pri príležitosti 225 rokov od narodenia Michala Godru
Keď Pešťbudínske vedomosti 24. decembra 1867 uverejnili list „Od Kulpína", autor ho zakončil krátkou, no výstižnou vetou:
„Ej veru, tá ústava, ustáva."
V jednej irónii sa tu zrkadlilo celé sklamanie generácie, ktorá verila, že ústavné zmeny prinesú spravodlivosť, rovnosť a slobodu národného i kultúrneho života. Namiesto toho však prišlo vytriezvenie. Rakúsko-uhorské vyrovnanie síce sľubovalo nové poriadky, zákonnosť a ústavnosť, no v dolnozemských obciach sa čoraz zreteľnejšie ukazovalo, že slová o slobode a rovnosti nie sú v súlade s realitou.

Hrob Michala Godru na petrovskom cintoríne už neexistuje
Pešťbudínske vedomosti 1867, DIKDA Digitálna knižnica SNK
Školy, cirkevné zbory i kultúrne ustanovizne sa ocitli pod narastajúcim maďarizačným tlakom. Staré poriadky sa rozpadávali, nové sa zavádzali narýchlo a často účelovo. V tomto chaose sa miešali osobné ambície, intrigy, kariérizmus i strach. Práve v takomto čase sa odohral príbeh, ktorý Pešťbudínske vedomosti zachytili v decembrovom čísle – symbolicky na Štedrý deň – a ktorý sa dotýkal aj Kulpína, už tým, že bol napísaný z Kulpína.
Michal Godra (24. 1. 1801, Bohunice – 1. 3. 1874, Báčsky Petrovec) mal vtedy už 66 rokov.
Na prvý pohľad ide o spor okolo riaditeľského miesta na gymnáziu v Novom Vrbase. V skutočnosti však text odhaľuje hlbší zápas o dôstojnosť, pravdu a charakter, v ktorom zohráva hlavnú úlohu Michal Godra – muž, ktorého životná dráha sa začala v kaštieli Stratimirovićovcov v Kulpíne.
Keď Michal Godra roku 1828 prišiel do Báčky ako mladý učiteľ a vychovávateľ, vstúpil do prostredia, ktoré mu poskytlo nielen prácu, ale aj ochranu a intelektuálny priestor. V rodine Tošu Stratimirovića v Kulpíne, juristu, synovca patriarchu Stefana Stratimirovića, sa rozprávalo o knihách, národoch, jazykoch i budúcnosti. Práve tu nadviazal Godra blízke priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom, tu začal systematicky budovať svoju knižnicu, písať, korešpondovať a myslieť „za hranice dediny".
Už v Kulpíne mladý vychovávateľ pochopil, že vzdelanosť je viac než povolanie – je to služba. Tu sa z neho vyprofiloval vážený učiteľ, kultúrny organizátor a národný buditeľ, ktorý spájal Slovákov a Srbov a varoval pred odnárodňovaním.
O štyridsať rokov neskôr stál Godra na úplne inom mieste. Bol skúseným pedagógom, riaditeľom gymnázia v Novom Vrbase, mužom s autoritou a minulosťou, ktorá zaväzovala. A práve vtedy prišla udalosť, ktorú zachytil anonymný pisateľ Pešťbudínskych vedomostí.
Dobový text opisuje situáciu na gymnáziu v Novom Vrbase. Ministerstvo údajne sľubovalo školám značnú finančnú pomoc – až pol milióna zlatých – a aby ju škola získala, senior báčsko-sriemskeho seniorátu a farár v Hložanoch Jozef Stehlo žiadal od Godru podpis prosbopisu, ktorý nezodpovedal skutočnému stavu vecí. Godra mal potvrdiť, že škola má dvanásť alumnistov, hoci ich v skutočnosti nemala.
Pre mnohých by to bol len „papier".
Pre Michala Godru to bola lož.
Starý profesor, vyčerpaný desaťročiami práce, no stále verný svojim zásadám, odmietol. Nepodpísal dokument, ktorý by klamal – nie preto, že by nechcel pomôcť škole, ale preto, že nechcel zradiť pravdu ani sám seba.
Dobový článok ho označuje za „cteného, vysoko váženého pána", no práve jeho zásadovosť a pravdovravnosť z neho urobili nepohodlného človeka. Oproti nemu stál svet kompromisov, tichých dohôd a osobných ambícií. Jeho bývalý žiak Jozef Stehlo, v srbskej tlači uvádzaný ako Sztehló Jóžef – čo môže naznačovať jeho maďarónske smerovanie – vystupoval už ako senior a z pozície moci vyžadoval bezpodmienečnú poslušnosť.
Ročenka SEAVC, rok 1964
Jeho odchodom prestala aj výučba slovenčiny ako riadneho, povinného predmetu.
A práve tu sa láme celý príbeh.
Systém potrebuje poslušných, nie zásadových.
Odmietnutie neostalo bez následkov. Godra bol zbavený úradu, jeho miesto prevzal iný. Pečať, ktorú Godra nechcel použiť na lož, prešla do cudzích rúk. Dobový pisateľ kladie jednoduchú, no mrazivú otázku:
„Prečo je on zhozený?"
Odpoveď neprichádza priamo. Namiesto nej zaznieva rozhorčenie miestneho obyvateľstva – slovenského i srbského –, ktoré odmieta prispievať na školu, lebo cíti krivdu. Ústava mala chrániť spravodlivosť. No v praxi „ústava ustáva".
V nových pomeroch sa charakter stáva prekážkou. Ústava síce existuje, no jej duch sa vytráca. Preto záverečná veta listu z Kulpína znie ako povzdych celej generácie:
„Ej veru, tá ústava, ustáva."
Po roku 1867 sa Michal Godra stiahol do Báčskeho Petrovca. Bez úradu, bez istôt, bez majetku. Prijali ho „brat náš Juraj Mrva, farár a dekan v Petrovci, v porozumení so svojou šľachetnomyselnou manželkou Jozefinou Reuss", ako uvádza Emil Koléni v nekrológu zverejnenom v dobovej tlači.
Iba rok po odvolaní Godru z funkcie gymnaziálneho riaditeľa a na základe Zákona o školách vyneseného roku 1868 v maďarskej časti Habzburskej monarchie, táto škola patriaca Báč-sriemskemu seniorátu bola zoštátnená.

Z Letopisu gymnázia Žarka Zrenjanina vo Vrbasi z roku 2019
Michal Godra zomrel chudobný, bez hrobu, ktorý by ho dnes pripomínal – no nie bez pamäti. Jeho bývalí žiaci, ktorých bolo viac ako tisíc, mu z vďačnosti a sebaodriekaním postavili pomník ako znak najhlbšej úcty. Žiaľ, generácie, ktoré prišli po nich, si začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, pri úprave cintorína, túto obetavosť nevedeli patrične ohodnotiť a uctiť a pomník jednoducho zmizol. A pritom do jeho výstavby bolo vložené tak veľa lásky.
V roku 1874 vo výzve na zhotovenie náhrobku Emil Koléni píše, že „tento par excellence paedagog aj za iných desiatich vyše tridsať rokov pracoval" a bol hviezdou zriedkavej veľkosti na obzore vedy i pedagogickej činnosti. Tí správni vedeli jeho otcovskú starostlivosť správne oceniť – neučil ich len gramatiku, latinčinu či dejiny. Učil ich kráčať životom so vzpriamenou chrbticou.
Medzi tými žiakmi sotva figurovalo meno Jozefa Stehlu.
Národné noviny 24.3.1874
Príbeh z konca roka 1867 by sa dal chápať ako epizóda zo školských dejín. V skutočnosti je to však obraz doby, v ktorej sa lámali charaktery.
A práve preto má zmysel ho rozprávať znova.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)