Ako vizitácie v rokoch 1835 – 1836 odhaľujú svet vojvodinských Slovákov
Pri pohľade na jednoduché evanjelické chrámy, staré farské budovy či školské dvory si len ťažko predstavíme, aký život tu pulzoval pred takmer dvomi storočiami. No práve do tohto sveta nám umožňujú vstúpiť zápisnice z kanonických vizitácií, ktoré v rokoch 1835 a 1836 prebehli v slovenských evanjelických cirkevných zboroch Báčsko-sriemskeho a Banátskeho seniorátu. Sú to dokumenty, ktoré pred 190. rokmi vznikli z praktickej potreby cirkvi, ale dnes majú hodnotu malých etnografických pokladov. Vizitácia – dnes by sme povedali „kontrola kvality" cirkevného a školského života – bola v monarchii vážnou udalosťou. Keď superintendent (biskup) Ján Seberíni prekročil hranice dediny, obyvatelia si uvedomovali, že prichádza deň bilancovania. Nebolo to iba o duchovných otázkach. Vizitátori posudzovali všetko: stav kostola, život veriacich, mravy mládeže, školskú dochádzku, ba aj to, ako prebiehajú pohreby či kto kope hroby. A práve vďaka tejto pedantnosti dnes nahliadame do každodennosti Slovákov, ktorí sa do Báčky, Sriemu a Banátu prisťahovali v 18. storočí v rámci tereziánskej kolonizácii.
Vizitácia slovenských evanjelických cirkevných zborov v Báčsko-sriemskom a Banátskom senioráte v rokoch 1835 a 1836
Kresba: Zdenka-Mária Madacká

Superintendent Ján Seberíni (https://sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_Seberini)
Záznam v latinčine o návšteve Jána Seberíniho
Kanonickú vizitáciu v rokoch 1835 a 1836 vykonával superintendent Banského dištriktu Ján Seberíni (1780 – 1857).
Pestrý jazykový svet: latinčina, nemčina, maďarčina, biblická čeština
Ak by sme si otvorili zápisnicu z roku 1836, prekvapilo by nás prvé zistenie: dokumenty sú písané po latinsky. Nie preto, že by to niekto romanticky preferoval – latinčina bola stále úradným cirkevným jazykom podporeným zákonom z roku 1791. Navyše bola jazykom vzdelanosti, istou poistkou proti tlaku narastajúcej maďarizácie.
V listinách sa však objavujú aj iné jazyky. Zmluvy s farármi bývali miestami v biblickej češtine, jazykovej norme, ktorú slovenskí evanjelici používali celé stáročia. V prostredí Vojenskej hranice sa zas prepisy objavujú v nemčine, inde v maďarčine. A keď k tomu pridáme fakt, že kňazi bežne ovládali päť až šesť jazykov, vzniká pestrá multilingválna kultúra, akú si dnes príslušníci homogénnych jazykových priestorov len ťažko predstavia.
Chrámy, školy a zvonice – budované rukami veriacich
Vizitácie detailne opisujú stav chrámov. V mnohých dedinách stáli na mieste, kde sa prvé roky fungovalo v provizórnych modlitebniciach – často to boli školské miestnosti prerobené na bohoslužobný priestor. Postupne pribúdali zvonice a zvony odlievané v Pešti či Temešvári. Za každým chrámom je príbeh o obetavosti veriacich. V Bajši chrám vznikol aj vďaka finančnej podpore pravoslávneho veľkostatkára a rímskokatolíckeho zemana. V Kulpíne zase šľachtic Stratimirović daroval na jeho výstavbu 20-tisíc pálených tehál. Pre ľudí výstavba chrámov znamenala viac než povinnosť – bol to dôkaz identity, pevný bod v novom prostredí.
Cholera, hriechy a mládež v krčmách
Sociálny život slovenských prisťahovalcov zachytávajú zápisnice rovnako otvorene. Z roku 1831 sa na stránkach vizitácií odrážajú následky cholery – tragédie rodín, ktoré v priebehu pár týždňov stratili desiatky blízkych. Zachytené sú aj drobné obrazy života, ktoré história často nespomína: mládenci, ktorí po bohoslužbách utekajú do krčmy „za hudbou a kartami", starší sedliaci, ktorí nechcú posielať deti do školy „pre nedostatok čižiem", ženy, ktoré vedia čítať horšie ako muži, poverčiví obyvatelia, ktorí sa bránia očkovaniu či vyhľadávaniu lekára. Niektorí farári s povzdychom píšu o bujarých oslavách posledných dní roka, o hlučných zábavách mládeže či o krčmárskych sporoch, iní o tom, ako ťažko presviedčajú ľudí, aby pochovávanie prebiehalo podľa predpisov a nie podľa starých zvykov.
Školy – Achillova päta komunít
Hoci Slováci boli vnímaní ako národ kladúci dôraz na vzdelanosť, vizitácie ukazujú aj tienisté stránky. V každej obci bol učiteľ – často prichádzajúci z Hornej zeme – ale školopovinné deti prichádzali do školy nepravidelne. Na jar a na jeseň prednosť dostali poľnohospodárske práce. Školské budovy boli preplnené, chatrné a zle vykurované. V Starej Pazove učiteľ Ján Kutlík naraz učil aj viac než dvesto detí – nečudo, že sa sťažoval na vyčerpanie. Mnohí učitelia boli zároveň aj kantormi, ktorým pribúdali ďalšie povinnosti pri pohreboch a bohoslužbách.
Učiteľ so žiakmi v Kysáči koncom 19. storočia (kresba: Zdenka-Mária Madacká)
Farári – vzdelanci, moralisti, občas svojrázne osobnosti
Súčasťou každej vizitácie bol aj portrét miestneho farára. Zápisnice tak sekundárne slúžia ako malé psychologické štúdie: Ján Šimšálek v Bajši – „vzdelaný a jemný". Daniel Koléni v Kulpíne – „čestný, dobrý pastier, výborný kazateľ". Ján Stehlo v Petrovci – „vznešený, vzdelaný, príkladný", no už starý Juraj Jesenský v Kysáči – „málo vzdelaný, namyslený a nedbalý". Samuel Borovský v Pivnici – „lakomý a ctižiadostivý", dokonca v spore s vlastným zborom. Superintendent Seberíni si nebral servítku pred ústa – a práve to robí texty živými.
Svet, ktorý z vizitácií ožíva
Zápisnice, hoci písané jazykmi, ktoré dnes považujeme za mŕtve alebo cudzie, sú plné života. Nezachytávajú len stav cirkvi, ale aj stav duše spoločenstiev. Vidíme, ako si Slováci na Dolnej zemi budovali identitu medzi cudzími národmi, ako zápasili s jazykovými, hospodárskymi a kultúrnymi výzvami. Dnes si môžeme len ťažko uvedomiť, aké nesamozrejmé bolo zapustiť korene v novom prostredí, udržať si jazyk, vieru a kultúru – a ako veľmi v tom pomohli práve cirkevné a školské inštitúcie, ktoré vizitátori tak podrobne skúmali.
Dnes, keď sa mnohé komunity v Európe boja straty identity, zápisnice z rokov 1835 – 1836 pripomínajú, že kultúra sa nešíri sama od seba. Je výsledkom práce kňazov, učiteľov, rodičov, i obyčajných sedliakov, ktorí prispeli tromi grajciarmi na zvon, či jednou mericou obilia pre učiteľa. Ich dedičstvo žije u vojvodinských Slovákov dodnes.
V rokoch 1835 a 1836 sa vizitácie konali v nasledujúcich slovenských evanjelických cirkevných zboroch Báčsko-sriemskeho seniorátu: Bajša (Bajsa), Hložany (Glozsán), Kysáč (Kiszács), Kulpín (Kölpény), Laliť (Lality), Petrovec (Petróc), Pivnica (Pivnicza), Selenča (Bácsújfalu), Silbaš (Szilbas ako fília matkocirkvi Bulkesz), Stará Pazova (Ópazua), ako aj cirkevné zbory Banátskeho seniorátu: Kovačica (Antalfalva), Padina (Ludwigsdorf) Slovenský Aradáč (Tót-Aradác). Okrem superintendenta J. Seberíniho stálymi členmi komisie v Báčke boli báčsko-sriemsky senior Ján Stehlo (1787 – 1868), a seniorálny zapisovateľ Ján Škultéty (1788 Turá Lúka – ?). V cirkevných zboroch v Banáte stálymi členmi komisie boli Matej Ambrózi (1797 – 1869), kňaz cirkevného zboru vo Veľkom Bečkereku a senior banátsky, a Daniel Abaffy (1790 – 1855), kňaz cirkevného zboru v Aradáči a seniorálny notár. Počet členov a zloženie komisie v určitom cirkevnom zbore boli menlivé, pretože v jednotlivých komisiách vizitácie účinkovali aj kňazi z iných slovenských evanjelických zborov, ako aj predstavitelia vojenských vrchností a lokálnych úradov.
Z knihy:
Kanonické vizitácie slovenských vojvodinských evanjelických a. v. cirkevných zborov v rokoch 1835 a 1836 : pri príležitosti 100. výročia osamostatnenia SEAVC v Srbsku / Janko Ramač, Daniela Marčoková. - Nový Sad : Archív Vojvodiny : SEAVC [i. e. Slovenská evanjelická a. v. cirkev] v Srbsku ; Banská Bystrica : Centrum pre výskum dejín a kultúry dolnozemských Slovákov na FF UMB v Banskej Bystrici, 2022.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)