Milovaní bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi, vstupujeme do veľkonočných sviatkov v čase, ktorý nesie v sebe nepokoj. Stačí sa započúvať do správ, pozrieť na dianie vo svete, ale aj nazrieť do vlastného srdca – a zistíme, že pokoj akoby sa vytrácal. Vojny sa vlečú, konflikty sa prehlbujú, napätie rastie. Človek má dojem, že dejiny nevedia nájsť svoj pokojný dych.
Akoby práve pre našu dobu boli napísané slová známej piesne:
Nepokoj na svete trvá, vojny sa nemôžu skončiť, istota o pomoc volá, nenávisť slzy chce množiť.
Nie je to len poézia. Je to diagnóza sveta. A zároveň aj diagnóza človeka. Lebo nepokoj nie je len okolo nás – je aj v nás. Človek sa snaží nájsť útechu, únik, zabudnutie. Uteká k práci, k zábave, k istotám, ktoré si buduje. A predsa zostáva niečo nevyriešené, niečo prázdne, niečo smädné. Ako to výstižne pokračuje:
Nepokoj v človeku hlodá, k pôžitkom, zábavám beží, vyprahlosť dušu však bodá, nenájde pramienok svieži.
A práve do tejto reality zaznieva veľkonočné posolstvo. Nie ako lacná útecha, nie ako ilúzia lepších zajtrajškov, ale ako pravda, ktorá prešla smrťou. Keď vzkriesený Kristus prichádza medzi svojich učeníkov, neprináša im vysvetlenia všetkého, čo sa stalo. Neprináša im ani okamžité riešenia sveta. Prináša im jediné slovo – a to slovo mení všetko: „Pokoj vám!"
To je jadro Veľkej noci. Pokoj Kristov. Pokoj, ktorý nevychádza z okolností, ale z víťazstva. Pokoj, ktorý nevzniká tým, že zmiznú problémy, ale tým, že Kristus premohol to najväčšie – hriech a smrť. Preto aj pieseň vyznáva:
Pokoj svoj dávam vám, pokoj svoj dávam vám, iný než dáva tento svet, tak svojim vraví Pán.
Tento pokoj je iný. Svet hovorí o pokoji ako o stave, keď niet vojny, keď sú veci pod kontrolou, keď je človek zabezpečený. Kristus hovorí o pokoji ako o dare – o pokoji, ktorý môže byť prítomný aj uprostred nepokoja. O pokoji, ktorý vstupuje do zatvorených dverí, do vystrašených sŕdc, do neistoty a hovorí: „Neboj sa, som tu."
Možno si aj dnes mnohí želajú jediné: aby už konečne prišli lepšie časy. Aby sa vojny skončili, aby sa napätie uvoľnilo, aby sa svet upokojil. Je to prirodzené a ľudské. Ale kresťanská nádej ide ešte hlbšie. My nečakáme len lepšie časy. My čakáme Pána času. Očakávame druhý príchod vzkrieseného Krista, ktorý neprinesie len dočasný pokoj, ale definitívne naplnenie Božieho kráľovstva.
A práve preto môžeme žiť inak už dnes. Nie ako tí, ktorí sú zmietaní každou vlnou nepokoja, ale ako tí, ktorí nesú v sebe pokoj Kristov. Tento pokoj nie je únikom zo sveta, ale poslaním pre svet. Tam, kde je nepokoj, môžeme byť nositeľmi pokoja – v rodine, v cirkvi, v práci, v medziľudských vzťahoch. Lebo, ako pripomína pieseň:
Pokoj kto množí deň každý, v sebe i v rodine, v práci, ten bude blažený navždy, Boh náš ho požehnať ráči.
Veľká noc nás teda nevyvádza zo sveta, ale premieňa náš pohľad na svet. Učí nás, že nepokoj nemá posledné slovo. To posledné slovo patrí vzkriesenému Kristovi. A jeho slovo znie aj dnes rovnako ako vtedy: „Pokoj vám."
Nech tento pokoj naplní naše srdcia, upevní našu vieru a posilní našu nádej, aby sme aj uprostred nepokojného sveta žili ako ľudia vzkriesenia.
Kristus vstal z mŕtvych! Haleluja!
A tak vás všetkých, milovaní bratia a sestry, zo srdca žehnám:
Nech vás vzkriesený Pán Ježiš Kristus naplní svojím pokojom,
ktorý svet nemôže dať ani vziať.
Nech posilní vaše srdcia v každom nepokoji,
nech rozjasní vaše dni svetlom svojej pravdy
a nech vás vedie cestou nádeje až do svojho večného kráľovstva.
Nech jeho víťazstvo nad smrťou je vašou istotou,
jeho prítomnosť vašou silou
a jeho pokoj vaším každodenným darom.
Prvý medzi rovnakými
biskup Jaroslav
Omilostený RAB Kristov
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)