S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že 23. februára nás vo veku 89 rokov navždy opustila kovačická insitná maliarka Katarína Karlečíková, dlhoročná členka Galérie insitného umenia. Narodila sa 9. apríla 1937 v Kovačici, ktorej zostala verná po celý život. Po ukončení osemročnej školy – ktorú dokončila externe v Belehrade – absolvovala v hlavnom meste aj strednú ekonomickú školu. Tri roky navštevovala Centrum pre výtvarné vzdelávanie v Šumatovačkej ulici na Vračare a už ako pätnásťročná chodievala na hodiny maľovania k významnému predstaviteľovi kovačickej insity Martinovi Jonášovi, ktorý v nej rozpoznal talent a povzbudzoval ju, aby sa výtvarnému umeniu venovala naplno.
Katarína Karlečíková 12. apríla 2025 v Galérii Babka, na oslave svojich 88. narodenín
Hoci jej nesplneným snom bolo štúdium na výtvarnej akadémii, svoj pracovný život prežila ako účtovníčka v rodnej Kovačici. Umenie však zostalo jej celoživotnou vášňou. Prvýkrát vystavovala v roku 1957 na podujatí Kovačický október, svoju prvú samostatnú výstavu mala v roku 1969 v Kovačici a roku 1981 sa stala členkou Galérie insitného umenia. Od roku 1987 pravidelne prezentovala svoje diela doma i v zahraničí.
Vo svojej tvorbe zobrazovala idylický svet dedinského života – žatvu, lámačku, okopávanie kukurice, oslavy, veselice i tanečníkov – tak, ako jej zostal v pamäti z detstva. Namaľovala vyše 400 obrazov. Pre jej diela je charakteristické často jednofarebné pozadie, najčastejšie červené alebo modré, čím sa výrazne odlišovala od iných insitných tvorcov.
Odchod Kataríny Karlečíkovej znamená stratu pre rodinu, priateľov i celé spoločenstvo kovačických insitných maliarov. V jej obrazoch však zostáva zachovaný svet tradičnej dediny – farebný, živý a prítulný – ako trvalé svedectvo o jej talente a hlbokom vzťahu k rodnému kraju.
Posledná rozlúčka so zosnulou bude v piatok 27. februára o 15. hodine na cintoríne v Kovačici.
Česť jej pamiatke.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)