Text uverejnený v Národnej jednote v roku 1922 nie je len historickým dokumentom. Je to výkrik duše, pocta obetavosti a zároveň výčitka ľahostajnosti. Je to emocionálny, sugestívny a stále aktuálny apel, ktorý pripomína, čo znamená mať hlboký zmysel pre spolupatričnosť, hrdosť na svoj pôvod a úprimnú túžbu pomáhať vlastnému národu – aj keď človek žije tisíce kilometrov ďaleko. Slová o tom, ako slovenský vysťahovalec radšej opustil domov, než aby doma „nehanebne mrel", sú tragickým obrazom doby, keď slovenská dedina nedokázala nasýtiť svojich synov a dcéry. No zároveň sú aj svedectvom o sile charakteru a hlbokom mravnom presvedčení, ktoré hnalo týchto ľudí k tomu, aby pomáhali rodnej zemi nie slovami, ale činmi. Najmä zaráža kontrast medzi tými, ktorí si v Amerike odriekali každý cent, aby podporili výstavbu slovenského gymnázia v Petrovci – a medzi domácimi zámožnými Slovákmi, ktorí „ani len halierom neprispeli". Publicista tu neskrýva hnev, rozhorčenie, ale zároveň ani vieru v silu vzoru: že obetavosť našich bratov v Amerike prebudí svedomie, pohne srdcia, vzpruží ducha. Tento článok je zároveň obžalobou i hymnom – hymnom vzdoru, práce, obety a vízie, že jediná cesta k slobode vedie cez vzdelanosť.
Transatlantický zaoceánsky parník: https://en.wikipedia.org/wiki/SS_Kaiser_Wilhelm_der_Grosse#/media/File:Kaiser_wilhelm_der_grosse_01.jpg
Americkí Slováci, často jednoduchí robotníci, pochopili, že bez škôl niet budúcnosti, niet národa. A preto ich dary na gymnázium neboli iba peniazmi — boli to modlitby v dolároch, symboly viery v slovenský zajtrajšok.Aj dnes, keď žijeme v inej dobe, by nás tieto slová mali zahanbiť i povzbudiť. Pretože otázka solidarity, identity a zodpovednosti za svoj národ je večná. A stále platí, že činy hovoria hlasnejšie než deklarácie. Celý text prepisujeme z Národnej jednoty v pôvodnom znení:
„Išiel neistou cestou cez nekonečný oceán, išiel do neistoty, do tej chladnej, nehostinnej cudziny, lebo volil radšej čestne žiť v cudzine, ďaleko od matičky zeme, ako nehanebne mrieť doma. Jeho rodná dedina nedala chleba deťom, on bol len cudzím otrokom vo svojom domove a preto, — hnaný žitia nevôľou — pošiel v cudzie strany, v neznáme kraje, aby krvopotnými mozoľami vymánil svojeť z poddanstva a aby sa takto stal vzorom a pýchou Slovače. — Ťažko sa tam pracuje, s každým centom sa počituje, ale on nezabudol na domov, na ten svoj rodný kraj! - Pracoval a pracuje ťažko, aby tých centov čím viacej čítal a aby z jeho usporených grošov čím viacej mohol poslať tej strádajúcej svojeti. Mali sme už viackráť príležitosť zvečniť obetavosť našich amerických bratov, ale snáď ešte ani raz sme sa im nevedeli aspoň dôstojne poďakovať - a už novší obnos zaznamenávame ako výsledok sbierky, zriadenej Slov. Ligou Amerike pre stavbu budovy slov. reál. gymnázia v Petrovci. 625000 K nám poslali naši americkí bratia na gymn. a to nie s tým, tu vo zvyku bývajúcim "my sme dali toľko", ale jednoduchou poznámkou "ráčte prijať tento obnos od Slov. Ligy y Amerike na stavbu petrovského gymnázia!"
My sa nad touto obetavosťou pozastavíme, klaniame sa pred velikosťou duševnej vyspelosti našich bratov a sľubujeme im, že ich šľachetnosť budú zlaté litery dejín nášho jediného gymnázia hlásať s pokolenia na pokolenie. Srdečná vďaka, Vám, drahí rodáci naši v Amerike. — Hľa, tu je jeden príklad, ktorý oduševní našich tunajších štedrých darcov, ale pri ktorom sa červenať a haňbiť musia tí, ktorí sú bohatí, zámožní, lež ešte ani len halierom neprispeli na tento cieľ.
Toto sú tí, ktorí sa síce k slovenskému rodu hlásia, ale ani len krížom slamky neprispeli k niečomu slovenskému! Bude aj vaša pamiatka zaznamenaná ako odstrašujúci príklad neľudskej zatvrdilosti! Popri menách príkladných Slovákov vznešenej oduševnenosti za vec národnú, tam musia byť zaznamenané čiernymi literami aj mená farizejskej nenávisti, bezpríkladnej ľahostajnosti a neľudskej zatvrdilosti!
A čože priviedlo našich amerických bratov k tomu, aby nás tak hojne napomáhali? Len to, že skúsili kus sveta a vedia si ceniť svojeť. Oni od prvého počiatku pracovali za naše oslobodenie a to tak, že uznajúc potrebu vzdelanosti v boji za slobodu, začali sa sami vzdelávať a tu sa naučili, že jedine škola je a môže byť tou oporou, na ktorej sa zakladá istejšia budúcnosť.
Prijali sme Vaše mozole, Drahí Bratia v Amerike, predostierame ich tunajšiemu ľudu za vzor. Váš vznešený príklad asňáď len pohne mnohých k sledovaniu ho a bude základinou a zárukou tej cesty, ktorá je tvoňovitá síce, ale ktorá privedie tunajšiu Slovač k prekvitajúcemu raju slovenskosti a slavianskosti. Slovenskej Lige amerických Slovákov, tejto matičke tamojšej Slovače budiž večná vďaka! Sláva vám rodní bratia!"
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)