V týchto dňoch si pripomíname výročie Juhobáčskej razie. Ona predstavuje najmasovejší zločin spáchaný počas druhej svetovej vojny na území dnešnej Vojvodiny – v priebehu približne dvadsiatich dní bolo zavraždených niekoľko tisíc civilistov, často hromadným strieľaním a hádzaním tiel pod ľad Dunaja a Tisy pri extrémnych mrazoch. Publikácia Zločiny proti Slovákom počas druhej svetovej vojny na území AP Vojvodiny, ktorej autorom je historik Aleksandar Bursać, predstavuje prelomové dielo v oblasti výskumu dejín slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Kniha, vydaná v roku 2023 v Novom Sade, je prvou tematicky koncipovanou štúdiou, ktorá sa systematicky venuje vojnovým zločinom spáchaným na Slovákoch počas druhej svetovej vojny na území dnešnej Autonómnej pokrajiny Vojvodiny. Jedným z najzásadnejších zistení publikácie je fakt, že medzi obeťami juhobáčskej razie v januári 1942 boli aj príslušníci slovenského etnického spoločenstva. Táto skutočnosť bola na základe archívnych dokumentov po prvý raz jednoznačne potvrdená.
Vyvraždenie Novosadčanov na Miletićovej ulici 23. januára 1942: https://novosadskaracija.com/spisak-zrtava-racije/
Ukážky zo zápisníc
Osobitnú váhu majú výpovede obetí slovenskej národnosti, ktoré zhromaždila anketová komisia a jej zápisnice sú zobrazené v publikácii. Tieto svedectvá podrobne opisujú rôzne formy zločinov – vraždy, fyzické a psychické týranie, odvádzanie na nútené práce, urážky na národnostnom základe, deportácie do koncentračných táborov či nútenú mobilizáciu do okupačných armád.
V jednej zo zápisníc sa uvádza:
„23. januára 1942. bol dňom v ktorom sa zo všetkých strán ozývali výstrely, nakoľko sa cez treskúcu zimu dali počuť. Mráz bol -30° C. Obyvatelia boli odvádzaní na hroby a k Dunaju a tam masovo guľometmi postrieľaní, v mnohých prípadoch v bytoch, vo dvoroch a na uliciach puškou, alebo revolverom odstrelení a orabovaní. Tých, ktorí boli zabití v bytoch vynášali na ulice do snehu a na mráz a stade na vozoch prevážaní boli na hroby, v nedostatku vozov vojsko zachytávalo mŕtvole za nohy a po snehu odťahovalo na hroby. Na hroboch ich zobliekali a orabovali o všetko čo malo akúkoľvek hodnotu. Zlaté veci ak sa nedali stiahnuť z prsta, odsekli prst. Náušnice jednoducho vytrhli z uší a v mnohých prípadoch sa i zlaté zuby vyrážali z úst...
...Za Novým Sadom nasledovali ostatné báčanské dediny, medzi nimi slovenské osady: Petrovec, Kysáč, atď...No neskončili sa všetky razie v januári 1942, ľud si nemohol oddýchnuť a slobodnejšie vydýchnuť počas celej okupácie, lebo neľudskosť hrozila a fašistické beštie prevádzali razie vo väčšej alebo v menšej miere počas celej okupácie..."
Najviac dokumentov sa viaže k oblasti Báčky, ktorá bola pod maďarskou okupáciou. Práve tu nachádzame mimoriadne silné a bolestivé výpovede o systematickom prenasledovaní Slovákov výlučne pre ich národnostnú príslušnosť.
Význam knihy spočíva predovšetkým v tom, že spracúva archívny materiál fondu F. 183 Archívu Vojvodiny, ktorý bol vedeckej i širšej verejnosti dlhé desaťročia prakticky neznámy. Ide o autentické a originálne dokumenty, ktoré jednoznačne svedčia o rozsahu, povahe a brutalite zločinov páchaných na slovenskom civilnom obyvateľstve okupačnými orgánmi počas druhej svetovej vojny.
Územie dnešnej AP Vojvodiny bolo v rokoch 1941 – 1944 rozdelené medzi tri okupačné zóny: Sriem bol začlenený do Nezávislého štátu Chorvátsko, Báčka pripadla horthyovskému Maďarsku a Banát sa dostal pod priamu správu nacistického Nemecka. V každej z týchto oblastí bolo slovenské obyvateľstvo – najmä v dedinách, kde tvorilo etnickú väčšinu – vystavené rôznym formám násilia, perzekúcie a systematického útlaku.
Publikácia vznikla v spolupráci viacerých renomovaných inštitúcií – Archívu Vojvodiny, Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, konkrétne jej Centra pre výskum dejín a kultúry dolnozemských Slovákov, a Centra pre srbsko-slovenské témy. Hlavným a zodpovedným redaktorom je Dr. Nebojša Kuzmanović, editorom publikácie Kristijan Obšust.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)