie, lebo sa uchovávajú v pamäti na minulosť a presahujú aj do budúcnosti, zatiaľ čo telesné rozkoše poskytujú spravidla len prítomné uspokojenie. S ohľadom na pokoj duše je najvyššou rozkošou odstránenie bolesti". (Martinka, 19.) Epikurejský duch Samovej záhrady našeptával, že pokoj v duši možno dosiahnuť iba odstránením strachu a potláčaním túžob.

Nie všetkým, ktorí sme chodili načúvať duchu Samovej epikurejskej záhrady, sa podarilo tomuto návravu porozumieť. Možno sme mu neporozumeli alebo ak sme mu aj porozumeli, jednoducho sme nenašli cestu na jeho dosiahnutie. V každom prípade zásadu odstránenia strachu prekričalo „Báť sa je ľudské!" a princíp potlačenia túžob zviedlo lákavejšie: „Všetko ľudské je mi blízke." Post stúpenca jedného učenia vystriedala schizofrénia rozptýlených paberkov.

V každom prípade som si osvojil zásadu striedania rozkoše s bolesťou a dlažba striedajúcich sa čiernych a bielych dlaždíc je základom, ktorým reflektujem tento svet. Neviem však, či to je postačujúce na imperatívy vedy, o ktorých hovoril duch Samovej epikurejskej záhrady. Veda, ktorá je pozitívne overiteľným faktom, ktorá nepodľahne volaniu sirén dopredu stanovenej tézy, sirén „vyššieho záujmu" a manipulačného média – „Koho dar nezvedie, hrozba neskloní..."

Často rozmýšľam o podobách Samovej vedy... Počas jedného rozhovoru mi profesor Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave Dušan Ondrejovič povedal, že Kvačalovu prácu Dejiny reformácie na Slovensku zrejme nikdy nikto nedokončí; túto syntézu, „ktorá je zatiaľ jediným komplexným pohľadom na dejiny slovenskej reformácie od jej začiatkov do roku 1711" (Evanjelici v dejinách..., 156), Kvačala koncipoval neuveriteľne precízne, pedantne, systematicky a pozitivisticky. Na takúto metódu práce dnes nie je možné nájsť nielen obetavého jednotlivca, podobného Kvačalovi, ale ani formovať odborný tím. Na precíznu a systematickú vedu dnes už nemáme čas – ani ľudí. Vedecký opus Samuela Čelovského je podobný tomuto nedokončenému, posmrtne vydanému Kvačalovmu dielu: je založený na veľmi bohatých a dlhodobých vedeckých výskumoch, realizovaný so všetkou serióznou profesionálnou cťou, no nemá formálne znaky uzavretej syntézy... Roky nás Samuel Čelovský fascinuje svojimi historickým objavmi, sugestívnymi interpretáciami odhalených materiálov, už desaťročia nám vyráža dych poukazovaním na doteraz neznáme súvislosti medzi javmi. Od Vavrinca Dunajského cez kysáčsku kostolnú tabuľu až po alfu a omegu jeho vedeckej historickej fascinácie – Félixa Kutlíka. Ale to stále nie je jediné dielo, jediná syntéza s pomyselným názvom Dejiny vojvodinských Slovákov. Stále sú to Pohľady na... Príspevok k výskumu toho a onoho, O problematike druhého a tretieho, stále sú to parciálne riešenia, ktoré čakajú na svoje parádne zjednotenie, na svoju drahú väzbu v psej koži.

Iba ak by...

Iba ak by veda neboli iba syntézy. Ak by veda neboli iba monografie, ale aj časti, zlomky, parciálne výsledky...

Iba ak sú literatúrou aj drobné básne, ako je beletria aj aforizmus, iba ak je La Rochefoucauld spisovateľ. Len potom je vedecký opus Samuela Čelovského vedecká syntéza.

Tak ako súčasťou viery kresťana nie je iba Päť kníh Mojžišových, ale aj Príslovia a erotická poézia z Piesne piesní, tak aj všetky tie separátne historické pohľady prof. Dr. Samuela Čelovského sú pevnou súčasťou intenzívne skĺbeného vedeckého opusu, ktorý nám prináša rozhodné informácie o našej minulosti, o našom mieste na tomto a v tomto svete. Nie jednoliata maľba, ale fascinujúca mozaika – to je historické dielo Samuela Čelovského; milión kamienkov, črepín a sklíčok, ktoré pokope drží malta prísnych vedeckých zásad a ktoré iba z odstupu poskytujú rozkoš poznania – duševnú rozkoš, ktorá je vzácnejšia, lebo sa uchováva v pamäti na minulosť a presahuje aj do budúcnosti.

Kdesi na začiatku tejto pamäte minulosti stojí rozkoš z rozhovorov Samuela Čelovského s jedným z posledných kulpínskych šľachticov – Stratimirovićom. Rozhovory v parku, ktorý bol kedysi Stratimirovićov, boli rozhovory o dejinách: o ich slávnom rode, o kedysi vzácnych návštevách ich kaštieľov, akými boli tie Kuzmányho, Šafárikove, no, povedzme – aj Janka Kráľa. Mohlo niečo väčšmi ako tieto rozhovory fascinovať mladú dušu Samuela Čelovského? Sotva. Zrejme vtedy sa história stala jeho záľubou, a keď sa vrátil z univerzitných štúdii v Bratislave, zistil, že kto si ako povolanie zvolí svoju záľubu, do konca života nemusí nič robiť. Posledná kulpínska žena, „kerá vedela porobiť" – ňanička Backová, za ktorou chodili aj ženy z Banátu, často opakovala, že ducha, ktorý prebýval v Stratimirovićovom parku, si so sebou do Petrovca odniesol „ten malý Samo – Samo poštárov". Táto hláška ňaničky Backovej však už nikoho nezaujímala, všetci sa jej vysmievali a aj ďalej verili len tomu, čo ňanička videla v soci kávovej šálky.

Niekedy uprostred tej poslednej vojny v deväťdesiatych rokoch, keď epikurejská Samova záhrada spustla, keď utíchol rozkošný tón rozhovorov, Samo zvesil onen známy nápis z jej brány, na ktorom stálo: „Kto si ako povolanie zvolí svoju záľubu, do konca života nemusí nič robiť", a uložil ho do pivnice svojho domu. To ešte netušil, že v tú noc mu voda pivnicu vytopí a spolu s bulami, správami z kanonických vizitácií a korešpondenciou Andreja Hadíka s Mozartom zmizne aj záhradný nápis. Tomáš Čelovský mi rozprával, že bratina Spevák, keď si trochu uhol – znamená relatívne často - vo Hviezde s ohňom v očiach rozprával, že je to pomsta nejakého ducha, ktorý kedysi prebýval v Samovej záhrade, no čoskoro táto historka o Samovej zaplavenej pivnici, ktorá sa pre nás, vojvodinských Slovákov, vyrovnáva požiaru Alexandrijskej knižnice, už nikoho nezaujímala. Až o rok neskôr sa podarilo Valimu odhaliť, že v tú istú noc, keď voda vykonala skazu v Samovej pivnici, Paľo Čáni vytlačil autorský exemplár svojej grafiky Cintorín. Záhadný letiaci objekt, vznášajúci sa nad pomníkmi zosnulých i živých z tejto grafiky, sa v niektorých interpretáciách vysvetľuje ako ten duch zo Samovej epikurejskej záhrady. Je však početný okruh tých, ktorí sa domnievajú, že v tomto prípade nejde o interpretáciu, ale o nadinterpretáciu alebo typický postmodernistický bľabot.

Literatúra

Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 1 A – L. Ed. Pavel Uhorskai. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1997.
MARTINKA, Jaroslav. Epikuros mysliteľ. In Epikuros: O šťastnom živote. Bratislava : Pravda, 1989.

 

 

 

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus