K Pamiatke reformácie
Lutherovi a jeho spolupútnikom trvalo dva týždne, kým sa z Wittenbergu na voze dopravili do vzdialeného západonemeckého Wormsu. Luther sa pred snem postavil 17. apríla 1521 popoludní a bol odhodlaný diskutovať. Na sneme ho čakal sám cisár Karol V. spolu s radcami a zástupcami Ríma, v sprievode mnohých vplyvných mužov nemeckej ríše. Pred Luthera postavili všetky zozbierané spisy a knihy a nekompromisne sa opýtali, či je autorom niektorej z nich a či je v nich niečo, čo by chcel hneď odvolať. Luther bol odhodlaný brániť svoje presvedčenie.
Vyžiadal si ďalší deň na premýšľanie - argumentoval a o otázkach chcel diskutovať. No na tretí deň, keď ho vyzvali, aby sa vyjadril jasne, stručne a jednoznačne, či chce niečo z napísaného odvolať, odvetil: „Pokiaľ ma nepresvedčia Písmo alebo jasné rozumné dôvody - moje svedomie je pripútané k Božiemu slovu - nemôžem nič odvolať a neodvolám, lebo nie je správne ani bezpečné ísť proti svojmu svedomiu."
A vypočúvanie zakončil známym výrokom: „Tu stojím, inak nemôžem. Boh mi pomáhaj! Amen."
Zdroj: Text a fotografia z kalendára, ktorý vydalo Tranoscius vydavateľstvo v roku 2017.
Martin Luther (* 10. november 1483, Eisleben, Svätá rímska ríša – † 18. február 1546, Eisleben) bol nemecký teológ, rímskokatolícky kňaz, univerzitný profesor, augustiniánsky mních, cirkevný reformátor, zakladateľ luteránstva, autor množstva duchovných, politických, pedagogických spisov, cirkevných piesní a prekladov.
Luther vo Wittenbergu 31. októbra 1517 pribil na dvere chrámu 95 téz, určených pre akademickú diskusiu, ktoré najmä kriticky reagovali na prax udeľovania odpustkov. Lutherov spor o odpustky sa stal predmetom širokého záujmu. Len vďaka priazni, ktorú mu preukázal jeho zemepán – saské knieža Fridrich Múdry, nestihol Luthera podobný osud ako Jána Husa.
Po sneme vo Wormse na Luthera uvalili kliatbu, vyhlásili ho za kacíra a zakázali jeho spisy.
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Martin_Luther
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)