Domovská

270 rokov príchodu Slovákov do Hložian

Hložany patria medzi tie vojvodinské slovenské dediny, ktorých minulosť je nielen bohatá, ale aj dobre spracovaná. Publikácie Hložany (1756 – 1986), Hložany 2 (1756 – 1796) a Hložany 3 (1756 – 2006) vznikli pod vedením hlavného redaktora Mgr. Samuela Feketeho a za spoluúčasti odborníkov z rozličných vedných oblastí. Pri príležitosti 270. výročia príchodu Slovákov do Hložian sa prirodzene vraciame aj k starším svedectvám, ktoré zachytávajú počiatky obce a jej premeny. V knihe Adama Vereša Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a v obrazoch z roku 1930 opisuje hložiansky evanjelický farár Samuel Širka dejiny dedinky a píše, že presný vznik Hložian nemožno jednoznačne určiť – obec existovala už niekoľko storočí pred príchodom Slovákov a jej obyvateľstvo sa v priebehu času menilo. Výraznejšie srbské osídlenie súviselo s veľkým presunom obyvateľstva po roku 1690, no tento stav sa začal meniť s príchodom Slovákov, ktorých osídľovanie podporovalo futocké pánstvo pre nedostatok pracovných síl.

 

270 rokov príchodu Slovákov do Hložian

 

270 rokov príchodu Slovákov do Hložian

 

270 rokov príchodu Slovákov do Hložian

 

270 rokov príchodu Slovákov do Hložian

 

270 rokov príchodu Slovákov do Hložian

 

270 rokov príchodu Slovákov do Hložian

 

Najväčšia vlna slovenského osídlenia prišla do Hložian okolo roku 1770. Slováci prichádzali najmä z Novohradu, Hontu a Peštianskej župy, ale aj zo Zvolena, Békešskej župy a neskôr z Nitrianska. Ich príchod znamenal nielen demografickú, ale aj kultúrnu a konfesijnú premenu obce. Nový majiteľ futockého panstva, gróf Andrej Hadík, si uvedomoval, že bez cirkevného a duchovného zázemia sa obyvatelia neudržia. Preto podporil vznik evanjelickej cirkvi v Hložanoch, výstavbu modlitebnice i školy. Prvé roky však neboli jednoduché. Evanjelici patrili pod duchovnú správu rímskokatolíckej fary vo Futogu a len príležitostne ich navštevoval evanjelický farár Ondrej Stehlo z Piliša.

Dejiny Hložian však neboli ušetrené ani nešťastí. Obec zasiahli ničivé požiare v rokoch 1846 a 1854, pri ktorých zhorelo až 140 domov, cholera v niekoľkých vlnách a opakované povodne Dunaja. Napriek tomu si obec zachovala životaschopnosť, spolupatričnosť a kultúrnu kontinuitu.

O tom, že Hložany neboli len miestom práce a zápasu s prírodou, ale aj živého spoločenského života, svedčí aj humorný riport z roku 1931, uverejnený v Národnej jednote. Autor pod iniciálkami „M. Č., roľník" opisuje „civilizovanie" Hložian prostredníctvom tanečnej školy. S typickým dobovým humorom konštatuje, že obec síce nemá asfaltové chodníky ani elektrické osvetlenie, no má tanečnú školu – rozdelenú na „horný" a „dolný dom". Kým v hornom dome sa tancuje pri hudbe a svetle, dolný dom predstavuje ulicu pod oknami, kde je síce tma, no veselo, lacno a anonymne. Uvádzame časť z tohto dobového textu:

Riport z Hložian: Tanečná Škola

He, he! Mnoho nového v Hložanoch. Hložany sa civilizujú. Nechcem vám písať, že asfaltujú chodníky, lebo to nie je pravda. Ani nechcem písať, že majú elektrické osvetlenie na uliciach. Ani to nemajú, lebo je, vraj, lepšie bez toho. Noc je noc a ona má svoju moc. Ona je nato, aby bola tma a netreba sa boriť proti prírodným zákonom a meniť ich. A k tomu noc je praktická z niektorých dôvodov, o ktorých nebudem písať, lebo to oni najlepšie vedia a verím, že i iní (nie Hložanci) to pochopia, obzvlášt mládež. A kto vie, že keď by sa i urobil ten „odvážny" krok, t j. osvietily ulice, či by neboly lampy bombardované, lebo noc bez osvetlenia je "privlačnejšia", obzvlášť pre páriky. A aj „kutky" by ztratily svoju romantiku a musely by sa zamurovať, aby nestrašily svojou prázdnotou. Ako vidíte, všetko hovorí za tmu a proti svetlu. Nuž, nedivme sa teda, že sa držia tmy. A veď načo aj svetlo na uliciach, keď ani len v školských budovách nieto elektrického osvetlenia. Ale predsa Hložany sa civilizujú. Majú tanečnú školu. Neznie to trochu divne? Hložany a tanečná škola. Viem, že neveríte, Ale je to už tak. A je to škola na moderný spôsob. Delí sa na dve čiastky — na horný a dolný dom. — Škola už počala, keď som vošiel do osvetlenej miestnosti. Muzika hrala tango a páriky tančily. Prejdem ku muzike, odkiaľ je rozhľad po celej miestnosti. Samé známe tváre. Medzi inými tu je pán Principál, vždy veselý a dobre naladený športovec. Pri „engliš valsi" nevie ktorá je ľavá a ktorá pravá noha a preto myslí, že by bolo dobre priviazať na jednu nohu seno a na druhú slamu, aby bola orientácia ľahšia. Zatým „Mošac" (Ypsilon), jeho telesná konštrukcia, hneď vpadá do očí, lebo je hodne dlhý a veselý. Nuž a ktože ty nebol veselý, keď muzika hrá a rozchládza sa „špricermi". Muzika, obľúbený hložiansky primáš Janko, zatým cymbal a bas. Dakedy sa aj kontruje.

Dolný dom je omnoho jednoduchší a predstavuje ho ulica pod oblokmi horného domu, bez osvetlenia, ale je predsa veselo. A čo je hlavné, tu sa neplatí a tiež i nevidí."

A možno práve vďaka tej tanečnej škole sa Hložany stali strediskom nášho dolnozemského slovenského folklóru.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus