„Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja, nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja. A milovať."
Tieto verše Jána Smreka si na prahu dospelosti ako svoje motto zvolili maturanti školského roku 1974/75 Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci. A hoci od ich veľkého dňa – maturity – uplynulo už päťdesiat rokov, vernosť týmto slovám pretrvala. Stretli sa opäť, 31. mája 2025, aby si spoločne pripomenuli nielen svoju mladosť, ale aj hodnoty, ktorými žili a ktorými žijú dodnes.
Sedím v slávnostnej sieni petrovského gymnázia, v miestnosti, kde som pred polstoročím dostala vysvedčenie o dospelosti. V sobotu to bola miestnosť spomienok. Okolo mňa známe tváre – niektoré poznačené časom viac, iné menej, no oči – tie zostali rovnaké. Rozžiarili sa, keď zaznelo: „A pamätáš si, keď sme...?" Alebo: „Kde si bol toľké roky, veď si sa ani nezmenil!" A hoci sa čas pod rukami života rozpadá na drobné úlomky, dnes sa z tých úlomkov poskladala pestrá mozaika.
Bolo nás spolu 55. Dve triedy – jazyková IV. A a matematická IV. B. V laviciach sme sedeli Slováci aj Srbi, no učili sme sa v slovenčine. Srbi mohli odpovedať po svojom. Učili sme sa spolu a spolu sme aj rástli, dospievali... Našimi triednymi boli Peter Páleš a Samuel Sabo – dnes už len spomienka, no veľmi živá. Rovnako ako spomienka na riaditeľa Samuela Speváka. V sobotu sme si na nich všetkých ticho spomenuli.
Šiesti naši spolužiaci už nemohli prísť – odišli skôr, ako by sme si boli priali. Prví dvaja nás opustili ešte pred 18 rokmi – Ján Bažík a Mária Speváková (rod. Fábryová). O sedem rokov neskôr, v roku 2014, sa za nimi vybrala Mária Hroncová (rod. Kolárová), v roku 2016 aj Ján Čapeľa. Miroslav Jašo a Mária Petrášová (rod. Orgovánová) sa ticho vytratili z našich radov v roku 2017. Spomienky na nich zazneli v kruhu ticha, v ktorom sa slová už nehodili. Len tichá vďaka a krátka modlitba za ich duše.
Znovu medzi nás zavítala aj profesorka biológie – Mária Boldocká. V očiach jej svietila iskra, ktorú si pamätám ešte z gymnaziálnych dní. Bola mladá, keď nás učila – len pár rokov praxe mala v čase, keď sme do školy nastúpili. Dnes hovorí s úsmevom: „Na tom našom profesorskom povolaní je zvláštne to, že vďaka týmto stretnutiam zostávame, podmienečne povedané, v pracovnom pomere. A sú to veľmi príjemné povinnosti."
Po oficiálnej časti sa rozprúdili rozhovory, objatia, smiech, ale aj slzy. Niektorí sa videli po rokoch, iní častejšie, pretože táto generácia sa rozhodla po štyridsiatich rokoch stretávať každý rok. Kým duch veselosti neodíde, kým zdravie dovolí. Miesta stretnutí sme menili – Petrovac, Hložany, Kulpín, Ravno Selo, Maglić. Dôležité však bolo to, že sme boli spolu.
Po polstoročí ticho prechádzam chodbami. Trieda, kde sme písali maturitu. Dvor, kde sme cez prestávky filozofovali o živote. Tajomné zákutia. Náš svet, náš čas.
V sobotu sa nám svojou omamnou vôňou privrávali dnes už storočné lipy. Akoby si tiež chceli spomenúť na svoju mladosť – keď mali iba päťdesiat.
Pol storočia. Je to veľa? Je to málo? Možno oboje. Ale isté je, že v srdciach tejto generácie zostalo niečo, čo sa časom nestráca. Úcta. Láska. Pripravenosť zápasiť. A schopnosť milovať – ako to pred päťdesiatimi rokmi prisľúbili veršom básnika.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)