Domovská

160 rokov od návštevy Karola Kuzmányho v Báčke

V tomto roku si pripomíname 160. výročie návštevy biskupa Karola Kuzmányho v Báčke, ktorá sa uskutočnila v lete roku 1865. Kuzmányho cesta po Báčke mala veľký duchovný a národný význam. Bola prejavom starostlivosti o Slovákov roztrúsených v južných končinách monarchie a posilnila vedomie jednoty viery i národa. Tunajšie evanjelické zbory v tom čase čelili silným maďarizačným tlakom, keďže cieľom maďarskej štátnej politiky bolo postupne obmedzovať používanie slovenského jazyka a zasahovať do vnútorného života evanjelickej cirkvi. Táto udalosť patrí preto medzi významné míľniky v dejinách slovenských evanjelikov v južnom Uhorsku. Návšteva biskupa, ktorý bol popredným teológom, spisovateľom a spolupracovníkom Jozefa Miloslava Hurbana, bola silným duchovným povzbudením slovenských veriacich a prejavom starostlivosti o slovenský ľud žijúci ďaleko od domoviny. Evanjelický farár Karol Kuzmány je autorom aj hymnickej básne Kto za pravdu horí (pôvodne Sláva šľachetným alebo Sláva statočným).

 

V roku 2006, ktorý Matica slovenská (MS) na Slovensku vyhlásila za Rok Karola Kuzmányho, pri tej príležitosti petrovskému cirkevnému zboru venovala Kuzmányho bustu

 

V roku 2006, ktorý Matica slovenská (MS) na Slovensku vyhlásila za Rok Karola Kuzmányho, pri tej príležitosti petrovskému cirkevnému zboru venovala Kuzmányho bustu

 

Po revolučných rokoch 1848 – 1849 sa evanjelická cirkev v Uhorsku ocitla v zložitom postavení. Politické pomery a národnostné napätie medzi Maďarmi, Slovákmi a Srbmi sa odrážali aj v cirkevných otázkach. Zásadnú zmenu priniesol Cisársky patent z 1. septembra 1859, ktorým cisár František Jozef I. nariadil nové vnútorné usporiadanie evanjelickej cirkvi a. v. v monarchii. Tento dokument zaručoval slobodu náboženského vyznania, vnútornú samosprávu a napokon aj rovnosť evanjelikov s inými cirkvami, ktorú dovtedy evanjelici nemali.

Pochopiteľne, nie všade bol Patent prijatý s nadšením. V Uhorsku sa proti nemu postavila časť maďarského duchovenstva, ktoré ho považovalo za ohrozenie svojho vplyvu. Vznikol tak rozkol na „patentálne zbory" (t. j. tie, ktoré prijali Patent) a „autonómne zbory", ktoré ho odmietli. V tejto zložitej situácii sa slovenskí evanjelici v Báčke a Srieme, kde žili v menšine medzi Srbmi a Nemcami, priklonili, samozrejme, k patentálnemu zriadeniu. V ňom videli možnosť oslobodiť sa od svetských a feudálnych vplyvov a upevniť si právo na vlastný jazyk, vieru a duchovnú správu.

Myšlienka prijať Patent bola schválená roku 1865 v Báčskom Petrovci, keď cirkevný konvent pod vedením kurátora Jána Kopčoka jednomyseľne schválil návrh, aby sa zbor prihlásil k patentálnemu zriadeniu. O rozhodnutí informovali biskupa Karola Kuzmányho, ktorý bol vtedy superintendentom evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, a pozvali ho do Báčky, aby osobne posilnil duchovný život veriacich.

V dňoch 13. – 17. júla 1865 zavítal biskup Kuzmány do Báčky. S radosťou ho privítali veriaci v Petrovci, kde v preplnenom chráme odznel slávnostný príhovor a spoločné modlitby. Počas zasadnutia presbytéria sa posilnila organizačná štruktúra zboru – počet presbyterov bol zvýšený z 28 na 34. Petrovským farárom bol v tom čase Ján Stehlo, známy svojou vrúcnou zbožnosťou a svedomitou službou. Za administrátora zboru bol ustanovený Juraj Mrva, a novým kaplánom sa stal Michal Valach, dovtedajší osobný kaplán Stehlov.

Kuzmány počas svojho pobytu navštívil aj Kulpín, Silbaš a Hložany, kde sa stretol s miestnymi kňazmi a učiteľmi. Všade ho vítali s hlbokou úctou a vďačnosťou. Cestou loďou po Dunaji šíril povzbudenie, že slovenskí evanjelici nesmú stratiť vieru v budúcnosť.

O triumfálnom privítaní Dr. Karla Kuzmányho v Petrovci a Kulpíne píše Jozef Maliak v knihe Daniel Kolény a jeho doba:

„Náhle sa dňa 12. júla b.r. (pozn. 1865) rozniesol po našom meste chýr, že dôstojný pán superintendent prešporskej seperintendencie Dr. Karol Kuzmány zavíta do Petrovca, sa hotovilo k jeho dôstojnému privítaniu a keď nasledujúceho dňa paroloďou dole Dunajom prispel do nášho kraja, vyšlo mu v ústrety sto petrovských švárnych mládencov v sviatočnom rúchu na koňoch, pekne ozdobených až na chotár petrovský. Vstúpenie Jeho Dôstojnosti na pôdu petrovskú oznamovala národu, okolo svojho nádherného chrámu shromaždenému streľba mažiarov a po tomto signále zahlaholily zvony petrovské slávnostným hlaholom budiac sviatočnú náladu u ľudu, chvejúcim srdcom očakávajúceho príchod vznešeného hosťa, akého Petrovec ešte nevidel. Pred chrámom privítal Jeho Dôstojnosť Jur Mrva, na ten čas petrovský kaplán srdečným prívetom v mene celej vznešenej cirkvi petrovskej, ktorá bola všetka okrem nevládnych a nemocných tam shromaždená. Keď na úctiplný pozdrav rečníka Jeho Dôstojnosť sa srdečne poďakovala za tak skvelé a srdečné uvítanie, viedol shromaždený zástup do nádherne ozdobeného chrámu Pánovho vzdať Bohu česť. Niet pamätníka, ktorý by sa vedel rozpomínať na tak početný zástup, ako bol ten, ktorý teraz naplnil priestranný petrovský chrám. Toho množstva bolo do 5000 hláv. Veľkolepá hymna: Všickní, jenž skladají v Pánu své doufaní tak prenikavo bola spievaná, že viac plačom radosti než spevom bola dokončená. Všeobecná hlboká tichosť bola nastala, keď od oltára prenikavým hlasom zavznel prívet milovaného arcipastiera k svojmu úprimne milovanému stádu, ktoré jasne dokázalo svoju vrúcnu prítulnosť k Jeho Dôstojnosti." (Jozef Maliak: Daniel Kolény a jeho doba, druhé vydanie, Ú.S. tlačiareň Kultúra, Báčsky Petrovec, 2000).

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus