Archív

Rod Strehárskovcov na Dolnej zemi

Rod Strehárskovcov na Dolnej zemi
Píše J á n J a n č o v i c
 
Koncom 17. storočia, po vyhnaní Osmanov, začína sa prúdenie obyvateľstva zo severných stolíc Uhorska na juh. Slovenskí poddaní utekajúci z dôvodov zemepanského útlaku a v nejednom prípade aj kvôli náboženskému prenasledovaniu, na svojej trase zaplavujú najviac dediny v Novohradskej stolici a pridávajú sa k dovtedajšiemu tu trvalo žijúcemu obyvateľstvu. Niektorí tu pobudli len krátko, niektorí tu našli prechodný pobyt na dlhší čas.
 
Neprestávajúci zemepanský útlak spôsobil, že až do prijatia Tolerančného patentu Jozefom II. roku 1781, prebiehali hromadné úteky novohradských poddaných do nižšie položených uhorských stolíc, až po Dolnú zem. Kým zo začiatku bol zákaz sťahovania len u večných poddaných, v roku 1723 bol prijatý zákon, ktorý sa zákazu sťahovania týkal aj na nešľachtických taxalistov, ktorí boli v zmluvnom pomere. Úteky poddaných z jedného miesta na druhé, z jednej stolice do druhej, mali začiatkom 18. storočia takú intenzitu, že v niektorých dedinách sa vymenilo obyvateľstvo trikrát. O odchode poddaných už od konca 17. storočia svedčia zachované súpisy poddanských zbehov z Novohradskej stolice z rokov 1720 a 1723, ktoré na základe sťažností riešil lučenský súd. Okrem mena poddaného, ktorý ušiel, obsahujú aj mená svedkov, čo útek dosvedčili, meno bývalého zemepána, údaj pred koľkými rokmi poddaný zbeh ušiel, kde sa usadil a meno nového zemepána. To všetko s cieľom vrátiť poddaného k zemepánovi alebo sa medzi zemepánmi peňažne vyrovnať. Poddaní, aby ich zemepán nenašiel a nemuseli sa vrátiť, pri útekoch zamlčiavali svoju identitu tým, že si zmenili svoje priezviská, spravidla na pomiestne, z ktorých obcí pochádzali alebo z ktorej naposledy odišli. Podľa spomenutého súpisu do roku 1720 takto z Novohradskej stolice ušlo 1431 rodín, čo odpovedá počtu viac ako 7 000 utečencov. Najviac ich ušlo z terajšieho okresu Veľký Krtíš, veď napríklad iba zo samotného Veľkého Lomu to bolo až 63 rodín, z Horných Strhár 38, Šule 27, Pravice 26, Dolných Strhár 20 ...Doteraz pretrvávajúce priezviská, utvorené z obcí ale i pravé, z ktorých Slováci osídlili Dolnú zem dosvedčujú, že ich pôvod treba hľadať v Novohrade a tiež i v Honte. Dodnes preto neprekvapuje, že po celej Slovákmi osídlenej zemi sú aj teraz najfrekventovanejšie novohradské priezviská Loman i Lomen, Lešťan, Šuľan, Sklabinský, Strehársky ... a z maďarskej časti Slovákmi obývaného Novohradu Častvan (Csesztve), Leginský, Legíndy (Legénd), Veňarský (Vanyárc), Sudický, Súdi (Szügy)... Terajšie malé obce Dolné a Horné Strháre patrili v minulosti k väčším novohradských obciam.
 
Od začiatku 18. storočia až do roku 1920 sa obe uvádzajú ako Streháre. V uvedenom súpise utečených z roku 1720 nachádzame ešte ich pravé priezviská. V Dolných Strhároch to boli rodiny s čeľadným otcom: Ďurica, Fergeš, Križan, Cicka, Pavlík, Králik, Demikát, Mišov, ktorí boli poddanými Štefana Koháryho a tri rodiny Frčkovcov, dve rodiny Sabovcov a rodina Jána Šaľáka a Jána Rozlackého patrila barónovi Pavlovi Balašovi. Kým u polovice z nich z uvedeného súpisu vieme, ku ktorému zemepánovi a kde v tom čase ušli, u ďalšej polovice je ich nový zemepán neznámy. S istotou a osobným preverením môžem napísať, že po Jurajovi Cickovi, ktorý s viacčlennou rodinou z Dolných Strhár ušiel roku 1700 do Jače (Acsa) v terajšej Peštianskej župe, žije časť potomkov a ďalšia neskôr rozšírená odišla v roku 1785 do Banátu, kde po nich žijú potomkovia v Kovačici a v Padine. Rodina Jána Frčku staršieho a mladšieho odišla od Pavla Balašu roku 1704 do Balašských Ďarmôt, vie sa, že tam žijú potomkovia s priezviskom Frečka (Frecska).
 
Z Horných Strhár v súpise zbehov z roku 1720 nachádzame údaj len u malej časti zemepánov, u ktorých sa po úteku rodiny usadili. Vieme však, ktorá rodina ušla a kde sa mala na začiatku usadiť. Od Štefana Koháryho ušli početné rodiny s viacnásobnými priezviskami: Moc, Pastorok, Višniar, Križan, Dian, Koša, Mančár, Bojna, Kováč, po jednej rodine s priezviskom Durčo, Mrva, Petrovkin, Magát, Ferov, Bajči, Greguš, Novák, Hola, Homola, Benčík, Matúš, Krajčo, Krišankov, Kyseľ. Potomkovia po Kyseľovi žijú v Cinkote (teraz XVI. obvod Budapešti) a Magátovi v Ďurke ( Galgagyörk, Peštianska župa). Zaujímavé údaje o utečených poddaných zo Strhár a ďalších novohradských obcí nachádzame z tohto obdobia v slovenských a maďarských archívoch. Uvádzam ukážky, ktoré prebádal a uverejnil môj dolnozemský priateľ z Békešskej Čaby, nebohý historik Ján Gomboš.
 
Úryvok z archívovanej zápisnice:
 
Vypočúvanie svedkov 20. mája 1748 v Novohradskej stolici v Ľuboreči
 
Ján Mravík z Ábelovej, poddaný patriaci k eráru do divínského panstva, 50-ročný.
 
Ad 1 (k prvej otázke) „Vie istotne, že v Urodzenej Šľachtickej Novohradskej stolici, v Ábelovej žijúci Pavel Kiapeš so synom Jurajom, Ondrej Garaj s tromi synmi s Jánom, Ondrejom a Jurajom, Tomáš Mravík a Ján Mravík so synmi Štefanom a Pavlom, Peter a Matúš Marčok, boli večnými poddanými urodzeného pána Divínského“.
 
Ad 2 (k druhej otázke) „Vie dobre svedčiť, že Pavel Kiapeš asi pred piatimi rokmi odišiel so svojimi synmi do dediny Szajla do Urodzenej župy Hevešskej. Ondrej Garaj asi pred 20 rokmi do Urodzenej župy Peštianskej, do osady Čuvár so svojimi tromi synmi, s Jánom, Ondrejom a Jurajom. Ján Mravík s dvomi synmi, s Jurajom a Jánom asi pred šiestimi rokmi odišli do osady Čuvár, ale už býva na Sarvaši. Juraj Mravík začas slúžil v osade Guta, ale teraz už žije v Sarvaši. Matej Marčok s dvomi synmi, so Štefanom a Pavlom ešte za úradovania hospodárskeho správcu pána Mikulaiho odišli do Guty s dovolením nebohého správcu Pána Mikulaiho. Matej Sivok asi pred 26-timi rokmi ušiel do osady Čuvár. On sám už zomrel, ale jeho synovia ešte tam žijú. Syn Tomáša Lisku, Martin pred piatimi rokmi odišiel do osady Čuvár slúžiť“.
 
O ďalšom pohybe novohradských Slovákov svedčí aj úryvok z vyšetrovacej zápisnice z 20. januára 1747 z Veľkého Lomu.
 
„ ... Poddaný, zvaný Mikuláš Kutej utiekol do Čongrádskej stolice do mestečka Vašarheľ ...“, pod ruku jeho Exelencie Grófa Károlyiho a tam i dnes býva. Tak utečení poddaní, ako i jeho predkovia vždy slúžili rodine Balašovcov ako večne pripútaní“. Keď sa zemepánovi alebo stoličnému vedeniu podarilo chytiť svojho utečeného poddaného, prinútili celú obec, aby zaňho podpísala záručný list, ako to bolo v prípade Ďura Ďurču, obyvateľa Horných Strhár a ten mal tento text: „My niže podpísany ... z vašej dobrej vúle vzali sme na porukovenství poddaného jeho Exelencie pána Grófa Pavla Balašu Ďura Ďurču, obyvateľa Horno-Strehárskeho, kterí z tej príčiny, že sestru svoju Račkovu a poddanú pána Ferenca Balašu z Dolných Strehár na Dolniu zem odviedol, ... zaňho teda ručíme sa ponajprv; aby povinen bol oznámiť, kde jeho sestra na obydlení sa osadila. Po druhé ... pak li by on aneb Deti jeho uskočili, povinní jich budeme panstvu ustaviť s našich vlastných nákladov. Čo jestli by sme zmeškali, dávame plnomocenství, aby z jakového koľvek statku a jímaní (majetku) našeho jak pohnutelného za dvesto zlatých za dosť ... predtitulovaný pán Gróf sebe mohol dať učiniť skrz jedného pána solgabírova“.
 
Dnes je už ťažko vybádať, že z ktorých utečeneckých rodín, ktoré odišli na začiatku 18. storočia, pochádzajú dnes rozšírené dolnozemské rody s priezviskom Strehársky. Vieme však, že toto priezvisko sa doma v okolí Lučenca a Veľkého Krtíša vyskytuje ako Strhársky a Strhár a za Ipľom už od Balašských Ďarmôt nižšie ako Strehársky. Podľa dopisovateľa Národného hlásnika v Balašských Ďarmotách v roku 1888 pochovali oduševneného Slováka Juraja Strhárskeho, ktorý v evanjelickej škole bránil slovenské vyučovanie a žiakom žiadal vrátiť ich odobraté slovenské knihy. Je zaujímavé, že medzi prvými prisťahovalcami do Siráku nechýbalo popri pomiestnych priezviskách Čelovský, Mladonický, Rybársky ani pôvodné priezvisko Strhársky. S takýmto priezviskom sme sa stretli na konci 19. storočia aj v Békešskej Čabe. V dochovanom dokumente Evanjelického a.v. cirkevného zboru v Pôtri z roku 1871, jeden čabiansky evanjelik s priezviskom Strhársky bol v ňom podpísaným darcom v zbierke na pôtorský evanjelický kostol.
 
foto
 
Na cintoríne v Selenči
 
Kým v Balašských Ďarmotách hroby Strehárskych sú písané maďarským pravopisom, v Srbsku slovenským. V takejto podobe sa vyskytuje v celej Vojvodine v Slovákmi obývaných sídlach Erdevík, Kysáč, Laliť, Nový Sad, Pivnica, Silbaš a Selenča. V báčskej, Slovákmi osídlenej dedine Selenča, s 3 230 obyvateľmi žije niekoľko rodín Strehárskych a s niekoľkými som sa tam mal možnosť v septembri roku 2010 a v máji roku 2011 stretnúť. Slováci v Selenči s vyše 3200 obyvateľmi majú všetky podmienky pre svoj národnostný život. Okrem slovenskej školy a dvoch slovenských cirkví (katolíckej a evanjelickej), vrátane svojich kostolov, rádia Báčka, kultúrno-umeleckých spolkov, rockovej skupiny Maks , komorného speváckeho zboru Zvony, organizujú aj festival Zlatý kľúč, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie hudobné festivaly Slovákov v Srbsku a v športovom odvetví si najlepšie počína futbalový klub Kriváň.
 
foto
 
Viera Strehárska
 
Viera Strehárska bola 37 rokov učiteľkou slovenčiny na miestnej Základnej škole Jána Kollára a teraz ako dôchodkyňa stojí na čele Etnosekcie Národopisnej izby v Selenči, v ktorej spolu s ňou zbiera, vystavuje a usporiadúva etnografické podujatia ďalších dvadsať žien a tiež 70-ročný manžel predsedníčky tohto zoskupenia, veterinárny lekár, teraz už tiež dôchodca MVDr. Ján Strehársky.
 
foto
 
Ján Strehársky
 
Aj on plných štyridsať rokov pracoval v Selenči v štátnej veterinárnej službe. –V našej dedine žije viac rodín s našim priezviskom, ale nie všetky rodiny sú v príbuzenskom vzťahu. Rodiny Strehárskych bývajú na uliciach Kollárov, Jánošíková, Maršala Tita, Leninova, 51.divízie slovenskej brigády a každá z nich ako poľnohospodári, sa niečím zaoberajú. Juraj z ulice 14. vojvodinskej údernej brigády pestuje sóju, Pavel z ulice Maršala Tita zase cirok a ďalší Pavel z Jánošíkovej sa zaoberá pestovaním zeleniny, aj všetci ostatní Strehárskovci sú poľnohospodári - vysvetľuje veterinárny lekár vo výslužbe. Prezradil mi aj to, že jeho syn Jaroslav pracuje ako lekár v Bratislave a nevesta Alžbeta ako vedúca lekárne tiež v Bratislave. Ako účastník IV. Fóra pre ekologickú výrobu a III.
 
Na festivale tradičných jedál a turistiky vidieka, konaného v Selenči, mal som sa možnosť stretnúť aj s ďalšími z rodu Strehárskych, medzi nimi aj s Annou Strehárskou, ktorá na svojom festivalovom stole ponúkala svoje kulinárske špeciality, medzi nimi aj rezance s kapustou a opekance s makom. Medzi desiatkami rôznych selenčských priezvisk môžeme sa stretnúť aj s ďalšími novohradskými slovenskými pomiestnymi priezviskami z oboch strán Ipľa: Agársky, Častvan, Prácky (Praha-Prága), Sklabinský, Strehársky, Súdi (Sudice), Šuľan ... Prezrádzajú to na niektorých domoch aj mená ich vlastníkov. Na jednom z nich som objavil aj nápis Tomáš Strehársky 1968. Ako mi prezradil jeho 70 ročný majiteľ, ten nie je obývaný preto, lebo jeho vlastník pracoval takmer tridsať rokov v Nemecku a za zarobené peniaze postavil sebe a synovi nové domy.
 
foto
 
70 ročný Tomáš Strehársky
 
Bádanie po stopách slovenských rodov je jedna z mojich záľub. Som rád, že som sa aj v Selenči mal možnosť stretnúť s viacerými, ktorých pôvod je v mojom rodnom kraji.

Komentárov  

+2 #1 VďakaPavel Baláž 2011-06-27 17:29
Gratulujem na úspešnej bádateľskej činnosti a zároveň Vám aj ďakujem pán Ing. Ján Jančovic za vzácne informácie vo Vašich článkoch, ktoré svedčia pôvode nás Slovákov žijúcich za južnými,hranicami Slovenska.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články