Dňa 17. marca 1941 sa v Selenči narodil Ján Nosál – hudobný skladateľ, pedagóg, upravovateľ, kantor a výrazná osobnosť slovenskej hudobnej kultúry vo Vojvodine. Hoci jeho dielo počas života nebolo vždy náležite docenené, jeho prínos pre rozvoj vážnej, zborovej i ľudovej hudby dolnozemských Slovákov je nespochybniteľný a zaslúži si oveľa väčšiu pozornosť. Mieni PaedDr. Juraj Súdi. Ján Nosál zanechal významnú stopu aj v srbskej hudbe, predovšetkým tamburášskej.
Ján Nosál a Tamburaši s Dunava (Fotografie poskytla jeho dcéra Bratislava Laćarak)
Ján Nosál hudobné nadanie prejavil už v detstve. Základnú školu ukončil v rodnej Selenči a už ako dvanásťročný pôsobil ako kantor v rímskokatolíckom kostole Najsvätejšej Trojice. Stredoškolské vzdelanie získal na učiteľskej škole v Sombore, po ktorej krátko pracoval ako učiteľ na Základnej škole Jána Kollára v Selenči. Jeho profesijná dráha však čoskoro nabrala širší smer – pôsobil ako hudobný redaktor Slovenskej redakcie Rádia Nový Sad a následne študoval hudbu v Sarajeve, kde sa venoval strunovým nástrojom.
"S Jánom Nosálom som spolupracoval od začiatku sedemdesiatych rokov v rámci vtedajšej mládežníckej organizácie. Bol žiakom Učiteľskej školy v Sombore a ja som bol žiakom Učitel'skej školy v Petrovci. Založili sme mládežnícky orchester a organizovali kultúrno-umelecké programy. Bolo to obdobie romantiky programov tohto typu a robili sme to s veľkým entuziazmom," napísal Ján Šimoni v knihe Festival slovenskej hudobnej tvorby Zlatý kľúč 1970-1998 (2021).
V roku 1971 odišiel do Belehradu, kde študoval na Fakulte hudobných umení. Počas štúdia pôsobil ako pedagóg v Zemune a zároveň založil tamburášsky orchester pri KUS Branko Radičević, kde pôsobil ako umelecký vedúci (1973 – 1975) a neskoršie založil i svoj vlastný, ktorý vystupoval pod menom Tamburaši s Dunava. Oženil sa v roku 1968, za manželku si vzal Spomenku Taši, s ktorou má dcéru Bratislavu a tri vnúčatá: Marka, Nikolu a Katarínu. Uvádza Juraj Súdi v referáte Hudobný opus Mr. Jána Nosála zverejnenom v zborníku prác Slovenskí hudobní skladatelia pôsobiaci vo Vojvodine z 13. Konferencie muzikológov a hudobných odborníkov (2017).
Svoje vzdelanie zavŕšil získaním titulu magister hudby prácou o harmonickom štýle Stevana Stojanovića Mokranjca.
Od roku 1978 pracoval ako hudobný redaktor vo vydavateľstve Diskos v Aleksandrovci a dlhodobo spolupracoval aj s Televíziou Belehrad. Časť života prežil na Slovensku, v obci Horné Zelenice pri Trnave, no napokon sa vrátil do rodnej Selenče, kde v posledných rokoch života opäť pôsobil ako kantor.
Ján Nosál bol mimoriadne aktívny aj ako organizátor hudobného života. Patril k zakladateľom festivalu Selenča v znamení mladosti a bol iniciátorom vzniku Festivalu nových piesní v duchu ľudovej tvorby Selenča 70, ktorý sa stal základom neskoršieho Festivalu slovenskej hudobnej tvorby Zlatý kľúč. Ako spomína Ján Šimoni, práve Nosál prišiel s myšlienkou vytvoriť priestor pre nové skladby inšpirované ľudovou hudbou, čím výrazne ovplyvnil smerovanie hudobnej tvorby vojvodinských Slovákov.
Aj Nosálova skladateľská činnosť je rozsiahla a žánrovo pestrá. V Zväze skladateľov SOKOJ sa jeho meno objavuje približne päťsto ráz – ako autora, upravovateľa i textára slovenských aj srbských skladieb. Významnú časť jeho tvorby predstavujú úpravy slovenských ľudových piesní pre ľudový orchester Rádia Nový Sad, ako aj práca so speváckymi zbormi: https://slovackizavod.org.rs/hudba/osobnosti-slovenskeho-hudobneho-zivota/jan-nosal/
Osobitné miesto v jeho diele zaujímajú tzv. Rukoväti – cyklické zborové skladby inšpirované dielom Mokranjca. Ide o suity zostavené z viacerých ľudových piesní, ktoré vytvárajú tematicky i hudobne ucelené celky. Nosál vydal dve zbierky Rukovätí (2002 a 2003), ktoré obsahujú spolu takmer tridsať takýchto kompozícií pre rôzne typy zborov. Neskôr vydal aj zbierku Panonské rukoväti so srbskými ľudovými piesňami.
Bol autorom viacerých samostatných zborových skladieb, ako napríklad Slovenská modlitba, Ave Mária, Materská krajina, Dolná zem, Selenča, Moj dični Bač, Gorko vino pijem či Škripi đeram, ktoré vznikli pre zbory Zvony zo Selenče a Neven z Báču, ktoré pôsobia pod umeleckým vedením Juraja Súdiho.
Vrcholom jeho tvorby je prvá dolnozemská slovenská opera Zypa Cupák, ktorá mala premiéru v roku 2004 v Selenči. Významným, no dosiaľ nepredvedeným dielom je aj oratórium Mária Magdaléna, napísané pre sólistov, miešaný zbor a bohaté orchestrálne obsadenie.
Nosál bol tiež zanieteným zberateľom slovenských ľudových piesní, ktoré spracúval do umeleckej podoby a tak ich zachovával pre ďalšie generácie. Okrem toho založil viacero hudobných telies, vrátane súboru Matičiari v Selenči.
Jedným z jeho posledných skladateľskych diel bola skladba Selenča, napísana pre miešaný spevácky zbor a akoby bola tichou rozlúčkou s rodnou dedinou.
Ján Nosál zomrel 29. januára 2009 v Selenči, kde je aj pochovaný.
Jeho život a dielo predstavujú významnú kapitolu v dejinách hudobnej kultúry dolnozemských Slovákov. V čase, keď sa pripravuje ďalší ročník (v poradí 45.) Festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč – podujatia, ktorého vznik sám inicioval – je vhodné si pripomenúť jeho odkaz a vzdať hold jeho tvorbe, ktorá si bezpochyby zaslúži väčšie uznanie i systematickú pozornosť odbornej i širšej verejnosti.
Branko Kamenković i Tamburaši s Dunava pod upravom Jana Nosala - Tamburaši s Dunava:
Branko Kamenković i Tamburaši s Dunava pod upravom Jana Nosala – Sent Andreja:
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)