Pred 190 rokmi v Petrovci sa narodil Juraj Lačok (1835 – 1874), ktorý sa spája so začiatkom kušniarskeho remesla v Kulpíne. Oženil sa s Karolínou, rod. Frankovou (1844), dcérou kulpínskeho majstra zámočníka Jozefa Franku a Ludoviky, rod. Kováčovej, a títo manželia, keďže sa usídlili v manželkinom rodisku, boli prví kulpínski Lačokovci. Rodina Lačoková sa potom už v Kulpíne začala rozrastať. Tu sa im prvý narodil syn Juraj ml. (1868 – 1917), ktorý sa vyučil a stal sa prvým kušniarom (kožušníkom) v Kulpíne. Po ňom sa rodičom narodili Karol (1869 – 1908), Gustáv (1870 – 1926) a Ján (1872 – 1874), ktorý zomrel dvojročný, a dcéra Justína (1874 – 1874), ktorá zomrela po troch mesiacoch.
Synovia: Juraj, Gustáv a Karol a otec Juraj Lačok st. v roku 1914
Dvadsaťročný Juraj Lačok mobilozovaný v Sabatke (Subotica) v roku 1914
Manželka a matka Mária rod. Krošláková a jej dvaja vojaci: syn Juraj a manžel Juraj Lačok, ktorý sa z vojny nevrátil
Juraj Lačok a jeho manželka Mária, rod. Krošláková odpočívajú na kulpínskom cintoríne
Juraj Lačok, báči Ďurko s maželkou Annou, rod. Čelovskou (1894 – 1980)
Rodina Lačoková v roku 1939: traja bratia staršej generácie a traja bratia mladšej generácie. Juraj Lačok, báči Ďurko, tretí zľava, vedľa neho jeho bratia Karol a Gustáv. Synovia Juraja Lačoka: prvý zľava Ján, vedľa neho Juraj a prvý sprava Emil. Sedia: Zuzana, rod. Čániová (manželka Juraja, syna), Anna, rod. Čelovská (manželka báči Ďurka), Mária, rod. Krošláková (matka troch bratov staršej generácie), Zuzana, rod. Kukučková (manželka Gustáva), Anna, rod. Tomanová (manželka Karola) a deti Anna (dcéra Jurajova), Mária (dcéra Gustávova) a Karol (syn Karolov)
Juraj Lačok ml., kušniar, sa oženil s Máriou, rod. Krošlákovou (1875 – 1961), s ktorou tiež mali štyroch synov, ktorých tiež pomenovali rovnakými menami, ako pokrstili svojich synov aj manželoví rodičia: Juraj (1894 – 1994), Ján (1897 – 1898), Gustáv (1905 – 1996) a Karol (1907 – 1983). Mali aj dve dcéry Teréziu (1893 – 1893) a Máriu (1901 – 1905). Detí teda mali dosť, no u nich smrť bola častý hosť. Táto rodina skutočne znášala preťažký životný údel: krátko po narodení im zomrela dcérka Terka, o päť rokov neskôr im zomrel jednoročný syn Janko a o ďalších sedem rokov sa rozlúčili aj so štvorročnou Markou. Potom, po dvanástich rokoch, sa aj 49-ročný otec pobral za svojimi tromi drobnými ratolesťami. Zahynul 22. januára 1917 v Sabadke (Subotica), kde bol v I. sv. vojne vojakom. O päť dní neskôr previezli jeho telesné pozostatky do rodiska, kde odpočíva spolu s manželkou. Po manželovej smrti Mária sama vychovávala troch synov, z ktorých dvaja zomreli pomerne mladí (jeden štyridsiatnik, druhý päťdesiatnik), no najstarší z nich Juraj Lačok III., tiež kožušník, sa dožil takmer 100 rokov a to pri dobrom zdraví a dobrej pamäti.
Tento Juraj Lačok, báči Ďurko, ako ho Kulpínčania volali, sa narodil 24. augusta 1894 a u otca sa priučil remeslu. Od malých nôh bol šikovné dieťa a už ako jedenásťročné chlapča pomáhal v kortešovaní pri krajinských voľbách do uhorského snemu v roku 1906. Ponúkal občerstvenie cezpoľným voličom, ktorí prišli hlasovať za kandidáta srbsko-slovenskej koalície Milana Hodžu. Len čo sa stal plnoletým, oženil sa s Annou, rod. Čelovskou. Keď sa začínala I. sv. vojna, mal dvadsať rokov a malého synčeka Juraja. Podobne ako jeho otec, aj on musel narukovať. V bojoch všeličo zažil, bol na frontoch, no na rozdiel od oca, z vojny sa živý vrátil. Potom pokračoval v otcovom remesle a zaoberal sa aj včelárstvom, keďže po vojne cukru chýbalo a hladné ústa pribúdali. V roku 1919 sa im narodil syn Ján a roku 1921 syn Emil.
Báči Ďurko Lačok, keď mal 99 rokov ešte pracoval v záhrade a čítal bez okuliarov. Na otázku: „Ako slúži zdravie?", odpovedal: „Dobre, len kolená keby neboleli." Mal aj mimoriadne dobrú pamäť a v 95. roku života, v roku 1990, začal svoje spomienky značiť do memoárov. V tých jeho ručne písaných záznamoch sa zmieňuje o svojej účasti vo Veľkej vojne, aj o Hodžovských voľbách v Kulpíne, kde si spomína ako v deň volieb pred obedom počali do Kulpína prichádzať vozy – ako kolóna na fronte, koč za kočom. Z Petrovca, Hložian, Kysáča, Rumenky, Futogu, všetkých okolitých dedín... Neskoro v noci, keď zverejnili, že Hodža zvýťazil, získal viacej hlasov, než vládny kandidát Mihajlović, Kulpínom vraj hrmelo: Živio Hodža!
Juraj Lačok, kožušník, báči Ďurko, zomrel vo veku 99 rokov, 6 mesiacov a 21 dní dňa 14. apríla 1994.
„Prastarý otec Juraj Lačok bol v Kulpíne prvý kušniar, starý otec Juraj Lačok tiež bol kušniar, môj otec bol kušniar a aj ja som mal byť kušniar. Otec ma priúčal, chodil som s ním do Belehradu nakupovať farby na kožu. Starý otec chodieval farbu kupovať až do Viedne. Mal som pokračovať v rodinnom remesle. No, už keď som sa zapísal do gymnázia, všetkým bolo jasné, že zo mňa kušniar nebude..." hovorí Juraj Lačok (1946), profesor matematiky na dôchodku, žijúci v Báčskom Petrovci. Aj keď sa vzoprel vôli otca a starého otca, predsa s hrdosťou a úctou spomína na svojich predkov a na kušniarstvo ako rodinnú tradíciu. Jeho o rok mladší bratranec Emil Lačok (1947) v úcte zachováva nielen spomienky na starého otca, ale aj vzácne rodinné fotografie, na ktorých sú starostlivo zaznačené mená a roky narodenia osôb na fotografii alebo roky vzniku fotografií. Najstaršie fotografie hrdo visia na stene v jeho obývačke, vyvesené v osobitnom starožitnom kútiku.
Úryvok z knihy Kataríny Pucovskej Veľkí ľudia malého Kulpína (2023).
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)