Ján Kopčok - KRÁTKY ŽIVOT

Nedožité 80. narodeniny
 
Ján Kopčok - KRÁTKY ŽIVOT
 
23. mája 1929 v Petrovci sa narodil slovenský vojvodinský spisovateľ Ján Kopčok. Ján Kopčok (1929-1993) po zakončení slovenského gymnázia v rodisku absolvoval štúdiá na Prírodovedeckej fakulte v Belehrade. Pracoval ako prednášateľ v Petrovci, potom bol hlavným a zodpovedným redaktorom časopisov Vzlet a Pionieri , riaditeľom Domu kultúry v Petrovci, poradcom v pokrajinskom sekretariáte vzdelávania, vedy a kultúry a riaditeľom a hlavným a zodpovedným redaktorom vydavateľstva Tvorba.
 
Uverejnil dve knihy próz pre deti: Deti z našej ulice a Chlapci zo sálaša . Odklon od realistických tradícií možno sledovať v novele Jazvy, ktorá síce na ústrednom pláne fabuly je obyčajným ľúbostným príbehom s tragickým koncom, ale jej kvality spočívajú v sujetovom zarámcovaní diania. Hlavnému hrdinovi na nemocničnom lôžku a fakticky vo chvíľach umierania sa asociatívne striedajú časové pásma miznúcej prítomnosti a vojnovej minulosti. Ján Kopčok napísal i dve drámy : Krutý život a Povíchrica nad brázdami a dve obsiahlejšie poviedky zverejnil v knihe Krátky život v roku 1989. Táto posledná kniha a niektoré časopisecky publikované poviedky nasvedčujú, že Kopčokova próza je posledným pokusom regenerovania tradičného čajakovského modelu rozprávania o to väčšmi, že si námety vyhľadáva v medzivojnovom období. V autorskom úvode knihy Krátky život hovorí, že od malička počúval rozprávanie dedinčanov o vojne, fronte a o zajatí v Rusku a pomaly v ňom dozrieval úmysel, všetko to rozprávačsky zafixovať. Týmto zámerom jeho próza nadobúda žánrové prvky kroniky. V prevažnej časti svojich próz autor sleduje osudy vojvodinských Slovákov počas prvej svetovej vojny a za prevratu.
 
„...zachovať pamiatku na tohto nášho človeka, obyčajného baťu , ktorý prežil a prehrmel všelijaké povíchrice dejín a zostal predsa len tu na tejto rovine zaborený po kolená v jej blate a pod týmto nie vždy vďačným nebom. A predsa len svoj.“

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články