Petrovčania opäť dokázali, že aj obyčajný zimný deň môže prerásť do výnimočnej udalosti. Sneh, ktorý začal padať pred tromi dňami a vytvoril peknú bielu prikrývku, sa stal impulzom pre spontánnu kreativitu. Teplota vzduchu sa pohybovala okolo nuly, takže sneh nebol suchý, a práve jeho mierna vlhkosť sa ukázala ako ideálna na tvarovanie. Túto príležitosť využila skupina Petrovčanov, ktorá na Jarmočisku vytvorila impozantného snehuliaka vysokého približne päť metrov. Monumentálna snehová postava okamžite upútala pozornosť – predovšetkým svojimi rozmermi. Fotografia tvorcov spolu so snehovým obrom sa rýchlo začala šíriť na sociálnych sieťach a v krátkom čase sa stala virálnou, čím získala širokú popularitu aj za hranicami obce. Táto súčasná epizóda však nie je v dejinách Petrovca ojedinelým príkladom toho, ako dokáže sneh prebudiť tvorivého ducha. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia nadchol sneh aj významnú osobnosť petrovského kultúrneho života – prvú akademickú maliarku Zuzku Medveďovú.
Tvorcovia pred svojim dielom (Foto: Facebook)
Zuzka Medveďová vedľa snehovej sochy kráľa Aleksandra I. Karadjordjevića Zjednotiteľa (archív Múzea vojvodinských Slovákov)
Rodina Z. Medveďovej pred snehovou sochou (archív Múzea vojvodinských Slovákov)
Obdivuhodná precíznosť
V tom čase vytvorila priam fascinujúcu snehovú sochu kráľa Aleksandra I. Karadjordjevića Zjednotiteľa, vysokú približne 2,5 metra. Nešlo len o dielo z pomíňajúceho sa materiálu, ale aj o výraz hlbokého umeleckého i občianskeho cítenia.
V roku 1934 vystavila Zuzka Medveďová v Trenčíne aj skutočnú bustu kráľa Aleksandra I. Karadjordjevića Zjednotiteľa. Dobová tlač – konkrétne Národná jednota z roku 1934 – o tejto udalosti podrobne informovala. Výstavu jej maliarskych diel zorganizoval Spolok slavianskych žien v Trenčíne ako významnú kultúrnu udalosť s dvojakým poslaním: reprezentovať výtvarné umenie slovenskej ženy a zároveň upevňovať bratské vzťahy s Juhosláviou. Výstava sa konala vo veľkej dvorane hotela Tatra a bola slávnostne otvorená za účasti početného obecenstva.
Silným momentom otvorenia bola spomienka na tragickú smrť kráľa Alexandra I. Zjednotiteľa. V hlbokom pohnutí stálo obecenstvo pred čiernym katafalkom, na ktorom bola umiestnená busta zvečnelého kráľa – „zdarilé dielo Zuzky Medveďovej", ako uvádza dobový text. V článku sa zároveň píše o potrebe plastického vyjadrenia smútku národa: „Plátno nestačí – barvy nepovedia – treba plastiky, tvrdšieho materiálu, aby mohla hladiť, objímať zmučenú hlavu veľkého milovaného kráľa Alexandra." Autorka dala panovníkovi „vznešený, ale smutný heroický výraz", čím vtlačila dielu silný emocionálny rozmer. Osud tejto busty je dnes, žiaľ, neznámy. Zostáva nám však fotografia snehovej busty na vysokom snehovom podstavci.
Od päťmetrového snehuliaka na Jarmočisku až po snehovú sochu Zuzky Medveďovej vedie tvorivá nitka: dôkaz schopnosti Petrovčanov premieňať obyčajný zimný okamih na zážitok, ktorý presahuje všednosť.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)