Domovská

Rozlúčka s Natáliou Maliarikovou rod. Harmincovou

Nie plač a slzy zanechávam.
Nie bolesť, čo už dneska nebolí.
Len s rosou líham na noc k trávam,
len čo som rada mala – zanechávam...
Takto sa Natka s nami lúčila ešte skôr, než sme vedeli, že raz príde ten deň.
A dňa 21. januára 2026 sa vo veku 92 rokov potichu vybrala na svoju poslednú cestu. Bez veľkých slov, bez rozruchu – presne tak, ako žila. Posledná rozlúčka s Natáliou Maliarikovou, rod. Harmincovou, neterou architekta Michala Milana Harminca. ktorá časť svojho detstva a mladosti strávila v Kulpíne a Báčskom Petrovci, sa konala 26. januára 2026 na cintoríne v Prievidzi.

 

Natália Maliariková vo veku 82 rokov

 

Natália Maliariková vo veku 82 rokov

 

Nikdy sme sa nestretli tvárou v tvár. A predsa si mi bola blízka. Od prvého listu si trvala na tom, aby som Ti hovorila jednoducho – Natka. Písala si často, s obdivuhodnou pamäťou, presnosťou i srdečnosťou. V listoch si posielala nielen slová, ale aj kúsky seba – drobné vyšívané pozornosti, vlastnoručne robené darčeky, verše. Tiché dôkazy, že niekde v Prievidzi žije žena, ktorá nezabudla, ako sa dá rozdávať.

Natka bola žena jemného humoru, tvorivosti a vnútornej potreby rozdávať. Ručne vyrábala drobné darčeky, vyšívala, písala verše a pri príležitosti sviatkov a svojich narodenín pripravovala vlastnoručne zošité knižočky s básňami a vinšmi, ktorými sa prihovárala svojim blízkym. Jej poézia bola hravá, múdra, sebaironická, no vždy láskavá – presne taká, aká bola ona sama.

 

Ručne vyrobená a zlatou niťou zošitá knižočka a v nej zalepená aj jej fotografia s manželom Dušanom

 

Ručne vyrobená a zlatou niťou zošitá knižočka a v nej zalepená aj jej fotografia s manželom Dušanom

 

Narodila sa roku 1933, do rodiny Harmincovcov, ako neter architekta Michala Milana Harminca. Detstvo ju zavialo do Budapešti, no vojna jej vzala rodičov a z malého dievčatka urobila sirotu. A práve vtedy našla nový domov v Kulpíne a Báčskom Petrovci. V chudobe, ale medzi ľuďmi, ktorí ju naučili viac než akákoľvek škola.

Ako sirota našla nový domov najprv u príbuzných v Kulpíne a potom aj v Báčskom Petrovci. Zo sveta veľkomesta sa ocitla v chudobnej, no ľudsky bohatej Báčke – kraji, ktorý jej navždy ostal v srdci. Stále mi pripomínala, že práve tu sa naučila hodnotám, ktoré ju sprevádzali celý život: rodinnej súdržnosti, pracovitosti, skromnosti, úcte, trpezlivosti a láskavosti.

Spomínala na horúci prach ciest, na garády plné dažďovej vody, na kúpalisko pri Vidovej čárde, na bosé nohy, detský smiech a radosť, ktorá sa nerodila z hojnosti, ale z blízkosti. Jej spomienky sme zverejňovali na tejto našej stránke a možno si ich prečítať TU: https://www.kulpin.net/pamaetnicek

Hovorila, že v Báčke sa o práci nerozprávalo – tá sa robila. A o láske sa nehovorilo – tá tam jednoducho bola.

Keď sa roku 1948 vrátila na Slovensko, niesla si tieto hodnoty so sebou. Stala sa učiteľkou, celý život v Prievidzi vštepovala deťom úctu k jazyku, k slovu, k poriadku v myslení. Aj v manželstve si nechávala kúsok Báčky – s manželom si často určili „báčanské hovorové dni". Vtedy vraj s radosťou brali do rúk céger a tájšli do dedine, do bóvdu. Veľa vraj nepazárili, lebo peňazí baš nigdá ninto navyše.

Bol to jeden zo spôsobov, akým sa Natka v myšlienkach vracala do tejto našej báčskej roviny.

Po odchode do dôchodku ešte sprevádzala návštevníkov Bojnického zámku. Vedela rozprávať – pokojne, presne, s noblesou, ale bez pátosu. Taká bola.

A keď prišli roky, ktoré brali pamäť, jej nie všetko mohli vziať. Kulpín, Petrovec, detstvo, staré časy – tam sa stále vedela vrátiť. Stačilo začať rozprávať o minulosti a zrazu bola opäť tu.

Vo svojich veršoch mala humor aj múdrosť, nadhľad aj nežnosť. Vedela sa smiať zo starnutia, no zároveň vedela poďakovať za každý deň, „kto ešte TU JE".

Neúprosný, rýchlonohý čas
stále naháňa nás.
Zuby nám trhá,
vlasy nám riedi,
na svaly, srdce i rozum
siaha zas a zas!
Sťa diabol posmešný
nám kradne zrak,
do tvárí vrásky ryje,
schová pred nami
kľúče, hodinky, okuliare
a z našich trampôt
sa iba smeje!

Nuž,
čo je, tu je,
všetkých nás to čaká
a preto nech plesá,
ďakuje každý,
kto ešte TU JE!

Natka už ďakovať nemôže, no TU JE, – v spomienkach navždy zostáva.

Česť jej pamiatke.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus