Domovská

Ján Sirácky – svedomie generácie a svedok dejín

Dňa 30. mája 2025 si v Bratislave na medzinárodnom odbornom seminári pripomenú sté výročie narodenia výnimočnej osobnosti slovenského kultúrneho a spoločenského života – Dr. Jána Siráckeho. Seminár, organizovaný Maticou slovenskou v spolupráci so Združením Spolkov Slovákov z Juhoslávie, Maďarska, Rumunska a Bulharska, je dôstojným gestom uznania muža, ktorý svojím životom i dielom preklenul hranice štátov, generácií aj ideologických zlomov. Narodil sa 29. 5. 1925 v Petrovci a vyrastal v prostredí, kde sa láska k slovenskému jazyku a solidarita s utláčanými stali prirodzenou súčasťou výchovy. Ako žiak petrovského slovenského gymnázia neostal bokom ani počas búrlivých rokov druhej svetovej vojny. V lete 1944 sa, podobne ako mnohí jeho spolužiaci, zapojil do protifašistického hnutia. Od jesene toho istého roku pôsobil v slovenskej XIV. vojvodinskej brigáde. Po jej rozformovaní bol zaradený k štábu 51. divízie, kde až do februára 1946 zastával rôzne vojenské a politické funkcie. Po demobilizácii začal pracovať ako redaktor slovenského týždenníka Hlas ľudu a v novembri 1946 nastúpil na štúdium filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

 

Ján Sirácky – svedomie generácie a svedok dejín

 

Ján Sirácky – svedomie generácie a svedok dejín

 

Siráckeho mimoriadne ostrý zmysel pre pamäť ho priviedol nielen k neúnavnému zaznamenávaniu dejín dolnozemských Slovákov, ale aj osudov svojich vrstovníkov. V Pamätnici 50 rokov slovenského gymnázia v Petrovci, ktorú vydalo gymnázium v októbri 1969, napísal dojímavé spomienky na svojich dvoch priateľov – Michala Ďuriša z Hložian a Michala Kulíka, ktorých životy kruto zlomila vojna.

Miško Ďuriš, ako si ho Sirácky pamätal, bol tichý, uzavretý, no vnútornou silou nabitý chlapec, ktorý sa po maďarskej okupácii v roku 1941 aktívne zapojil do odboja. Ako člen miestnej organizácie SKOJ-a bol zatknutý a deportovaný. Jeho život skončil v jednom z nacistických koncentračných táborov – podľa rôznych zdrojov v Dachau alebo v Buchenwalde. Sirácky si naňho spomínal s hlbokým smútkom a výčitkami – pre tragédiu, ktorá sa udiala Ďurišovcom, už nikdy nemal odvahu vstúpiť do ich domu.

Druhou postavou bol Mišo Kulík – typický mladý revolucionár, presvedčený komunista, organizátor a bojovník. Ťažko zranený na jar 1943, zomrel po vojne, 3. augusta 1945, v novosadskej nemocnici ako 21-ročný. Jeho brat Samko padol pri Virovitici. Rovnako ako Ďuriš, aj Kulík predstavoval podľa Siráckeho čistotu ideálov a odvahu tej generácie, ktorá svojou krvou písala dejiny.

Tieto dve spomienky sú výpoveďou o tragédii jednej generácie, ktorá bola doslova rozorvaná dejinami. Sirácky vo svojom texte kladie otázky: nezabudli sme? Spomenieme si? Napíšeme niekedy dejiny národnooslobodzovacieho boja juhoslovanských Slovákov? Jeho slová sú apelom na historické vedomie, na literárne spracovanie krátkych, no výnimočných životov tých, ktorým sa nedostalo šance dožiť mier.

V pokračovaní uvádzame obe spomienky, tak ako ich napísal Ján Sirácky:

Dr. Ján Sirácky: DVAJA MICHALOVIA A TÍ DRUHÍ...

„Písal sa rok 1936. Počiatkom septembra, tak ako po iné roky, zhromažďovali sa na dvore petrovského gymnázia žiaci na slávnostný začiatok nového školského roku. Tí z najvyšších tried dosť nevšímavo k svojmu okoliu, tí z nižších sebavedome, aby sa vyrovnali starším a ukázali svoju dôležitosť pred mladšími a ešte mladšími, a my, prváčikovia, dosť alebo veľmi nesmelo. Spomínaný rok nebol na prvákov veľmi úrodný, zapísalo sa nás tuším iba 56 (rozhodne menej než 60), takže bola iba jedna prvá trieda. Prirodzene, museli nás dať do najväčšej učebne, do »kresliarne«.

Čoskoro som sa skamarátil s nižším plnším chlapcom s okrúhlou tvárou a trochu orličím nosom, s Miškom Ďurišom z Hložian. Miško býval u Trusinov, neďaleko gymnázia. Často sme sa navštevovali, v letných mesiacoch sme neraz zašli do Hložian, zastavili sme sa pre Miška i ostatných našich hložianskych kamarátov i kamarátky, aby sme po návrate z Dunaja, hladní ako vlci, preverili kuchárske umenie Miškovej matky a využili pohostinnosť oboch Miškových skvelých rodičov. Tak medzi školou a zábavami sme rástli, dospievali, vnímali svet okolo nás: aj to, že v ňom nie je všetko také, ako by sme si želali, a že sa pomaly schyľuje k vojne.

Nadišla čierna jar roku 1941 a s ňou sa dostavila maďarská okupácia. Vtedy sme ešte netušili, že pre mnohých bude osudná. Iba málo ľudí vedelo o tom, že sa Miško Ďuriš, tento tichý a pomerne uzavretý chlapec, čoskoro po okupácii aktívne zapojil do odbojového hnutia (bol členom miestnej organizácie SKOJ-a v Hložanoch). Zatkli ho spolu s veľkou skupinou mladých ľudí, ktorí sa organizovali a vystúpili proti neslobode: odvliekli ho do žalára, aby už nikdy viac slobodne nežil. Za vojny sa všeličo počulo i všeličo nevedelo. Aj o Miškovi Ďurišovi, ktorého meno opätovne figuruje až v »Zpráve slovenského gymnázia v Petrovci pre školský rok 1945-1946«, ale už nie v »Klasifikácii žiakov«, lež pod hlavičkou »Žiaci gymnázia, ktorí padli v boji za oslobodenie našej vlasti«. Jeho ďalšie osudy spolu s osudmi mnohých mladých ľudí z Vojvodiny (a z našich Vlada Šustera) spracoval Živan Milosavac v otrasnej knihe »Šuma nije olistala«, (ktorú sme ešte stále nevydali v slovenskom preklade, hoci som sa o to niekoľkokrát pokúšal). Milisavcovu knihu vydala Matica srbská v Novom Sade r. 1961. Je to literárna kronika o dovtedy málo známej tragickej vzbure pokrokových mladých ľudí prevažne z Vojvodiny, ktorí v rokoch druhej svetovej vojny boli odsúdení a väznení v horthyovskej väznici v Sátoraljaújhelyi. Vzbura sa uskutočnila 22. marca 1944 a aktívne sa jej zúčastnili aj obidvaja spomínaní naši chlapci. Vladko Šuster tragicky zahynul v dňoch vzbury, Miško Ďuriš bol odvlečený do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa viac nevrátil (podľa Milisavca do Dachau, podľa citovanej »Zprávy gymnázia« zahynul v Buchenwalde).

Myslel som naňho (i na ďalších padlých kamarátov) opätovne veľmi intenzívne najmä v časoch, keď roku 1950 aj za mnou na vyše päť rokov (a malo to byť dvadsať) zapadla zámka na väzenskej cele a keď sa dalo žiť iba spomienkam na minulosť a nádeji v zdravý ľudský rozum. Ale aj od tých čias ubehlo dosť času a tempo, ktorým žijeme, je veľkým nepriateľom spomienok. Verte mi však, že keď prechádzam cez Hložany, myslím naňho zakaždým. A iba vtedy, keď mi káže povinnosť, prejdem popred Ďurišov dom so spustenými žalúziami, ale nemám odvahu zastať a vojsť dnu... Tragédia, ktorá sa v ňom odohrala, je silnejšia než moje opätovné predsavzatie...

Druhá spomienka patrí Michalovi Kulíkovi, typickému mladému revolucionárovi nášho prostredia, ktorý po ťažkom zranení na jar roku 1943 pri Josipovci v Slavónsku zomrel už po oslobodení vo vojenskej nemocnici v Novom Sade 3. augusta 1945 ako 21-ročný. Približne v tom istom čase, keď bol starší Michal ranený, zahynul v bojoch o Viroviticu jeho mladší brat Samko, čím rodina Kulíkova, rovnako ako Imrekova, obetovala na oltár slobody po dvoch synoch.

Mišo Kulík (lebo tak sme ho volali) patril do generácie, ktorú vojna nemilosrdne preriedila. V bojoch (ale inak) zahynuli aj jeho štyria ďalší spolužiaci: Štefan Čásar a Štefan Mocko z Pivnice, Braňo Križan z Petrovca, zatiaľ čo Ivan Komlóš z Petrovca ukončil svoj mladý život kdesi v tábore v Nemecku. Aj keď otec Miša Kulíka vtedy, keď sme dorastali, nebol už roľníkom, Mišo zdedil po predkoch ľudovú, neváham povedať sedliacku, zdravú sedliacku povahu, a bol tak vrastený do nášho sedliackeho sveta, ako azda ani jeden z nás. Myslím, že práve z tohto sveta pramenilo aj Mišovo čisté komunistické presvedčenie, jeho revolučná odhodlanosť a nezlomná túžba po slobode, i jeho odvaha pri organizovaní mladých ľudí do odboja. Spomínam si, ako sa tešil v novembrových dňoch roku 1944, keď sa organizovala slovenská brigáda, aké mal plány, keď sme naposledy hovorili spolu v Dárde, krátko pred prechodom brigády cez Drávu do Slavónska. To bolo vari naše posledné stretnutie, ak nerátame jeho pohreb.

2. augusta 1945 ako vojak som cestoval zo Smedereva na krátku dovolenku do Petrovca. Na starej železničnej stanici v Novom Sade som stretol Miškovu sestru Annu. Bola ho navštíviť v nemocnici. Hovorila, že sa necíti dobre a opytovala sa ma, či ho nejdem navštíviť. Bolo však veľmi málo času do odchodu vlaku do Petrovca, preto som sa rozhodol, že pôjdem na druhý deň. Ale na druhý deň už bolo neskoro: po Petrovci sa rozletela smutná správa, že Miško Kulík zomrel. Dodnes mám výčitky svedomia, že som ho v ten deň nenavštívil. Bol som spolu s mnohými ďalšími na jeho veľkom pohrebe, na jednom z najsmutnejších pohrebov. Ako to pri takých príležitostiach býva, odznelo veľa sľubov, že nikdy naňho nezabudneme. A nezabudli sme? Spomenieme si na neho i na mnohých ďalších bývalých žiakov nášho gymnázia v týchto sviatočných dňoch jeho 50. výročia a pôjdeme sa pokloniť k ich hrobom aj pamiatke tých, ktorých hroby sú ďaleko od ich milovaného rodiska? Budú s nami na oslavách ústavu, o ktorého dobré meno sa tak presvedčivo zaslúžili? Nájde sa niekto z nás, kto má literárny talent, aby umelecky stvárnil ich krátke, ale plodné životy? Kedy napíšeme dejiny národnooslobodzovacieho boja juhoslovanských Slovákov a zhodnotíme ich úlohu v ňom? Nielen pre budúce generácie, ale aj pre nás, ich vrstovníkov a spoluúčastníkov. Aj v záujme nášho dobrého mena a čistého svedomia.

Česť vašej pamiatke, priatelia a kamaráti!"

Česť pamiatke i Dr. Jánovi Siráckemu!

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus