Tlačová konferencia v dome Ľudovíta Mišíka v Báčskom Petrovci, sídle Matice slovenskej v Srbsku, otvorila ďalšiu povážlivú tému. Predseda Juraj Červenák hovoril nielen o svojej osobnej skúsenosti z osláv 200. výročia Matice srbskej, ale aj o postavení slovenskej menšiny v Srbsku a o tom, čo znamená dôstojnosť v rámci slovansko-matičnej spolupatričnosti. Informoval aj o trápnych momentoch spojených s významným matičným jubileom, s ktorým sa pýšia všetky slovanské národy, vrátane nás Slovákov. Zároveň poprel správu, že na neho fyzický zaútočili protestujúci pred Srbským národným divadlom v Novom Sade, kde 16. februára oslavy prebiehali.
Podľa slov predsedu Červenáka nešlo o žiaden dramatický útok zo strany protestujúcich, ako sa objavilo v niektorých médiách. Mladí ľudia ho zastavili, pýtali sa, diskutovali. Bolo to trochu nepríjemné, ale nie násilné. Oveľa silnejšie rozčarovanie prišlo vraj v budove Srbského národného divadla. Aj keď mal oficiálne pozvanie a bol na zozname hostí – no medzi protokolárnymi hosťami sa pre neho nenašlo miesto. Miesto pre predsedu Matice slovenskej z Martina zabezpečené bolo, no pre matičného predsedu menšinového národa žijúceho v krajine, kde oslavy prebiehali, svojho najbližšieho spolubrata, sa už nenašlo. Nakoniec mu bolo ponúknuté miesto v posledných radoch, na čo Červenák nepristal, a z akadémie odišiel.
Možno ide o organizačné zlyhanie. Možno o náhodu. Pripúšťa Červenák, zároveň však vyjadruje obavy, či nejde o niečo hlbšie.
Dejiny svedčia o bratských srbsko-slovenských vzťahoch. Keď bola roku 1826 v Pešti založená Matica srbská, Srbi a Slováci sa vzájomne podporovali. Keď roku 1863 vznikla v Martine Matica slovenská, podpora tiež bola obojstranná. A keď sa po rozpade monarchie Slováci v novom štátnom útvare ocitli mimo materskej krajiny a založili si roku 1932 v Báčskom Petrovci vlastnú Maticu slovenskú v Juhoslávii, aby si zachovali jazyk, kultúru a identitu, táto kontinuita vzájomnej úcty tiež bola prítomná. Mala by teda byť samozrejmosťou aj v súčasnej dobe. Mieni predseda MSS.
Preto otázka miesta v prvých radoch by mala byť potvrdením uznania jednej historickej vetvy toho istého národného stromu. Ak predseda dcérskej matice zastupuje slovenskú menšinu v Srbsku, mal by byť vnímaný ako reprezentant spoločenstva, nie ako „obyčajný hosť".
Môže byť zaujímavý aj kontrast medzi dvoma interpretáciami udalostí. Matica slovenská z Martina hovorí o fyzickom ohrození delegácie zo strany „blokérov" a zdôrazňuje, že kultúra je silnejšia než agresia. Juraj Červenák opisuje skôr rozhovor s mladými protestujúcimi a ako hlavný problém pomenúva nie ulicu, ale sálu – nie dav, ale protokol.
Pravda môže mať viac uhlov pohľadu. Kultúra chcela byť silnejšia aj počas národného sviatku Slovákov v Srbsku, no agresia jej to nedovolila.
No dôležitejšie než polemika o incidente je niečo iné: čo znamená matičná tradícia dnes?
Ak majú byť matice nadstraníckymi inštitúciami, potom musia stáť nad politickými zápasmi. A práve to zdôraznil predseda MSS aj v súvislosti s nadchádzajúcimi voľbami do Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM). Matica ani rada nemajú patriť žiadnej politickej strane – ani pozičnej, ani opozičnej. Majú patriť slovenskému národu žijúcemu v Srbsku.
Jeho výzva mladým, aby sa zapisovali do osobitného voličského zoznamu (voľby do NRSNM majú byť v tomto roku), je preto veľmi dôležitá. Je to apel na zodpovednosť. Lebo bez ich účasti sa inštitúcie vyprázdňujú a menia sa na formálne schránky – len aby sa mohlo hovoriť o nadštandardných národnostných právach.
„Dokedy sa také veci budú stávať?" zaznelo na tlačovej konferencii. Túto otázku však netreba chápať ako prejav pýchy a samoľúbosti. Nevzťahuje sa ona iba na jedno chýbajúce kreslo v divadle. Týka sa postavenia menšiny, kvality verejného života a úcty medzi partnermi, ktorí si v dejinách opakovane podávali ruku.
Miesto v sále sa dá nájsť alebo nenájsť. Miesto v spoločenstve sa však musí budovať vzájomným rešpektom a pri jeho ohrození sa musí spoločnými silami chrániť.
Aké miesto v spoločenstve patrí v súčasnosti slovenskej menšine v Srbsku?
Chýba pre ňu kreslo? Zatláča sa do posledných radov? A to aj napriek tomu, že ona do tohto spoločenstva stáročia vkladala a vkladá?
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)