Domovská

Rok po tragédii v Novom Sade

Pred rokom, 1. novembra 2024, sa na novo zrekonštruovanej železničnej stanici v Novom Sade zrútil prístrešok. Pod jeho troskami zahynulo 16 ľudí – medzi nimi aj deti. Dnes, o rok neskôr, mená obetí pozná celá krajina, no vinníci stále nemajú mená ani tváre. Zodpovednosť sa rozplýva v prázdnych vyhláseniach, v mlčaní a v cynizme tých, ktorí by mali niesť následky. Tragédia, ktorá otriasla krajinou, sa však stala aj impulzom – zrodil sa z nej občiansky pohyb, ktorý sa nezastavil ani po dvanástich mesiacoch hrozieb, zatýkaní a zastrašovania. Z ulíc nezmizol hnev, ale ani nádej. Študenti, profesori, robotníci, rodičia, starí i mladí – tisíce ľudí po celej krajine si zvolili neľahšiu cestu: postaviť sa proti systému, ktorý sa roky tvári ako neotrasiteľný. Rok po páde prístrešku sa Srbsko zmenilo. Nie v štruktúrach moci, ale v povedomí ľudí.

 

Nový Sad 1. novembra 2025(Foto: Srbija u srcu)

 

Nový Sad 1. novembra 2025(Foto: Srbija u srcu)

 

Malé plamienky lásky horia aj v Báčskom Petrovci. Dnes večer ich zapálila nezávislá skupina občanov, ktorá ku pomníku v strede mesta odniesla aj 16 črepníkov bielych chrizantém s menami 16 obetí pádu prístreška v Novom Sade.

 

Malé plamienky lásky horia aj v Báčskom Petrovci. Dnes večer ich zapálila nezávislá skupina občanov, ktorá ku pomníku v strede mesta odniesla aj 16 črepníkov bielych chrizantém s menami 16 obetí pádu prístreška v Novom Sade.

 

Občania, ktorí kedysi mlčali, dnes kráčali ulicami Nového Sadu s kvetmi, s červenými transparentmi a s číslom 16 – symbolom nevinných, ktorých zabila arogancia a korupcia. Na železničnú stanicu v Novom Sade prúdili rieky ľudí z celého Srbska, z desiatok miest a obcí. Počas šestnástich minút ticha zneli len zvuky nahrávacích dronov a tlmený plač.

Študentka Nađa Šolaja, ktorá sa na zhromaždení prihovorila, povedala jednoducho: „Toto nebolo nešťastie, toto bol zločin." Slová, ktoré zhrnuli pocity mnohých. V krajine, kde sa pravda meria lojalitou k režimu a politické záujmy odkladajú vyrieknutie spravodlivého rozsudku, zaznela táto veta ako výkrik svedomia.

Symbolickým momentom sa stal aj pochod študentov z rôznych miest – stovky kilometrov pešo z Nového Pazaru, Belehradu, Nišu, Kragujevca, a ďalších miest. Ich cesty sa stretli v Novom Sade, v meste, ktoré sa stalo svedkom tragédie aj kolískou odporu.

Režim reagoval rovnako ako vždy: zákazmi, zastrašovaním, dezinformáciami. Dokonca aj v predvečer výročia boli zastavené všetky vlakové spoje pod zámienkou anonymných hrozieb bombami. Ale ani to neodradilo ľudí, ktorí prišli na bicykloch, motorkách, autami, autobusmi – mnohí aj napriek útokom, ako ten, keď boli v Konjevićoch rozbité autobusy smerujúce na spomienku.

No ani represia, ani propaganda už nemôžu vymazať fakt, že sa spoločnosť pohla. Profesorka Dragica Pavlović Babić to vystihla presne: „Po páde prístrešku sme znovu pocítili silu spolupatričnosti. Pochopili sme, že nie sme sami."

A práve to je možno najdôležitejší odkaz tohto výročia. Nie smútok, hoci ten zostáva. Nie hnev, hoci je oprávnený. Ale poznanie, že krajina, ktorá rok po tragédii stále dokáže húfne vyjsť do ulíc a stáť za pravdou, taká krajina ešte nie je stratená.

Rok po páde prístrešku sa ukazuje, že sa neprepadla len konštrukcia stanice – prepadla sa aj fasáda režimu, ktorý svoju moc staval na strachu a apatii. A z jej trosiek dnes vyrastá niečo, čo možno nazvať – občianska sila.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus