Letné ráno pred 130 rokmi, 21. júna 1896, sa v Kulpíne zapísalo do miestnych dejín tragickou udalosťou, aká sa v dejinách nevyskytovala často. Prudká búrka sprevádzaná krupobitím sa stala osudnou pre tamojšieho evanjelického zvonára Jána Širku, ktorý prišiel o život priamo vo veži kostola. O tejto mimoriadnej udalosti svedčia dva pramene – úradný zápis v matričnej knihe úmrtí a správa v dobovej tlači. Záznam o úmrtí urobil vtedajší kulpínsky evanjelický farár Gustáv Klobušický, ktorý tragédiu zaznamenal do matriky úmrtí s mimoriadnou presnosťou. Pod poradovým číslom 17 sa uvádza, že Ján Širka, 59-ročný zvonár, manžel Kataríny Madackej, zomrel 21. júna 1896. Ako príčina smrti je zapísané:„Villám által a toronyban agyonütetett" – usmrtený úderom blesku vo veži. Takáto formulácia sa v matrikách objavuje len zriedkavo a svedčí o tom, že išlo o náhlu, násilnú a mimoriadnu smrť, ktorú nebolo možné vysvetliť chorobou či nešťastnou náhodou bežného typu.
Veža kulpínskeho kostola
Záznam v kulpínskej matrike úmrtí
Správa z novín Pressburger Zeitung
Tragédiu si všimla aj dobová tlač. Pressburger Zeitung z 25. júna 1896 priniesol správu pod titulom Zásah bleskom, v ktorej opísal dramatické okolnosti udalosti:
Dňa 21. júna 1896 o 8. hodine ráno prešlo ponad Kulpín (Bačka) silné krupobitie sprevádzané búrkou, ktorá si, žiaľ, vyžiadala aj ľudský život. Blesk totiž už po druhý raz v krátkom čase udrel do veže tamojšieho evanjelického kostola, práve vtedy, keď zvonár zvonil na bohoslužby.
Nešťastný muž bol podľa správy bleskom priamo zasiahnutý a mŕtvy sa zrútil. Tým sa však ničivá sila živlu neskončila. Blesk rozbil všetky okenné tabule kostola, poškodil portál a zapálil pohrebné vence uložené v interiéri. Len vďaka rýchlemu zásahu sa podarilo požiar uhasiť a zabrániť ešte väčšej pohrome.
Úder blesku do kostolnej veže nebol v Kulpíne v tom období ojedinelým javom – podľa tlače išlo už o druhý zásah v krátkom čase. Kostolné veže, ako najvyššie stavby v dedine, boli v časoch bez moderných hromozvodov mimoriadne ohrozené. Funkcia zvonára, spojená s pobytom vo veži počas nepriaznivého počasia, patrila k rizikovým situáciám, hoci si to dobová spoločnosť často neuvedomovala.
Táto udalosť bola vnímaná nielen ako osobná tragédia jednej rodiny, ale aj ako výstraha pred ničivou silou prírody a zostáva dodnes tichým svedectvom o ťažkom živote, práci a nebezpečenstvách, ktoré sprevádzali každodennosť našich predkov.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)