Vidovdan, deň pripomínajúci osudovú bitku na Kosovom poli v roku 1389, sa v Srbsku tradične spája so silnými emóciami, symbolikou odporu a zápasu o budúcnosť. V roku 2025 sa však tento sviatok stal svedkom nie hrdinských príhovorov štátnikov, ale slzného plynu, násilia a zúfalého výkriku občianskej nespokojnosti. Protesty, ktoré otriasajú krajinou už vyše pol roka, a ktoré sa počas jari výrazne zintenzívnili, sa v sobotu 28. júna – už druhý raz v tomto roku – rozvinuli do najmasovejšej podoby. Podľa nezávislého Archívu verejných zhromaždení sa v Belehrade zišlo približne 140.000 ľudí – podobne ako na marcovom proteste 15. za 15. Polícia aj tentoraz odpovedala silou, použitím slzného plynu, omračujúcich granátov a zatýkaním. No protest tým nezastavila. Rozptýlil sa – do ulíc a ciest, do miest a dedín, do každodenného života.
Z ulíc Belehradu, Nového Sadu, Kragujevca či Subotice dnes zaznieva spoločné volanie po zmene. Protest má podobu takzvaných disperzovaných blokád, ktoré sa v priebehu hodín presúvajú a znova objavujú – ako dôkaz, že občania vedia byť organizovaní aj bez centrálneho velenia. Ľudia blokujú dopravné uzly, kontajnery a lavice sa stávajú zástupnými symbolmi odporu. Z obyvateľov, ktorí dlhé roky mlčali, sa stávajú aktívni účastníci boja za dôstojnosť. A to tam, kde žijú, kde cítia najväčšiu nespravodlivosť, najhlbšie poníženie – v školách, v kultúrnych inštitúciách, na úradoch.
Aj slovenská komunita v Srbsku tieto prejavy moci veľmi dobre pozná.
Iba pred niekoľkými dňami Obec Báčsky Petrovec vyniesla rozhodnutie o vymenovaní novej riaditeľky Slovenského vojvodinského divadla. Žiadosti boli štyri, no odborná spôsobilosť a predpoklady zrejme rozhodovali najmenej. V tejto súvislosti zaznel silný a verejný apel od divadelnej vedkyne Vladislavy Fekete, rodáčky z Petrovca, ktorá okrem iného v Otvorenom liste predsedníčke obce napísala:
„Nechce sa mi veriť, že si nie ste vedomá toho, že v našom prostredí sa objavilo niekoľko profesionálnych talentovaných mladých režisérok a kultúrnych manažérov, ktorí sú ochotní posunúť naše divadlo dopredu..." Celý obsah listu TU: https://www.storyteller.rs/otvoreny-list-predsednicke-obce-bacsky-petrovec-od-teatrologicky-vladislavy-fekete-nezmeskajme-sancu-restartovat-nase-divadlo/.
Slová odborníčky, ktorá o niekoľko dní nastúpi na post riaditeľky najprestížnejšieho mestského divadla na Slovensku – Mestského divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave – nestačili. Ani pôvod, ani kompetencie, ani vízia. Lebo rozhodujú iné kritériá. A nie je to ojedinelý prípad.
Zdeno Lončar, dlhoročný pracovník Múzea vojvodinských Slovákov (12 rokov), dnes zverejnil svoj odchod z tejto inštitúcie. Dôvod?
„Lúčim sa s Múzeom vojvodinských Slovákov... preto, že vedenie Obce Báčsky Petrovec tak rozhodlo – slobodomyseľným nie je miesto vo verejných ustanovizniach... zamestnať sa môžu len tí, ktorí si to zaslúžia – po straníckej línii. Odbornosť tu nehrá žiadnu úlohu." Viac TU: https://www.facebook.com/zdeno.loncar
Slová, ktoré by v zdravom systéme vyvolali hanbu, v tom dnešnom vyvolávajú ešte väčší tlak na jednotlivca. Zdeno nielenže chodil na protesty, ale robil si aj svoju robotu. Kvalitne. Možno práve preto je dnes „nežiaduci".
V Srbsku sa protestuje na námestiach, no príčiny protestov siahajú hlboko – do každodenného života. Do škôl, divadiel, múzeí, médií. Tam, kde sa dnes čoraz častejšie nepresadzujú schopnosti, ale lojalita. Tam, kde sa občianska odvaha trestá a priemernosť, neraz aj podpriemernosť, odmeňuje.
Dnešné Srbsko balansuje medzi dvoma pólmi – prezidentom Aleksandrom Vučićom, ktorý už 13 rokov sústreďuje moc do vlastných rúk, a čoraz uvedomelejšou spoločnosťou, ktorá odmieta byť pasívnym pozorovateľom. Protesty nemajú jedného lídra – no majú hlas. A ten znie čoraz hlasnejšie: predčasné voľby, prepustenie zadržaných, koniec represie a návrat právneho štátu.
Západné médiá ako ARD, Spiegel, FAZ či SRF čoraz otvorenejšie upozorňujú na stav srbskej demokracie: zastrašovanie, represiou kontrolované súdnictvo, závislé médiá. Na túto realitu naráža aj slovenská komunita – často v tichosti, no o to hlbšie. Nejde len o „veľkú" politiku – ale aj o to, či naše divadlá, školy a múzeá budú patriť ľuďom, alebo politickým nominantom. Či tu bude miesto pre schopných, alebo len pre poslušných.
Aj preto má zmysel, že protest pokračuje. Aj preto má zmysel, že sa ľudia neboja. Srbská jar odporu ešte neskončila. A kým sa z ulíc – či už v Belehrade, alebo Petrovci – bude ozývať hlas tých, ktorí veria v dôstojnosť, spravodlivosť a pravdu, bude existovať nádej, že sa veci môžu zmeniť.
Katarína Pucovská
Proleće otpora u Srbiji – narod koji ne želi da se plaši
Vidovdan, dan koji podseća na sudbonosnu bitku na Kosovu Polju 1389. godine, tradicionalno se u Srbiji vezuje za snažne emocije, simboliku otpora i borbu za budućnost. Međutim, 2025. godine ovaj praznik nije obeležen svečanim govorima državnika, već suzavcem, nasiljem i očajničkim krikom građanskog nezadovoljstva. Protesti koji potresaju zemlju već više od pola godine, a koji su se tokom proleća znatno intenzivirali, kulminirali su u subotu 28. juna – po drugi put ove godine – u najmasovnijem obliku. Prema nezavisnoj inicijativi Arhiva javnih okupljanja, u Beogradu se okupilo oko 140.000 ljudi – slično ili nešto manje nego na martovskom protestu „15 za 15". Policija je i ovoga puta reagovala upotrebom sile, suzavca, šok-bombi i hapšenjima. Ali protesti nisu zaustavljeni – proširili su se širom zemlje.
Iz ulica Beograda, Novog Sada, Kragujevca, Niša i Subotice dolazi jasno izražen otpor. Protest je poprimio oblik takozvanih disperzovanih blokada koje se iz časa u čas pomeraju i iznova pojavljuju – kao dokaz da građani znaju da se organizuju i bez centralnog vođstva. Ljudi blokiraju saobraćajnice, koriste kontejnere, klupe i druga improvizovana sredstva kao simbole otpora. Oni koji su dugo ćutali, sada postaju aktivni učesnici borbe za dostojanstvo – baš tamo gde žive, rade ili studiraju. Tamo gde svakodnevno osećaju nepravdu, poniženje, korupciju, ekonomski pad i devastaciju kulture.
I slovačka zajednica u Srbiji ove pojave vlasti vrlo dobro poznaje.
Samo nekoliko dana ranije, Opština Bački Petrovac donela je odluku o imenovanju nove direktorke Slovačkog vojvođanskog pozorišta. Od četvoro kandidata, izabrana je osoba sa najmanje relevantnim kvalifikacijama. Tim povodom oglasila se i poznata teatrologinja Vladislava Fekete, rođena u Petrovcu, koja je u Otvorenom pismu predsednici Opštine Bački Petrovac između ostalog napisala:
„Ne mogu da verujem da niste svesni da u našem okruženju postoji nekoliko profesionalnih, talentovanih mladih rediteljki i kulturnih menadžera koji su spremni da pokrenu naše pozorište napred..."
Ni stručnost, ni apel uvažene ličnosti koja upravo stupa na čelo Gradskog pozorišta P. O. Hviezdoslava u Bratislavi – nije bio dovoljan. Jer odlučuju neki drugi kriterijumi.
Zdeno Lončar, dugogodišnji saradnik Muzeja vojvođanskih Slovaka (12 godina), upravo je danas objavio da odlazi iz ove ustanove. Razlog?
„Odlazim iz Muzeja vojvođanskih Slovaka jer je tako odlučilo rukovodstvo Opštine Bački Petrovac – za slobodoumne nema mesta u javnim ustanovama... zapošljavaju se samo oni koji to zaslužuju – po partijskoj liniji. Stručnost ovde ne igra nikakvu ulogu."
Reči koje bi u uređenom društvu izazvale sramotu, u današnjem sistemu izazivaju još veći pritisak na pojedinca. Zdeno ne samo da je učestvovao u protestima – on je svoj posao radio savesno i kvalitetno. Možda baš zato više nije poželjan.
U Srbiji se protestuje na trgovima, ali uzroci protesta dosežu mnogo dublje – do svakodnevice. Do škola, pozorišta, muzeja, medija. Tamo gde se sve češće ne ceni znanje i sposobnost, već lojalnost. Tamo gde se građanska hrabrost kažnjava, a osrednjost ili podprosečnost nagrađuje.
Današnja Srbija balansira između dva pola – predsednika Aleksandra Vučića, koji već 13 godina akumulira vlast u svojim rukama, i sve svesnijeg društva koje odbija da bude pasivni posmatrač. Protesti nemaju jednog vođu – ali imaju glas. Taj glas postaje sve jači: vanredni izbori, oslobađanje uhapšenih, kraj represije i povratak pravnoj državi.
Zapadni mediji poput ARD-a, Spiegla, FAZ-a i SRF-a sve otvorenije upozoravaju na stanje demokratije u Srbiji: zastrašivanje, represija, zavisno sudstvo, kontrolisani mediji. I slovačka zajednica sve češće oseća posledice te stvarnosti – često u tišini, ali stalno dublje. Ovde se ne radi samo o „velikoj politici" – već o tome da li će naše pozorište, škola ili muzej pripadati ljudima, ili partijskim nameštenicima. Da li će biti mesta za sposobne – ili samo za poslušne.
Zato protest traje. Zato ima smisla da se ljudi ne plaše. Proleće otpora u Srbiji još uvek traje. I dok se sa ulica – bilo u Beogradu ili u Petrovcu – bude čuo glas onih koji veruju u dostojanstvo, pravdu i istinu, postojaće nada da promene jesu moguće.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)