Oheň – ten večný paradox. Dobrý sluha, no zlý pán. Odpradávna sa ním ľudstvo inšpiruje i varuje. V lete, keď slnko spaľuje polia a vietor nesie horúčavu až do drevených podstreší, stáva sa hrozbou, pred ktorou sa treba mať na pozore. V časoch, keď boli domy kryté trstinou, slamou a sitinou, bola iskra z komína či žeravý uhlík z ohniska neraz príčinou ničivého požiaru. Pivničania o tom vedia svoje. Oheň sa nešetrne vnáral do sedliackych usadlostí a bral so sebou všetko, čo mu stálo v ceste – úrodu, majetok, nádej. Aj preto už pred viac ako sto rokmi začali obecné úrady v Pivnici uvažovať o spôsobe, ako sa tomuto živlu brániť. Inšpirovaní Báčskym Petrovcom, kde už v roku 1891 vznikla Požiarnícka rota, vyzývali aj pivnických remeselníkov a roľníkov, aby spojili sily a založili hasičský spolok.
V lete, keď zreje obilie a žatva vrcholí, hasiči sú tí, ktorí bdejú. V minulosti deň i noc sledovali chotár, aby včas zareagovali na každý náznak ohňa. Bez nároku na odmenu, poháňaní len zodpovednosťou a duchom služby, chránili životy a majetok svojich susedov. A keď horelo – neváhali. Bežali tam, odkiaľ iní utekali.
Požiarníctvo – je to odvaha vstúpiť do neznámeho, do dymu, do plameňov. Ako napísal pivnický farár Ján Záhorec v knihe Sto rokov dobrovoľného hasičského spolku v Pivnici tam, kde ostatní zúfajú, oni zostávajú pokojní a odvážne bojujú za záchranu ľudských životov, zvierat i majetku. Ich činnosť má preto aj iný rozmer – ľudský.
Požiarnická tradícia sa v Pivnici začala rodiť začiatkom 20. storočia. Bolo to ešte pred 1. svetovou vojnou, počas pôsobenia notára Kornela Škultétyho. Uvádza Ján Guba v spomenutej knihe o hasičskom spolku v Pivnici.
Z nej sa dozvedáme, že jedným zo symbolov pivnických hasičov sa stal ich Požiarnický dom otvorený 31. augusta 1952 – vznikol v duchu spolupatričnosti a spoločného úsilia Slovákov i Srbov. V jeho priestoroch sa stretávali dobrovoľní hasiči, z ktorých vznikali aj hudobníci – založili tam pivnickú hasičskú dychovku. Hasičskí trombetáši zohrávali tiež významnú spoločenskú úlohu, bývali súčasťou každej väčšej oslavy, ale aj smútočných chvíľ.
Hlavný a zodpovedný redaktor knihy Sto rokov dobrovoľného hasičského spolku v Pivnici Jaroslav Vlček, predseda Dobrovoľného hasičského spolku Pivnica, v úvode zdôrazňuje význam požiarníckej služby v živote osady.
V spolku, kde sa stretávajú dospelí, mládež i deti, sa pestuje priateľstvo, dôvera a súdržnosť. Hasičský zbor je akoby školou občianskej zodpovednosti a vzájomnej pomoci. Miestom, kde sa učíme, že na iných sa dá spoľahnúť a že aj my musíme byť pre iných oporou.
Požiarnička služba si vyžaduje každodennú pohotovosť 24 hodín denne. Dnes, keď klimatické zmeny spôsobujú častejšie a silnejšie požiare, význam požiarnikov rastie. No spolu s tým by mala rásť aj naša vďaka. Nezabúdajme na tých, ktorí bdejú, keď my spíme. Ktorí hasia, keď my utekáme.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)