Domovská

Pri príležitosti 110 výročia narodenia: Samuel Máľach-Petrovský

Samuel Máľach-Petrovský, dôstojník juhoslovanskej armády v hodnosti kapitán, sa vyznamenal ako nebojácny partizánsky veliteľ v Slovenskom národnom povstaní roku 1944. Jeho osud je veľmi zaujímavý. Narodil sa 15. februára 1916 v Báčskom Petrovci. Bol jedným zo šiestich detí Zuzany a Tomáša Máľacha. Jeho súrodencami boli: bratia Ondrej vyučený obchodník, Pavel, úradník a Vladimír, ktorý sa ako študent zúčastnil bojov v Slovenskom národnom povstaní roku 1944, kde aj zahynul. Mal aj dve sestry: Annu, vydanú Fajdnovičovú, ktorá sa profesionálne venovala maliarstvu a Máriu, tiež maliarku ale insitnú. Jeho otec, Tomáš Máľach bol známy pestovateľ chmeľu a preto si v skromnom domčeku na frekventovanej ulici Železničnej (dnes Leninova) v Báčskom Petrovci vybudoval sušiareň a sklad na chmeľ.

 

Kapitán Samuel Máľach

 

Kapitán Samuel Máľach

 

Samuel T. Máľach, maturant petrovského gymnázia

 

Samuel T. Máľach, maturant petrovského gymnázia

 

Hrob kapitána Samuela Máľacha – Petrovského na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici

 

Hrob kapitána Samuela Máľacha – Petrovského na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici

 

Usilovnej rodine Máľachovej sa darilo, chmeľ veľmi dobre vynášal a preto si manželia Zuzana a Tomáš mohli dovoliť svoje deti vzdelávať aj na vysokých školách. Tak aj mladý Samuel po ukončení základnej školy vo vzdelávaní pokračoval v rodisku, na slovenskom gymnáziu, kde maturoval roku 1936. Po ukončení slovenského gymnázia v Petrovci vyštudoval vojenskú akadémiu a roku 1940 stal sa profesionálnym vojakom juhoslovanskej armády.
Ako dôstojník sa zúčastnil v obrane svojej vlasti, ktorú 6. apríla roku 1941 napadla nemecká, talianska, bulharská a od 12. apríla aj maďarská armáda. Silný vojenský nápor juhoslovanská armáda nevydržala a podpísala dňa 17. apríla roku 1941 kapituláciu. Ako mnohí vojaci juhoslovanskej armády aj Samuel Máľach v hodnosti kapitán sa dostal do nemeckého zajatia. V zajatí pobudol iba tri mesiace a pretože bol Slovák, Nemci ho prepustili. Do rodiska sa vrátil začiatkom leta 1941. V tom období už v Báčke maďarská armáda zariadila okupačnú správu, lebo ju obsadili ešte v aprílu roku 1941 (do Báčskeho Petrovca maďarská okupačná armáda sa dostala už 13. apríla roku 1941).

Maďarské vojenské úrady sa dozvedeli, že Samuel Máľach je profesionálny vojak, že statočne vykonával svoju vojenskú službu a preto sa snažili kapitána Máľacha dostať do svojich služieb. To sa im nedarilo. Samuel Máľach bol presvedčeným vlastencom a antifašistom a neprijal návrh stať sa služobníkom okupantov. Okupačné úrady na neho nasadili agentov, ktorí sledovali každý jeho krok. Skrýval sa u priateľov a známych, až kým sa mu roku 1942 nepodarilo ilegálne sa dostať na Slovensko. Za pomoci známych sa zamestnal ako bankový úradník v Bratislave.

Podarilo sa mu nadviazať kontakt s ilegálnymi pracovníkmi Komunistickej strany Slovenska. Dostal za úlohu preveriť a odporučiť tých utečencov z Juhoslávie, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do ozbrojeného boja. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie už 1. septembra 1944 sa hlásil na veliteľstve I. československej armády v Banskej Bystrici. Ako kapitána pechoty ho menovali za veliteľa 3. roty 12. samostatného pešieho práporu obranného úseku Plesnivec, 2. taktickej skupiny Fatra.

Zúčastnil sa bojov na Červenej Skale a pri Telgárte, ktoré boli kľúčovou časťou obrany východného krídla SNP, kde slovenské povstalecké vojsko a partizáni bojovali proti nemeckým silám nasadeným proti SNP. Povstalci a partizáni chránili nemeckým jednotkám prístup na Horehronie. Medzi 5. a 9. septembrom 1944 dokázali formujúce sa povstalecké sily zastaviť nemecké jednotky Úderného pluku 1. tankovej armády prebíjajúce sa po úspešnom obsadení Spiša cez Telgárt na Horehronie a do centra Slovenského národného povstania. Po začiatku Karpatsko – duklianskej operácii a následnom stiahnutí časti nemeckých vojsk z povstaleckého frontu k Dukle, povstalci následne v sérii protiútokov dokázali zatlačiť nemecké jednotky až k Hranovnici a Podlesku a vytrvať na tejto čiare až do októbrového záverečného útoku nemeckých vojsk proti povstaniu. Protiútok pri Telgárte bol v snahe posilniť morálku povstaleckej armády prezentovaný ako jedna z najúspešnejších akcií povstalcov počas SNP.

Samuel Máľach bol medzi vojakmi veľmi obľúbený. Svojimi skutkami posmeľoval podriadených vojakov a tým im bol vzorom. Na morálku vojakov vplýval nie iba príkladom a činmi ale aj písaným slovom. Vtedy napísal aj vlasteneckú báseň „ Hor sa junač", ktorú uverejnili 20. septembra 1944 v Hlase národa. Uvedená báseň sa stala veľmi populárnou ako inšpirácia protifašistického odboja. Avšak, v bojoch do konca nevydržal. 26. septembra bol pri Telgárte ranený a následne veľmi ochorel. Bol prevezený do nemocnice v Podbrezovej, kde ho ošetrovali. Húževnato bojoval o život a niekoľko dní pred smrťou požiadal spolubojovníkov, aby ho pochovali v Banskej Bystrici. Jeho oslabený organizmus nevydržal a po šesťdňovej agónii zomrel 3. októbra 1944. Dňa 6. októbra sa s vojenskými poctami konal jeho pohreb. Pochovával ho vo funkcii evanjelického kňaza jeho krajan Ján Čierny (jeho pôvodné priezvisko bolo Fekete), rodák z vojvodinskej obce Hložany. Odpočíva na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.

Na jeho hrobe sú okrem obvyklých skutočností vyryté aj tieto slová z jeho vlasteneckej básne: „ Hor sa junač, chop sa zbrani, dosť sme boli utláčaní. Hor sa, hor sa, syna slávy, pod zástavy, pod zástavy !".

Kapitán Samuel Máľach – Petrovský aj keď bol profesionálnym vojakom, bol v duši veľkým romantikom. Vo voľných chvíľach písal pod pseudonymom Petrovský romantické a ľúbostné básne, napr.: Viem, že raz prídeš, Sám, Pieseň o oráčovi na rovine, Na rozlúčku a iné. Mnoho básni venoval tematike vlastenectva. Okrem uvedenej básne Hor sa junač známe sú jeho básne Môj domov, Cestou a iné. Prispieval aj do rubriky pre deti v Slovenskej jednote v rokoch 1942 – 1944.
Väčšina jeho básní boli uverejňované v novinách Slovenská jednota v rokoch 1942 – 1944, ktoré vychádzali v Budapešti. V uvedených novinách prispieval do v rubriky pre deti Naša ja, ktorú redigovala učiteľka a spisovateľka Adela Petrovičová rodená Čajaková. Deťom sa prihováral pod pseudonymom –ujko, resp. ujko Samo. Redaktorom kultúrnej rubriky v týchto novinách bol Juraj Mučaji, tiež básnik, učiteľ z Báčskeho Petrovca, ktorý musel narukovať do maďarského vojska a s nim odísť na Východný front kde zomrel na týfus, v zajateckom tábore na Ukrajine v januári 1945.

Samuel Máľach – Petrovský bol roku 1946 vyznamenaný Československým vojnovým krížom, in memoriam. Ako dôkaz nebojácnosti ale aj obľúbenosti medzi povstalcami uvádzame text, ktorý uverejnila Pravda – orgán Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska dňa 6. októbra roku 1944:
„ Pochovali sme jedného z najlepších
Smútime za 28. ročným kapitánom Samuelom Maľachom, ktorý v bojoch pri Telgárte ťažko ochorel a nevenujúc chorobe zavčasu patričnú pozornosť, prišiel už neskoro do banskobystrickej nemocnice...Pochádzal z Petrovca v Juhoslávii a dostal sa na Slovensko za hlasom vlasti a Slovanstva. Nedočkal sa konečného víťazstva, po ktorom tak veľmi túžil.

Pohreb s vojenskou poctou sa konal v piatok 6. októbra. Dve čaty našich ozbrojených vojakov mu vzdali poslednú česť. Reči, ktorými sa jednotlivý zástupcovia lúčili s nebohým, boli tak dojímavé, že mnohé oči ostali slzami zarosené.

Samuel Malach Petrovský (1916 – 1944)
Slovák z Báčskeho Petrovca; básnik; dôstojník juhoslovanskej armády (zúčastnil sa obranných bojov s maďarskými okupačnými vojskami); povstalecký veliteľ 3. roty 12 práporu obranného úseku Plesnivec II. taktickej skupiny. Niekedy v tomto období napísal a uverejnil báseň Hor sa junač:

Hor sa junač
chop sa zbraní
dosť sme boli utláčaní,
hor sa, hor sa,
syna slávy
pod zástavy, pod zástavy.
Zomrel 3. októbra 1944."

 

PhDr. Samuel Jovankovič
predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie

 

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus