Mgr. Miroslava Čániová – petrovská rodáčka,
krajanka v službách štátnej služby a diplomacie Slovenskej Republiky
Miroslava Čániová sa narodila v Báčskom Petrovci, detstvo strávila medzi petrovskými školskými lavicami a pivnickými ulicami. Kvôli celospoločenskej situácii v našej krajine sa s rodinou odsťahovali na Slovensko. Tu ukončila strednú školu a vysokoškolské vzdelávanie. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici (Slovensko) bola súčasne študentkou dvoch fakúlt. Na Filologickej fakulte ukončila odbory: Srbský jazyk a literatúra a Chorvátsky jazyk a literatúra, kým na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov ukončila odbor Politológia. Počas štúdia sa jazykovo vzdelávala v Sydney (Austrália) a na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade (Srbsko). Práve fakulta medzinárodných vzťahov bola Mirkinou kariérnou voľbou a v mnohom predurčila jej životnú cestu. Hoci sa často a rada vracia do Petrovca, väčšina jej krajanov ani netuší, s akými výzvami je poznačené jej každodenné pracovné ovzdušie.
Miroslava pred ženevským sídlom OSN
Pracovné rokovanie
Brusel EÚ
Brusel centrála NATO
S vtedajším generálnym tajomníkom NATO J. Stoltenbergom
Vojenským vrtuľníkom na služobnej ceste v Ríme
Čestná stráž
S otcom Miroslavom
S krsniatkami
U Harmincov v Petrovci
Jej oblasť expertízy – ktorá sa počas celej kariéry týkala obrany a bezpečnosti – niektorí považujú za nedostatočne atraktívnu tému, iní za netypické zamestnanie pre ženu, nezaujímavé pre neodborníkov a potenciálne konfliktnú tému, hlavne v našom regióne. Ale to iba na prvý pohľad. V jej kariérnom postupe, ktorý uvádzame v chronologickom poradí, sa skrývajú neobjavené zákutia a možnosti uplatnenia petrovskej rodáčky, krajanky v službách štátnej služby a diplomacie Slovenskej Republiky.
Odbornú kariéru začínala na Ministerstve obrany Slovenskej republiky, kde sa venovala obrane a bezpečnosti postupne v rôznych pozíciách od referenta po poradcu štátnych tajomníkov vo viacerých vládach. S odstupom času takto hodnotí svoje pracovné začiatky: „Obranné, resp. vojenské prostredie je veľmi špecifické a vyžaduje vysokú dávku trpezlivosti a odvahy, najmä pre (vtedy) mladú ženu."
Pokračovala, v rámci rovnakej expertízy, na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. V zahraniční absolvovala dve vyslania v medzinárodných organizáciách v Bruseli (Belgicko), kde zastupovala Slovenskú republiku v pracovných orgánoch Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. „Multilaterálny svet je obrovskou skúsenosťou pre každého diplomata. Preto som mimoriadne vďačná za príležitosť učiť sa od kolegov z iných členských štátov EÚ a spojencov".
Jej budúce pracovné kroky ju z európskeho hlavného mesta (Bruselu) zavedú do regiónu západného Balkánu, kde bude čoskoro pôsobiť na veľvyslanectve Slovenskej republiky.
Mirka precestovala veľkú časť sveta a hovorí niekoľkými svetovými jazykmi.
Je stereotypom, že diplomacia je umenie rokovať a že pri tejto činnosti sa skôr prejavuje racionálna, než emocionálna sféra. No nie je to celkom pravda.
Najemotívnejšie chvíle v práci...
Ja som emotívny človek, čo nie je v mojej práci praktické. Tým, že sama pochádzam z krajiny s vojnovou minulosťou, musela som venovať viac energie na to, aby som objektívne hodnotila a pristupovala ku ozbrojeným konfliktom. Mimoriadne citlivo som vnímala sťahovanie spojeneckých (aj slovenských) vojakov z misie Resolute Support Mission v Afganistane v 2021. Na druhej strane bolo dojemné navštevovať vojakov v predvianočnom období, ktorí sviatky trávia v medzinárodných misiách preto, aby ich iní mohli prežiť v bezpečí. O to vzácnejšie sú potom vnímané sviatočné chvíle strávené v bezpečí so svojou rodinou.
Za čo som povďačná...
Diplomacia je mimoriadne bohatá na pracovné kontakty a spoločenský život. Medzinárodné inštitúcie sú obsadzované múdrymi, skúsenými a schopnými ľuďmi, z ktorých každý je zdrojom inšpirácie. Počas 20-ročnej kariéry som sa zúčastnila nespočetného množstva rokovaní na pracovnej expertnej úrovni, vo formáte veľvyslancov, ministrov (obrany a zahraničných vecí) až po samity, kde predsedovia vlád a hlavy štátov diskutujú o najaktuálnejších obranných otázkach ovplyvňujúcich globálnu bezpečnosť. Aj keď sa to časom stáva rutinou, každé takéto stretnutie je inšpiratívne a prispieva k tomu, aby som zvládala každodenné pracovné výzvy s väčším prehľadom a prispievala k riešeniam, ktoré sú osobitne citlivé v oblasti obrany.
Kde by som chcela/nechcela žiť...
Cestovanie a spoznávanie iných krajín, ich špecifík, kultúr, ľudí, gastronómie a politického života považujem za veľmi obohacujúce. Každý človek sa však najlepšie cíti doma. Mojim jediným domovom bude vždy Petrovec. Priateľstvá a rodinné väzby, ktoré tam mám pretrvávajú bez ohľadu na vzdialenosť a frekvenciu mojich pobytov doma. To je najväčšia životná hodnota a odmena za to, že človek nežije vo svojom domácom prostredí.
Čo ľutujem...
Považujem za veľké šťastie, že v kontexte profesionálnych rozhodnutí nemusím nič ľutovať. Často však smútim nad príležitosťami, ktoré mi unikajú tým, že nežijem blízko svojich príbuzných a priateľov z detstva. Ako každý, kto za prácou odcestoval, aj mne unikajú jubileá, sviatky, rodinné oslavy, ale aj krízy, choroby a iné chvíle, ktoré sa nedajú vrátiť a ktoré tvoria domov. Na druhej strane obdivujem mojich rodičov a som im nesmierne vďačná za to, že v zrelom veku (v akom som dnes ja) dokázali začať život od nuly v zahraničí, aby umožnili svojim deťom lepšiu budúcnosť. Snažím sa im to čo najsrdečnejšie vracať a dúfam, že ich v tomto nikdy nesklamem.
Ako vidím seba o 10 rokov...
Svoju prácu považujem za veľmi zaujímavú a svoj život za dostatočne rozmanitý na to, aby ma napĺňal v takejto forme dlhodobo. Zároveň cítim zodpovednosť a povinnosť zdokonaľovať sa a vykonávať svoje zamestnanie zodpovedne. V podstate je život diplomata kočovný, každých pár rokov začína odznova – človek musí byť na to stavaný a cítiť sa komfortne v takej dynamike „života s kufrom". Každé vyslanie je iné, každá krajina pôsobenia má svoje špecifiká a teším sa na tie, ktoré budem môcť spoznať a prispieť k zlepšeniu bilaterálnych vzťahov so Slovenskou republikou.
Miroslava Čániová je úspešná žena, z ktorej srší radosť zo života. Jej bohatý vnútorný život je nevyčerpateľným zásobníkom ľudskosti. Je v neustálom pohybe, život berie s nadhľadom a užíva si ho vo všetkých jeho podobách. S pokorou prijíma všetky okolnosti, ktoré jej realita prináša. Za všetkých okolností je spravodlivá, otvorená a duchaplná. Rozdáva úsmev a kus duše každým svojím slovom a skutkom. Aj napriek zodpovednému povolaniu a nespočetným povinnostiam je skromná a prístupná. Ako sama hovorí: „V Petrovci som dcéra svojich rodičov, sesternica, suseda, krstná mama a kamarátka a aj keď zriedkavo prítomná, dúfam že plnohodnotná. A to sú hodnoty, na ktorých mi v mojom domácom (a najmilšom) prostredí záleží."
Mirkinho otca, Miroslava Čániho, si mnohí Petrovčania zapamätali ako dobrého inštruktora autoškoly, a mamu Elenku rod. Kmeťkovú z Pivnice ako srdečnú osobu a spoľahlivú redaktorku Novosadského rozhlasu.
Miroslava prejavila prirodzené dojatie, že slovenské vojvodinské médiá považujú jej životný príbeh zaujímavým pre vojvodinské prostredie, vzhľadom na to, že sa nevenuje oblasti kultúry a krajanského života. Zámerom autorky článku predovšetkým bolo predložiť portrét o živote a pôsobení diplomatky Miroslavy Čániovej, osobnosti, ktorá významne prispieva k šíreniu dobrého mena vojvodinských Slovákov.
Daniela Marčoková
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)