Domovská

Požiarnici, tichí hrdinovia

Oheň – ten večný paradox. Dobrý sluha, no zlý pán. Odpradávna sa ním ľudstvo inšpiruje i varuje. V lete, keď slnko spaľuje polia a vietor nesie horúčavu až do drevených podstreší, stáva sa hrozbou, pred ktorou sa treba mať na pozore. V časoch, keď boli domy kryté trstinou, slamou a sitinou, bola iskra z komína či žeravý uhlík z ohniska neraz príčinou ničivého požiaru. Pivničania o tom vedia svoje. Oheň sa nešetrne vnáral do sedliackych usadlostí a bral so sebou všetko, čo mu stálo v ceste – úrodu, majetok, nádej. Aj preto už pred viac ako sto rokmi začali obecné úrady v Pivnici uvažovať o spôsobe, ako sa tomuto živlu brániť. Inšpirovaní Báčskym Petrovcom, kde už v roku 1891 vznikla Požiarnícka rota, vyzývali aj pivnických remeselníkov a roľníkov, aby spojili sily a založili hasičský spolok.

 

Požiarnici, tichí hrdinovia

 

Požiarnici, tichí hrdinovia

 

Požiarnici, tichí hrdinovia

 

Požiarnici, tichí hrdinovia

 

V lete, keď zreje obilie a žatva vrcholí, hasiči sú tí, ktorí bdejú. V minulosti deň i noc sledovali chotár, aby včas zareagovali na každý náznak ohňa. Bez nároku na odmenu, poháňaní len zodpovednosťou a duchom služby, chránili životy a majetok svojich susedov. A keď horelo – neváhali. Bežali tam, odkiaľ iní utekali.

Požiarníctvo – je to odvaha vstúpiť do neznámeho, do dymu, do plameňov. Ako napísal pivnický farár Ján Záhorec v knihe Sto rokov dobrovoľného hasičského spolku v Pivnici tam, kde ostatní zúfajú, oni zostávajú pokojní a odvážne bojujú za záchranu ľudských životov, zvierat i majetku. Ich činnosť má preto aj iný rozmer – ľudský.

Požiarnická tradícia sa v Pivnici začala rodiť začiatkom 20. storočia. Bolo to ešte pred 1. svetovou vojnou, počas pôsobenia notára Kornela Škultétyho. Uvádza Ján Guba v spomenutej knihe o hasičskom spolku v Pivnici.

Z nej sa dozvedáme, že jedným zo symbolov pivnických hasičov sa stal ich Požiarnický dom otvorený 31. augusta 1952 – vznikol v duchu spolupatričnosti a spoločného úsilia Slovákov i Srbov. V jeho priestoroch sa stretávali dobrovoľní hasiči, z ktorých vznikali aj hudobníci – založili tam pivnickú hasičskú dychovku. Hasičskí trombetáši zohrávali tiež významnú spoločenskú úlohu, bývali súčasťou každej väčšej oslavy, ale aj smútočných chvíľ.

Hlavný a zodpovedný redaktor knihy Sto rokov dobrovoľného hasičského spolku v Pivnici Jaroslav Vlček, predseda Dobrovoľného hasičského spolku Pivnica, v úvode zdôrazňuje význam požiarníckej služby v živote osady.

V spolku, kde sa stretávajú dospelí, mládež i deti, sa pestuje priateľstvo, dôvera a súdržnosť. Hasičský zbor je akoby školou občianskej zodpovednosti a vzájomnej pomoci. Miestom, kde sa učíme, že na iných sa dá spoľahnúť a že aj my musíme byť pre iných oporou.

Požiarnička služba si vyžaduje každodennú pohotovosť 24 hodín denne. Dnes, keď klimatické zmeny spôsobujú častejšie a silnejšie požiare, význam požiarnikov rastie. No spolu s tým by mala rásť aj naša vďaka. Nezabúdajme na tých, ktorí bdejú, keď my spíme. Ktorí hasia, keď my utekáme.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus