Domovská

Ľudmila Kvačalová: odkaz divadla a učiteľského poslania

V tomto roku si pripomíname 160 rokov narodenia a 70 rokov úmrtia učiteľky a divadelníčky Ľudmily Kvačalovej. Narodila sa v Petrovci 2. januára 1866 a v rovnakom roku sa v Petrovci začalo hrávať divadlo – prvá divadelná premiéra sa uskutočnila 27. augusta 1866 (inscenácia Starý vozka Petra III). Tak dlhá tradícia divadelníctva svedčí o kultúrnej vyspelosti a národnej hrdosti našich predkov. Vedomí boli, že v pohnutých časoch treba rozhodnejšie zachovávať národnú identitu a práve divadlo mohlo byť aj nástrojom národného uvedomenia. Kvačalovci a Godrovci sa v tom smere veľmi činili a Ľudmila to v rodine zdedila a ďalej šírila. Bola jedným zo šesť detí učiteľskej rodiny Jána Kvačalu a matky Terézie Godrovej, z ktorej pochádzal aj vynikajúci svetový komeniológ, filozof a akademik Dr. Ján Kvačala.

 

Zuzka Medveďová: Portrét Ľudmily Kvačalovej (Múzeum vojvodinských Slovákov, inv. č. 97)

 

Zuzka Medveďová: Portrét Ľudmily Kvačalovej (Múzeum vojvodinských Slovákov, inv. č. 97)

 

Z nekrológu v Hlase ľudu

 

Z nekrológu v Hlase ľudu

 

Ľudmila Kvačalová je pochovaná na petrovskom cintoríne vedľa svojej matky, avšak po otcovom hrobe, ktorý bol tiež pochovaný na petrovskom cintoríne, nezostali stopy

 

Ľudmila Kvačalová je pochovaná na petrovskom cintoríne vedľa svojej matky, avšak po otcovom hrobe, ktorý bol tiež pochovaný na petrovskom cintoríne, nezostali stopy

 

Dni 27. marca (Svetový deň divadla) a 28. marca (Deň učiteľov) v sebe nesú posolstvo kultúry a vzdelanosti a sú pripomienkou dvoch významných oblastí spoločenského života. Divadlo dokáže prekračovať hranice jazykov i kultúr a spájať ľudí v spoločnom zážitku. V Petrovci má táto myšlienka hlboké korene – už od druhej polovice 19. storočia sa tu formovalo ochotnícke divadelné hnutie, ktoré sa postupne stalo jedným z pilierov kultúrneho života tunajších Slovákov.

V tom petrovskom „divadelnom" roku 1866 vstupuje na scénu aj Ľudmila Kvačalová, neskôr významná petrovská učiteľka a divadelníčka. Aj keď odrastala v učiteľskej rodine, zo skromného učiteľského platu ju rodičia nemohli dať na školenie. Tak bolo až kým sa jej starší brat Ján nevyšvihol na postavenie ako vedec. Tento si úplne predsavzal pomôcť snaživej sestre a po postupných skúškach (bola samoukom), uschopnená bola za učiteľku.

Ako učiteľka i nadšená ochotníčka patrila medzi prvých, ktorí stáli pri formovaní kvalitného divadelného prejavu v Petrovci. Svojím zanietením, organizačnou prácou i osobným príkladom prispela k tomu, že divadlo v Petrovci nadobúdalo významný spoločenský rozmer. A ako pedagogička venovala takmer 35 rokov (do roku 1925) výchove mladých generácií. Učiteľské povolanie vnímala ako službu – službu ľuďom, národu i budúcnosti.

Tu prichádzala do výrazu jej snaha o takmer všestrannú verejnú a kultúrnu prácu. Jej meno nájdeme medzi prvými snaživcami divadelnými v poslednom desaťročí minulého storočia, keď sa už získavala v divadelných predstaveniach kvalita. Bola v tej dobe neochvejnou národnou buditeľkou, za čo bola určitý čas zo strany uhorských vrchností aj pozbavená služby. Uvádza sa to v nekrológu zverejnenom v Hlase ľudu v roku 1956.

Počas starej Juhoslávie, po odchode do dôchodku, bola aktívnou členkou a hmotnou podporovateľkou takmer všetkých miestnych spolkov a ustanovizní. Bola jednou z vedúcich činiteľov Spolku československých žien, zamestnávajúc sa celým zápalom národopisným materiálom a organizovaním zbierok pre dobročinné ciele. Nemajúc vlastnej rodiny, jej láska k ľudu prerastá národnostný rámec, stáva sa úplnou ľudomilkou a podnecovateľkou šľachetných akcií.

Po oslobodení, i keď telesne vyčerpaná, predsa čulým duchom, pozorne sledovala celkové snahy v budovaní socializmu, avšak štyri posledné roky života už to nedokázala, keďže bola úplne slepá a odkázaná na cudziu pomoc.

Tá, ktorá 70 rokov obetavo, s plným zápalom pracovala pre ľud a pre lepší život človeka, veľká ľudomilka, podporovateľka a dobrodinka, na sklonku života zostala takmer sama a odkázaná bola na dobročinnosť iných a na humanitu svojho prostredia.

 

Katarína Pucovská

 

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus