Domovská

Zo srbského dievčaťa kysáčska nevesta

Rosa Mijatović (nar. 1961) pochádza z dedinky Gornji Vrbljani v obci Ključ v Bosne. Už od detstva bola zvyknutá pracovať – zapájanie detí do domácich povinností bolo v tomto prostredí samozrejmosťou. Starala sa o kravy, ovce i hydinu a spolu s bratom sa podieľala aj na podkúvaní koní a kosení trávy. Spomína, že ako desaťročná sama s koňom zvážala brvná z lesa domov, čím neraz prekvapila okolie svojou zručnosťou a odvahou. Mala mimoriadny cit pre zvieratá, obzvlášť pre kone, ktoré ju poslúchali takmer intuitívne. Keď sa s chlapcami pretekala v jazde bez sedla, zväčša prichádzala do cieľa ako prvá. Napriek krásnej prírode, zdravému prostrediu, čistému vzduchu a kvalitnej vode obyvatelia tejto oblasti postupne odchádzali, najmä pre nedostatok pracovných príležitostí.

 

Dedina Gornji Vrbljani je dnes pustá

 

Dedina Gornji Vrbljani je dnes pustá

 

Pavel Kováč – Pánto bol zanietený futbalista kysáčskej Tatry, ktorý prímeno dostal po legendárnom brankárovi Draganovi Pantelićovi (stojí, štvrtý zľava)

 

Pavel Kováč – Pánto bol zanietený futbalista kysáčskej Tatry, ktorý prímeno dostal po legendárnom brankárovi Draganovi Pantelićovi (stojí, štvrtý zľava)

 

Rosa prišla do Srbska za prácou v roku 1978 do Temerína, kde v jednej časti mesta žilo viacero jej krajanov. Ako mladé dievča si vší¬mala ich spôsob života a nepozdávalo sa jej, že muži Bosniaci po práci vysedávajú v krčmách, zatiaľ čo ženy sa samy starajú o domácnosť. „Vtedy som si povedala, že sa za Bosánca nevydám," spomína s úsmevom.

Do Kysáča ju napokon priviedla láska v roku 1984 – a spolu s ňou aj rozhodnutie vstúpiť do nového prostredia, v ktorom sa všetkému učila od začiatku.

Osemdesiate roky boli obdobím, keď zmiešané manželstvá v slovenských vojvodinských obciach už neboli výnimočné, no ani samozrejmé. Spoločnosť bola zvyknutá na rôznorodosť, no každá rodina mala svoje hranice.

 

Pavel a Rosa Kováčovci sa sobášili v slovenskom evanjelickom kostole. Svadobná hostina sa podľa dedinskej zvyklosti konala vo dvore

 

Pavel a Rosa Kováčovci sa sobášili v slovenskom evanjelickom kostole. Svadobná hostina sa podľa dedinskej zvyklosti konala vo dvore

 

Rosa v tradičnom slovenskom ženskom kroji na vlastnej svadbe

 

Rosa v tradičnom slovenskom ženskom kroji na vlastnej svadbe

 

Svokra ju prijala s veľkou srdečnosťou; bola to rozumná a rozhľadená žena. Aj Rosa si vďaka svojej pracovitosti a skromnosti rýchlo našla miesto v slovenskom prostredí.

Ani jazyková bariéra nebola prekážkou, lebo sa všetci snažili hovoriť po srbsky. No ani to čoskoro nebolo treba, lebo Rosa sa veľmi rýchlo naučila po slovensky. Možno tomu dopomohla aj skutočnosť, že jej kmotrou bola Marta, tiež nová nevesta v Kysáči. Ona pochádzala z Prešova a na začiatku po srbsky nevedela.

 

Rosa s manželom a svokrovcami Pavlom a Máriou

 

Rosa s manželom a svokrovcami Pavlom a Máriou

 

Rosa a Marta – kysáčske prisťahované nevesty

 

Rosa a Marta – kysáčske prisťahované nevesty

 

Návšteva z Nemecka

 

Návšteva z Nemecka

 

Rosa si napriek pracovným povinnostiam a každodennej starostlivosti o domácnosť vždy našla čas na spoločné rozhovory. Keď ich príbuzní z Nemecka každoročne prichádzali do Kysáča, ich dom sa stával miestom stretnutí celej rodiny.

S úsmevom si dodnes spomína na jednu veselú príhodu, ktorá vznikla z malého nedorozumenia. V slovenskom vojvodinskom prostredí je totiž pomerne bežné, že sa žena v neformálnom rozhovore oslovuje všeobecným menom „Milka", bez ohľadu na jej skutočné krstné meno. Staršia suseda ju takto raz pochválila slovami: „Milka moja, ako Ty vieš pekne po slovensky!" Na to Rosa pohotovo zareagovala: „Ja nie som Milka, ale Róska." Odvtedy ju už nik neoslovuje inak ako Róska – meno, ktoré prirodzene spája jej srbský pôvod so slovenským jazykovým prostredím.

 

Rosa vždy preukazovala úctu k starším príslušníkom rodiny a vždy bola prvá, keď bolo treba pracovať

 

Rosa vždy preukazovala úctu k starším príslušníkom rodiny a vždy bola prvá, keď bolo treba pracovať

 

Domácnosť u Kováčov bola vždy príkladne vedená najmä zásluhou pracovitosti svokry Márie, ktorá svoju nevestu postupne zasväcovala do každodenného poľnohospodárskeho života, dovtedy pre ňu neznámeho, keďže vyrastala v horskom prostredí. Rosa si osvojila prípravu slovenských jedál, popri vlastných prijala aj miestne zvyky a prispôsobila sa rytmu dedinskej rodiny. K jej začleneniu a rýchlejšiemu osvojeniu si jazyka významne prispeli aj dcéry-dvojičky Marína a Daniela, narodené v roku 1985. O ich narodení informoval aj denník Dnevnik 3. januára 1985.

 

Slovenské kroje pre sestričky Danielu a Marínu, ako aj pre ich bábiky, šili spolu stará mama Mária a mama Rosa

 

Slovenské kroje pre sestričky Danielu a Marínu, ako aj pre ich bábiky, šili spolu stará mama Mária a mama Rosa

 

Dcéra Marína Vitézová žije s manželom Jaroslavom a dcérou Sofiou v Bratislave

 

Dcéra Marína Vitézová žije s manželom Jaroslavom a dcérou Sofiou v Bratislave

 

V osvojovaní slovenčiny Rosa napreduje o ďalší krok. Po zvládnutí nárečovej podoby jazyka si Rosa postupne osvojuje aj čoraz viac prvkov spisovnej slovenčiny, k čomu výrazne prispieva jej vnučka Sofia, narodená v Bratislave.

 

Dcéra Daniela Pucovská žije s manželom Michalom a synom Martinom v Kulpíne

 

Dcéra Daniela Pucovská žije s manželom Michalom a synom Martinom v Kulpíne

 

Všetci sa zhodujú, že vnuk Martin zdedil pracovitosť po svojej starej mame Rose. Má devätnásť rokov a popri tom, že je vzorným žiakom záverečného ročníka strojníckej školy v Novom Sade, veľmi ho priťahuje aj práca na poli. Pomáha otcovi pri obrábaní pôdy a ochotne priloží ruku k dielu aj iným spoluobčanom, ktorým vypomáha s poľnohospodárskymi prácami na traktore.

 

Rosa je veľkou milovníčkou kvetov

 

Rosa je veľkou milovníčkou kvetov

 

Na viacgeneračné rodiny, zimné priadky i silnú súdržnosť bola zvyknutá už z bosnianskeho prostredia. Jediným, na čo si dodnes nevie celkom privyknúť, sú štipľavé slovenské klobásy.

Na Slovákoch si cení ich mierumilovnosť a pokojnú povahu, hoci podľa nej sa u niektorých občas prejaví aj závisť, ktorú nepovažuje za dobrú vlastnosť.

Manžel Pavel oceňuje Rosinu pracovitosť, hoci s úsmevom dodáva, že by si prial, aby trochu menej pracovala a aj jemu zadávala menej domácich povinností.

V súčasnosti je Rosa aktívnou členkou miestnej organizácie Červeného kríža, kde pomáha starším obyvateľom Kysáča v ich domácnostiach, čím potvrdzuje svoju obetavosť a ľudskosť.

Róska Kováčová je Kysáčankou vyše 40 rokov. Prekročila hranicu – nielen geografickú, ale aj kultúrnu a zistila, že domov nemusí byť miesto, kde sa narodíš. Stačí, že ho postupne vytvoríš.

 

Daniela Marčoková

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus