Domovská

Zima s knihou o knihe Jána Pavlova

Na kysáčskej fare sa 26. februára 2026 po prvýkrát uskutočnilo podujatie Zima s knihou. Ústredným bodom bolo predstavenie publikácie Jána Pavlova Cirkevno-školské nápisy slovenských evanjelikov v Kysáči v 19. storočí. Spoluvydavateľmi sú Cirkevný zbor SEAVC v Kysáči a Slovenský kultúrny klub v Srbsku. Na začiatku sa prihovoril pán farár Mgr. Vladimír Lovás a vyjadril potešenie, že sa prezentácia publikácie koná práve v týchto miestnostiach, keďže jej tematikou sú cirkevné dejiny evanjelikov v Kysáči. Brožúrka vznikla vlani, pri príležitosti 230. výročia začiatku výstavby kostola.

 

Foto: Michal Ďurovka

 

Foto: Michal Ďurovka

 

Foto: Michal Ďurovka

 

Foto: Michal Ďurovka

 

Následne sa Vladimír Valentík zmienil o spolupráci s Jánom Pavlovom a jeho ochote poskytnúť najmä historické fotografie, ktorých bol náruživým zberateľom, pri publikovaní zborníka prác o Kysáči v roku 2013. Na večierku stručne predstavil aj iné publikácie Slovenského kultúrneho klubu v Srbsku. Bolo by prirodzené, keby túto knihu predstavoval sám autor. Žiaľ, život to zariadil inak a Ján Pavlov nás medzičasom navždy opustil. Preto recenzentke prof. Dr. Daniele Marčokovej pripadla úloha priblížiť jeho dielo prítomným na večierku. Prítomní boli jeho manželka Milotka, dcéra Marína a syn Andrej, ktorým Ján túto publikáciu aj venoval.

 

O úpravu stola sa postarala Olinka Lovásová, manželka pána farára. Foto: Anna Legíňová.

 

O úpravu stola sa postarala Olinka Lovásová, manželka pána farára. Foto: Anna Legíňová.

 

Ján Pavlov sa v publikácii systematicky venuje epigrafickým a textovým pamiatkam, ktoré sa zachovali v kostole, na školských budovách, pamätných tabuliach a zvonoch kysáčskeho evanjelického zboru. Písanie chronogramov bola dobová cirkevná prax – nachádzajú sa aj na chráme v Hložanoch, Kovačici a Báčskom Petrovci. Chronogram je nápis, v ktorom zvýraznené veľké písmená používané ako rímske číslice (C, D, M, L, V, X, I) udávajú po sčítaní skrytý letopočet. Chronostichon je chronogram vo verši. Vysvetľuje Daniela Marčoková a dodáva, že ako prvému sa v publikácii autor venuje textu napísanému na regálnom papieri napustenom olejom, ktorý bol s dobovými mincami vložený do základov kostola. Prvé dva chronostichony (v latinčine) napísal Natanael Jesenský, brat farára Františka Jesenského. Tretí chronostich (v biblickej češtine) napísal František Jesenský. Uvádzame ich vo voľnom preklade do slovenčiny:

Kráľ a ľud, vyčerpaní nepriateľskými vojnami,
túžia po tom, aby naši synovia odložili svoje vzácne meče.
František Druhý bol vládcom kráľovstva,
Ondrej Stehlo senior Báčskeho seniorátu,
František Jesenský kysáčsky kňaz.
V starom roku pre veľkú suchotu
Ľudia trpeli drahotu a psotu.

Pamätná tabuľa s chronostichonmi na veži kostola poukazuje na niektoré životné a sociálne reálie, napr. na suchotu roku 1794 a z nej vyplývajúcu neúrodu, hlad a biedu. Okrem toho sa dotýka aj reakcií na Francúzsku buržoáznu revolúciu a napoleonské vojny – na najvýznamnejšie svetodejinné politické udalosti – čo ešte viac zvyšuje hodnotu tejto najstaršej epigrafickej pamiatky vojvodinských Slovákov. Autorom prvých dvoch latinských chronostichov (strôf) je kulpínsky učiteľ Juraj Rohoň (1773 – 1831), neskoršie povýšený do hodnosti farára v Hložanoch.

Keď František držal žezlo vlasti
a francúzske vpády otriasali ľudom
a strašný mor spoza Dunaja prišiel
bola som postavená.
Aby zrel blížiacich sa Francúzov
vysokú si bdelý Kysáč postavil vežu

Podľa slov profesorky Marčokovej autorom tretieho chronostichu je Samuel Jesenský (1775 – 1830), vychovávateľ detí farára Ondreja Stehla v Petrovci, neskoršie učiteľ a farár v Laliti. Písaný je v biblickej češtine:

StrassnI Mor Wten čas k WLasti se zbLIžVge
ZbItečné žItI sVChota zbraňVge
Franka VkrVtnost krWe ňessanVge
kDIž kIsač toto staWenI WzbVzVge

Daniela Marčoková tiež uvádza, že v súkromnom archíve Jána Pavlova, v knihe vydanej roku 1822, je na poslednej strane napísaný zatiaľ nevyskúmaný chronogram. Predpokladá, že vznikol roku 1823, keďže je v chronograme skrytý tento letopočet a že autorom je Juraj Jesenský (1799 – 1864), syn farára Františka a štvrtý kysáčsky farár. Vznikol v období hladomorov, epidémií a hospodárskej neistoty. Je odpoveďou na utrpenie a apelom na morálnu obnovu.

HUManItatI poLIenDae pIUs, CaetUs eVangeLICUs
(Zbožné evanjelické spoločenstvo zasvätené zveľaďovaniu ľudskosti)

Kysáčska škola bola nielen vzdelávacou inštitúciou, ale aj pilierom jazykovej a kultúrnej identity. Nápis na druhej škole z roku 1860: „K osviecení rozumu, k ušlechtení srdce." v sebe spája osvietenský racionalizmus s kresťanskou etikou. Chronogram v texte ukrýva rok vysvätenia budovy (1863). V tejto školskej budove bol v duchu tohto nápisu založený v auguste 1861 Čítací spolok z iniciatívy miestneho farára Juraja Jesenského a za pomoci učiteľa Jána Branislava Mičátka.

Pamäť sa neuchovávala iba v kameni a papieri, ale aj v kove. Najmenší zvon, preliaty roku 1859, niesol výrečný nápis: „ŽIVÝCH VOLÁM! MŔTVYCH OPLAKÁVAM!"
Daniela Marčoková konštatuje, že Pavlovova publikácia presvedčivo ukazuje, že cirkevno-školské nápisy nemožno chápať iba ako dekoratívne texty. Sú historickými prameňmi, ktoré: dokumentujú jazykovú situáciu (latinčina, nemčina, biblická čeština, slovenčina), odrážajú teologické a etické hodnoty komunity, zachytávajú reakcie na spoločenské diania a prírodné katastrofy, a upevňujú kolektívnu identitu v multietnickom prostredí. Publikácia Jána Pavlova tak predstavuje cenný príspevok k dejinám slovenského evanjelického spoločenstva v Kysáči i v širšom kontexte Dolnej zeme.

Jána Pavlova si budeme pamätať ako skromného a tichého človeka a historika-amatéra, ktorý sa s veľkou vášňou venoval kultúrnym dejinám Slovákov v Kysáči. Bol členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Kysáči a zapájal sa do spolkového života osady.

O knihe aj TU: https://www.kulpin.net/component/content/article/22-aktuality/aktuality/12826-ked-kamen-rozprava-pribeh-kysacskych-napisov

 

Katarína Pucovská

 

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus