Rozjímanie nad 50. výročím Slovenskej redakcie Televízie Vojvodiny
Zvolila som si vokáciu, ktorá mi poskytla možnosť i záväzok povedať iným to, čo je povedať hodné. Najmä počas zo 20-ročnej novinárskej praxe v Slovenskej redakcii Televízie Nový Sad, potom Televízie Vojvodiny. Schopnosť pointovať a rozvíjať kritickú myseľ mi vštepil vynikajúci profesionálny i ľudský kolektív. Išlo o celú galériu sofistikovaných, elokventných, rozhľadených ľudí vyššej múdrosti, vyššieho dobrého ducha, slovom znalcov remesla i nonšalancie a grácie. Svojou štipkou do mlyna som sa snažila nepokaziť im to, prispievať najvýznamnejšie v žánri beletrizovanej publicistky a dokumentaristiky. Na nezabudnuteľných terénoch, v inšpiratívne hybných, kreatívnych tímoch a vo finálovej produkcii. Tu som dobýjala vrcholky života.
Annamária Boldocká-Grbićová (tretia sprava) na oslavách 40-ročnice TVNS
Menšinové novinárstvo je šikmá plocha. Stále na hrane. Pozitívne diskriminované, obmedzené témami, donútené stále sa prebíjať a zviditeľňovať. Zachovávať a zveľaďovať jazyk a kronikársky zaznamenávať, afirmovať menšinový – slovenský život. Snažiť sa vyhnúť sa šablóne, presadiť sa medzi nezávislé médiá najmä v medzníkových chvíľach prechodu od analógneho k digitálnemu habitusu. Nadôvažok, stále je vystavené autocenzúre pod tlakom režimových prívržencov a obstáva vďaka poctivému entuziazmu, elitizmu a intelektuálnemu nadhľadu, objektívnemu informovaniu i smelosti jednotlivcov.
Všetkým tým, ktorí v tomto zmysle stáli pri jej zrode, zabezpečovali rast i kontinuitu menšinových redakcií patrí hlboká poklona a úcta.
Som vďačná, že stojím pri úctyhodnom jubileu Slovenskej redakcie Televízie Vojvodiny , že mám možnosť stále desaťročie externe prispievať. Nadôvažok doúčať sa technológie a trendy. A navždy sa Redakcii porúčam – hoc i ako programová archivárka.
Annamária Boldocká-Grbićová (Dotyky, 21.12.2025)
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)