Tŕnistá životná cesta Pavla Šuľana

Keď v roku 2000 členovia výboru Spolku Slovákov z Juhoslávie odovzdávali v Bratislave Dr. Pavlovi Šuľanovi čestné členstvo Matice Slovenskej v Juhoslávii mal vtedy už 94 rokov a za sebou život plný úspechov a pádov, radosti a sklamania. Krivka životných úspechov stále oscilovala, raz bol oslavovaný, inokedy zavrhnutý. V duši s trpkosťou prežitých vojnových hrôz, ale aj s hlbokými ranami na srdci, ktoré vznikli v povojnovom období, keď namiesto vyznamenaní za zásluhy, násilne bol z Bratislavy presťahovaný na východ Slovenska, kde musel pracovať ako trestanec za mizerný plat vo Východoslovenských strojárňach v Košiciach. Mal pritom zakončené dve fakulty: teológiu a filozofiu, ale aj vojenské hodnosti, ktoré si zaslúžil v boji. Do boja šiel dobrovoľne, lebo ako teológ a filozof dobre vedel, že na bojiskách, viac než inde, treba človeku duchovná posila. Neváhal preto a už v marci 1941, skôr ako sa plameň II. svetovej vojny rozšíril na juhoslovanskom území, opustil báčskopalanskú cirkev a odišiel ako dobrovoľník bojovať po boku s československými dobrovoľníkmi. Veď, pred desaťročím študoval aj v Bratislave a aj v Prahe.

 

Fotografia z knihy Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a obrazoch

 

Fotografia z knihy Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve Juhoslovanskom v slove a obrazoch

 

„Tí, ktorým sa žiadalo duchovnej potravy, prichádzali na moje pobožnosti, vypočuli si slová útechy i povzbudenia a spoločne podľa mnou vopred rozmnožených textov i spievali: Hrad přepevný jest Pán Bůh náš, Kto za pravdu horí, husitský chorál Kdož jsou Boží bojovníci a nakoniec vždy štátnu hymnu," spomínal Pavel Šuľan, ozrejmujúc, že sa tie pobožnosti konali ďaleko od domova, pred vojenským poľným oltárom, prikrytým československou štátnou vlajkou.

Slovenské cítenie u neho bolo výrazné. Do služby československej armády sa teda dal napriek tomu, že jeho domovom bola už Juhoslávia. Narodil sa však v Rakúsko-Uhorsku, v rovnakej krajine ako aj väčšina jeho spolubojovníkov v československej armáde, ktorých považoval za svojich bratov, za svojich krajanov.

 

Z mosadzných nábojníc zhotovili svietniky a kríž a ramená kríža tvorili štyri náboje z guľometu (fotografia z Evanjelického posla spod Tatier)

 

Z mosadzných nábojníc zhotovili svietniky a kríž a ramená kríža tvorili štyri náboje z guľometu (fotografia z Evanjelického posla spod Tatier)

 

„Pavel Šuľan sa narodil 27. januára 1906 v Selenči z rodičov otca Daniela a matky Márie rod Hnilicovej. Vyrastal v Petrovci, kam sa jeho rodina presťahovala. Do gymnázia chodil v Sarvaši, Petrovci a Belehrade, kde aj zmaturoval v roku 1925. Študoval súčasne na filozofickej i teologickej fakulte v Bratislave. I jedno i druhé ukončil roku 1930. Potom ešte jeden rok strávil na univerzite v Belehrade a Prahe. Za farára bol vysvätený biskupom Adamom Verešom v Petrovci 11. marca 1931 a za doktora filozofie bol promovaný v Prahe 19. decembra 1932. Za slova Božieho kazateľa do Báčskej Palanky bol zvolený na konvente 22. marca 1931. Hneď po svojom príchode sa snažil obnoviť cirkevno - zborový život a cirkevnú knižnicu a založil oltárny krúžok žien a spevokol. Organizoval kúpu nového zvona a prelievanie druhého. V Palanke si roku 1934 založil rodinu s Katarínou Sľúkovou. Ich manželstvo bolo požehnané dvomi dcérami, Pavlou-Katarínou a Stanislavou-Máriou. V roku 1940 inicioval generálnu opravu báčskopalanského chrámu Božieho v rámci ktorej bolo i nové oplešenie chrámovej veže.." Tieto jeho biografické údaje sa uvádzajú v brožúrke Farári Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii v rokoch 1921–1996.

Keď sa začínala generálna oprava kostola, plamene druhej svetovej vojny sa už nebezpečne šírili na čoraz viac krajín. Ako 35-ročný a po siedmych rokoch manželstva P. Šuľan opúšťa rodinné pohodlie a zapája sa do odboja. Dostal sa do 11. československého pechotného prápora - východ (anglicky Czechoslovak Infantry Battalion No 11 - East), čo bol pozemný prápor britských ozbrojených síl, ktorý sa skladal z československých dobrovoľníkov. Prápor zahŕňal štyri strelecké roty.

V zahraničnej československej pozemnej armáde slúžilo aj osem kňazov, z toho traja evanjelickí, medzi ktorých patril aj farár slovenskej národnosti, no juhoslovanskej štátnej príslušnosti, podporučík duchovný Pavel Šuľan. Práve jeho zaradili do československého ľahkého protilietadlového pluku na Blízky a Stredný Východ, resp. do severnej Afriky. „Predstavoval ideálnu osobu pre pozdvihnutie vlasteneckého ducha čs. jednotky. K vojakom pristupoval bez predsudkov, neuzatváral sa do náboženského rámca. Ctil ideály T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. Pravidelne vykonával bohoslužby pre jednotlivé roty, podľa toho, ako to služba umožňovala, a väčšinou na voľnom priestranstve. Bohoslužby mali výrazne ekumenický charakter, keďže vojakov evanjelického alebo československého vyznania slúžilo tam veľmi málo. Šuľan takisto organizoval nácviky náboženského spevu, aby obohatil vyznenie bohoslužieb," uvádza sa to v článku Vojenskí duchovní počas druhej svetovej vojny v Evanjelickom posli spod Tatier číslo 37/2021.

Situácia sa nezmenila ani po presune práporu do Libanonu a Sýrie, kde vojakov sužovali teploty pohybujúce sa medzi dennými asi 50 ° C a nočnými 35 ° C. Tu až 450 vojakov trpelo chorobami, vrátane žltačky a malárie. Za miesto na vykonávanie bohoslužieb slúžila každá vhodná plocha v tieni olivových hájov alebo pod cédrami. V obsiahlom texte o vojenských duchovných počas druhej svetovej vojny zverejnenom v Evanjelickom posli spod Tatier sa ďalej uvádza, že sa v októbri 1941 československý prápor presunul do obkľúčeného líbyjského prístavu Tobruk, aby doplnil tamojšiu posádku, ktorá odolávala náporu spojených nemecko-talianskych síl. Šuľan dochádzal pravidelne, i niekoľkokrát denne, do bojových postavení jednotlivých čiat. Jeho bohoslužby sa skladali z kázní, modlitby a spoločného spevu československej hymny, prípadne niektorého z chorálov.

 

Počas pôsobenia v Tobruku nestíhal pochovávať padlých čs. vojakov

 

Počas pôsobenia v Tobruku nestíhal pochovávať padlých čs. vojakov

 

Vo februári 1942 odchádza do Jeruzalema k čs. misii, odtiaľ do Bejrútu k tamojšej rozhlasovej skupine a v roku 1943 ho premiestnili do Anglicka, do Londýna na vojenské oddelenie propagandy Ministerstva zahraničných vecí. Tam pracoval ako hlásateľ v tajnej odbojovej československej vysielačke. Povýšený bol na kapitána. Po vojne prechádza na Slovensko a tu v rokoch 1945-1951 pracoval v Ústave pre výskum verejnej mienky. V Bratislave sa zapájal tiež do činnosti Slovákov z Juhoslávie.

V jeseni 1947 v Bratislave bol utvorený 12-členný prípravný výbor Spolku Slovákov z Juhoslávie, v ktorom boli Dr. Pavel Šuľan, Dr. Samuel Šeprák, Ján Vitéz, Dr. Michal Topoľský, Ing. Štefan Nvota, Ondrej Litavský, Ján Pálik, Ján Materák, Ondrej Tordaji, Ing. Michal Kollár...

„Prípravný výbor podľa zoznamu juhoslovanských Slovákov zvolal v roku 1947 plénum Spolku a za predsedov navrhoval P. Šuľana a S. Šepráka. Plénum zvolilo za predsedu P. Šuľana, za podpredsedu O. Litavského a schválilo program Spolku. V programe bolo uvedené, že sa členovia budú stretávať ročne a ďalej, že bude spolupracovať s úradmi, ako napríklad s Osídľovacím úradom na Slovensku, ktorý mal na starosti presťahovanie Slovákov zo zahraničia, že bude spolupracovať so Slovákmi žijúcimi v Juhoslávii, zúčastňovať sa na ich kultúrnych podujatiach, napríklad na Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci, a podobne. V roku 1947 bol predseda P. Šuľan 3 mesiace na školení v Anglicku na Britskom ústave verejnej mienky a počas jeho neprítomnosti ho zastupoval podpredseda O. Litavský. Preto potom bolo zvolané mimoriadne zhromaždenie Spolku, na ktorom bol P. Šuľan odvolaný z funkcie. Za predsedu bol zvolený Ján Myjavec a za podpredsedov Ondrej Litavský, Samuel Šeprák a Ondrej Tordaji," písal to Ing. Michal Kollár v správe o činnosti Spolku Slovákov z Juhoslávie v rokoch 1945 – 1947.

V roku 1949 sa Šuľanova manželka s deťmi presťahovala na Slovensko a rodina, po takmer desaťročnom odlúčení, znovu bola spolu. Všetky svoje úspory investovali do domu, no pohodlie rodinného života si veľmi krátko vychutnávali. Po zmene režimu na Slovensku a v období Imformbyra mu ako juhoslovanskému Slovákovi a účastníkovi odboja na západe pomery nežičili. Najprv bol suspendovaný zo štátnej služby, takže sa vrátil do cirkvi a od 1. septembra 1951 pôsobil v zbore Jelka - Veľké Uľany. Potom mu však bolo odňaté aj povolenie na kňazskú službu a 5. decembra 1952 ich násilne vysťahovali z domu a presťahovali ich do Nižného Medzeva na východnom Slovensku. Tam musel pracovať ako trestanec vo Východoslovenských strojárňach v Košiciach až do 30. júna 1955. Celá rodina musela živoriť za 480 korún mesačne, pre manželku – učiteľku práca nebola a deti nesmeli pokračovať v štúdiách. Uvádza v texte bývalý generálny duchovný a plukovník Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR a OZ SR ThDr. Marian Bodolló, PhD. zdôrazňujúc, že až po politickom uvoľnení vzťahu Československa k Juhoslávii bol Šuľanovcom umožnený návrat do Bratislavy. V júli roku 1955 bol P. Šuľan znovu vrátený do štátnej služby a do júla 1959 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Bratislave a potom do 30. septembra 1964 ako dokumentátor v Encyklopedickom kabinete Slovenskej akadémie vied.

 

Fotografia z knihy Farári Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii v rokoch 1921–1996

 

Fotografia z knihy Farári Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii v rokoch 1921–1996

 

V októbri 1964 sa Pavel Šuľan vrátil do Juhoslávie, aby bol bližšie k starnúcim rodičom. Začal pôsobiť ako farár a duchovne zaopatroval Erdevík a Binguľu, tiež pracoval ako spoluredaktor Evanjelického hlásnika a bol i biskupským archivárom. Keďže sa začal venovať kňazskej službe, na Slovensku ihneď prišiel o prácu v Slovenskej akadémii vied. V cirkvi teda zostal do dôchodku, do roku 1970 a potom sa utiahol do rodičovského domu v Petrovci a po smrti svojej temer sto ročnej matky roku 1987 znovu odišiel za svojou manželkou do Bratislavy.

V roku 1992 bol rehabilitovaný a ministrom obrany ČSFR Imrichom Andrejčákom mimoriadne povýšený do hodnosti plukovníka.

 

V roku 2000 pri odovzdávaní čestného členstva Matice Slovenskej v Juhoslávii: Ján Kožík (pôvodom z Kovačice), Dr. Pavel Šuľan, Ing. Michal Kollár a PhDr. Oľga Fejdiová

 

V roku 2000 pri odovzdávaní čestného členstva Matice Slovenskej v Juhoslávii: Ján Kožík (pôvodom z Kovačice), Dr. Pavel Šuľan, Ing. Michal Kollár a PhDr. Oľga Fejdiová

 

Aj keď Pavel Šuľan väčšinu života strávil mimo Petrovca, v mladosti sa mu toto prostredie vrezalo do srdca. Rodinu Fejdiovú poznal ešte z čias svojho školenia na petrovskom gymnáziu, keď býval u starej matere Oľgy Fejdiovej Zuzany Fejdi. Jej najmladšia dcéra Marka bola o tri roky mladšia od neho (nar. 1909, neskôr učiteľka v St. Pazove, vyd. Litavská) mu akosi padla do oka a do jeho srdca sa natrvalo vryla. Keď sa teda s Oľgou Fejdiovou v Bratislave stretol, srdečne ju vyobjímal, a s láskou pritom myslel na Marku. Aj vtedy, keď už mal 94 rokov, už trasľavú ruku, no srdce ešte mladé, z druhej strany fotografie napísal pekné slová ako spomienku na mladosť.

 

Tŕnistá životná cesta Pavla Šuľana

 

Tŕnistá životná cesta Pavla Šuľana

 

Zomrel 5. decembra 2001.

Pri 10. výročí vzniku Ústredia ekumenickej pastoračnej služby minister obrany SR Peter Gajdoš na návrh Mariana Bodaló udelil Pavlovi Šuľanovi In memoriam Medailu ministra obrany I. stupňa.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články