Keď 25. júla 1926 priniesol denník Slovenský národ článok o storočnici Matice srbskej, pripomenul nielen jej vznik v Pešti, ale aj ducha doby, z ktorého vyrástla. Srbská komunita v Uhorsku bola už vtedy početná a životaschopná, s vlastnými školami, kostolmi i literátmi. V Pešti pulzoval národný život, vychádzal „Letopis srbski" a medzi vzdelancami dozrievala myšlienka kultúrnej ustanovizne, ktorá by slúžila národu, vede a osvete. Od roku 1826 Letopis vydávala Matica Srbská. V ňom však nič nepíše o tom, ako bola Matica založená. Jej duchovným vodcom bol Jovan Hadžić, pseudonym Miloš Svetić, no Matica bola dielom širšieho kruhu osvietených osobností. Bola silná a úrady sa jej obávali. Pre panslavizmus, pre slobodomyseľnosť, pre myšlienku národného sebauvedomenia. Roku 1835 bola preto zatvorená, no už o rok neskôr, zásluhou Todora Pavlovića, obnovila činnosť. Ukázalo sa, čo znamená pre národ inštitúcia, ktorá stojí na princípoch dobročinnosti, vzdelanosti a kultúrnej emancipácie. Odvtedy sa ťažisko srbského národného života presunulo do Nového Sadu, ktorý právom dostal prívlastok Srbské Atény.
V Novom Sade pôsobili literáti, gymnázium, čitárne, tlačiarne. A predovšetkým osobnosti, ktoré dokázali spojiť národnú ideu so zápasom za občianske práva. Symbolom tejto epochy sa stal Svetozar Miletić – právnik, novinár, básnik, bojovník za slobodu a práva Srbov v Rakúsko-Uhorsku, zakladateľ Srbskej ľudovej slobodomyseľnej strany a prvý redaktor novín „Zastava". Študoval aj v Modre a Bratislave, kde získal početných priateľov Slovákov. Veril, že národná emancipácia nemá zmysel bez slobody jednotlivca.
A včera sa aký obraz vysielal do sveta z niekdajších Srbských Atén, z osláv 200. výročia založenia Matice srbskej?
Kým sa v budove Srbského národného divadla konala slávnostná akadémia, ulice zaplnili tisíce študentov a občanov. Policajné kordóny, „marice", maskovaní príslušníci, bitie študentov a novinárov pred očami polície – to všetko sa stalo kulisou osláv inštitúcie, ktorá vznikla ako výraz túžby po kultúre, vzdelaní, slobode a občianskej dôstojnosti.
Nezávislé združenie novinárov Vojvodiny i koalícia Občianska Vojvodina upozorňujú, že moc namiesto práva uplatňuje silu a namiesto dialógu demonštruje poslušnosť. Keď polícia nezasiahne proti násiliu a keď elita pod ochranou kordónov mlčky prechádza popri zbitých študentoch, nad tým sa treba hlboko zamyslieť.
Zakladatelia Matice srbskej – kvet vtedajšej inteligencie – ju budovali ako oporu národnej kultúry a občianskej spoločnosti. Dnes sa však symbolicky ukazuje paradox: oslava dvestoročnice prebieha v atmosfére, ktorá je popretím jej pôvodných princípov.
Keď sa Srbské Atény menia na mesto strachu a policajnej blokády, je to zároveň ukazovateľom smerovania celej spoločnosti a možnej čiernej budúcnosti?
Pred pomníkom Svetozara Miletića stáli nespokojní občania a študenti – mladí ľudia, ktorí rovnako ako on kedysi žiadajú spravodlivosť a krajší zajtrajšok. Dejiny však učia, že kultúrne inštitúcie prežijú len vtedy, ak zostanú verné hodnotám, na ktorých vznikli. Matica srbská nevznikla ako dekorácia moci, ale ako hlas národa.
Otázka, ktorá dnes visí vo vzduchu, znie: bude mať tento hlas odvahu znovu sa ozvať?
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)