SAMUEL BOLDOCKÝ

NOSITEĽ CENY NOVÉHO ŽIVOTA
 
SAMUEL BOLDOCKÝ
 
...za esej BOH ČLOVEKA
 
V Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade včera prebiehalo 53. literárne snemovanie. V mene organizátorov prítomných pozdravili: riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra Vladimír Valentík a šéfredaktor mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život Adam Svetlík. Ústrednými témami snemovania bola literatúra pre deti a životné jubileá Pavla Mučajiho, Viery Benkovej, Jozefa Klátika a Vladimíra Valentíka. Uvedené témy oslovili až 14. autorov, podľa čoho by sa dalo uzavrieť, že chudoba neplodí chudobu ducha.
 
foto1
 Uvítacie príhovory: Milina Sklabinská, Vladimír Valentík, Adam Svetlík a moderátorka Jasna Uhláriková (foto: Ján Hlaváč)
 
foto2
Laureát ceny Nového životu Samuel Boldocký a šéfredaktor Nového životu Adam Svetlík (foto: Ján Hlaváč)
 
Komisia v zložení Samuel Čelovský, Michal Ďuga a Vladimíra Dorčová analyzovala vlaňajšie čísla časopisu pre literatúru a kultúru Nový život a za najlepší text vyhlásila filozofickú esej s duchovným rozmerom písanú namiesto úvodníka Boh človeka autora Samuela Boldockého. Autorova vnútorná polemika o Bohu a viere dôvtipne bola sformulovaná najprv v eseji napísanou a potom aj na porade vyslovenou myšlienkou, či „podobenstvom“: že „...verím v Boha, ktorého som občas vídaval na matkinej tvári, keď mu v dni sviatočné ďakovala za jeho dary, ...ktorú však zjemnilo vtipné poďakovanie sa Bohu za naliatie rozumu aj do blata, a nakoniec aj celkom žartovná autorova poznámka, že pri udeľovaní rozumu Boh bol najspravodlivejší, keďže sa nik nesťažuje, že ho nemá dosť.
 
foto3
 Vladimír Valentík udeľuje autorský výtlačok najnovšej knihy spisovateľovi Víťazoslavovi Hroncovi (foto: Ján Hlaváč)
 
foto4
Tému o detskej literatúre za posledných 13 rokov spracovala Dr. Jarmila Hodoličová (foto: Ján Hlaváč)
 
foto5
  (foto: Ján Hlaváč)
 
foto6
(foto: Ján Hlaváč)
 
foto7
(foto: Ján Hlaváč)
 
foto8
(foto: Ján Hlaváč)
 
 
boldocky
 
Laureát ceny Nového života za rok 2008 Samuel Boldocký
 
Samuel Boldocký profesor, literárny kritik, jazykovedec, zostavovateľ učebníc a prekladateľ základnú a učiteľskú školu zakončil v rodisku a Filozofickú fakultu (skupina pre južnoslovanské jazyky a juhoslovanskú literatúru) v Novom Sade. Od roku 1967 po odchod do výslužby v roku 2006 bol profesorom Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci.
 
Jazykovedné a literárnokritické texty uverejňoval v časopisoch: Prilozi proučavanju jezika, Nový život, Hlas ľudu, Kontrastivna jezička istraživanja, Vzlet, Zborník Spolku vojvodinských slovakistov a Polja, ako aj v zborníkoch zo sympózií doma a na Slovensku. Vydal knihy kritík Prehodnocovanie hodnôt, Podnetnosť literatúry, Podnety a úskalia slovenskej literatúry v Juhoslávii a Literárne reflexie. Autorom je štyroch učebníc slovenského jazyka pre základnú školu pod spoločným názvom Hovoríme po slovensky.
 
V roku 1996 mu udelili Októbrovú cenu Obce Báčsky Petrovec za vynikajúci prínos k literárnej tvorbe a osvetovej práci Slovákov v Juhoslávii a je nositeľom i početných ďalších cien a uznaní. Cenu časopisu Nový život získal za rok 1992 a najnovšie aj za rok 2008.
 
Blahoželáme.
 
BOH ČLOVEKA

Kto uverí a bude pokrstený bude spasený,
ale kto neuverí bude odsúdený.
(Ev. podľa Marka 16. 16)
 
Keď ma redaktor Nového života vyzval, aby som sa vyjadril o vlastných postojoch k otázkam relígie či viery, v prvej chvíli som mal zmiešané pocity, avšak majúc na zreteli skutočnosť, že celková literatúra, i náboženská i profánna, má východiská v religickej symbolike ako i skutočnosť, že je otázka relígie v súčasnom svete omnoho aktuálnejšia ako čo by sa to na prvý pohľad mohlo zdať, výzvu som neodmietol, ikeď som si vedomí, že sotvaže môžem napísať niečo, čo by sa, v tomto kontexte, mohlo aspoň podobať dačomu novému. Niečo predsa možem. Môžem si tu sprítomniť tie náhľady na relígiu (v najširšom slova zmysle, teda vieru v nadprirodzenú bytosť či bytosti), ktoré sú mi blízke alebo ich akceptujem a vyjadriť sa tom, v čo si v danej chvíli myslím, že verím. Avšak poďme radom.
 
Špekulácie v zmysle či Boh stvoril svet, či môže byť všemohúci atď., alebo v zmysle scholastických sofizmov typu: či Boh, keďže je všemohúci, môže stvoriť kameň tak ťažký že ho neuvládze zdvihnúť už dávnejšie neberiem vážne, lebo nevidím žiadny zmysel hovoriť o Bohu a viere v neho mimo človekovej ľudskej podstaty, vlastne mimo človeka a jeho duchovných (a sčasti i biologických) príznakov, vlastne mimo jeho entity, ale ani mimo ľudskej civilizácie a kultúry. V takom kontexte su mi blízke náhľady, ktorými Carl Jung odpovedal na otázku, či je skutočne opodstatnené relígiu považovať za elementárnu naivitu našich predkov, najmä preto, že naše vedomie sa skutočne nemôže dopracovať k nejakým „chimerickým“ a „problematickým“ myšlienkam, v prvom rade k pojmu Boha. Na túto otázku Jung odpovedal nasledovne: „Relígie v žiadnom prípade nie sú produktom vedomého umu. Vedomie je vždy iba povrch...“Je psychologickým faktom, že religické symboly...vôbec nepochádzajú z ducha, ale z inde, možno zo srdca...z dákej psychyckej hlbokej vrstvy“, preto „religické symboly majú výrazný charakter objavenia a sú spontánnymi produktmi nevedomej psychyckej aktivity“. Podobný názor zastáva aj napr. Blaise Pascal keď naznačuje, že okrem „logiky rozumu“ jestvuje aj „logika srdca“. Teda, v skratke povedané, základ relígie a jej symbolov – Boha a Svätého, prichádza z inej sféry než je ľudské vedomie a ľudský rozum. Do týchto rámcov sa prirodzene včleňuje i Jungov názor že: „Keď psychológia hovorí napríklad o motíve narodenia z panny, tak sa zaoberá iba otázkou, či taká idea existuje, a nezaoberá sa tým, či je v ktoromkoľvek zmysle pravdivá, alebo pomýlená. Idea je psychologicky pravdivá ak existuje. Psychologická existencia je subjekívna, ak sa idea javí iba v jednom indivíduu, ale je objektívna ak je prostredníctvom consensus gentuim (omnium), (všeobecným súhlasom) prijatá“. Teda psychologická existencia Boha je objektívna aj psychyčne najtvrdších ateistov a najvýraznejšie sa materializuje najmä vtedy, keď sa snažia „exaktne“ dokázať, že Boh nejestvuje, tj. vtedy sa explicitne vyjadrujú, aký je „nejestvujúci“ Boh v ich predstavách. Skeptikom sa, pravda, takéto náhľady môžu zdať ďalšími výplodmi matafyzickej špekulácie “čistej sily rozumu“, avšak na podklade súčasných objavov genetiky je celkom reálne predpokladať, že „religiózne genetické informácie“ v génach, prostredníctvom DNK, dedíme rovnako tak ako aj iné dedičné vlastnosti, takže „všetky ľudské spoločenstvá majú univerzálnu a konštantnú potrebu trascendencie a relígia je jednou z takých manifestácií“ (Bansheri). Takýto predpoklad dokonca podporuje aj už dávno známa skutočnosť, že je ontogenéza krátkou rekapituláciou fylogenézy, teda že sa v procese vývoja individuálneho (živočíšneho alebo rastlinného) organizmu v skratke opakuje historický vývoj druhov od bunkových začiatkov po konečnú formu daného organizmu rastlinného, živočíšneho alebo ľudského. Aj preto možno snáď predpokladať že sa už živočíšnych inštinktoch nachádza prapočiatočný predpoklad, zárodok idey o vyššej sile v podobe ich inštinktívnych reakcií napríklad v „strachu“ od nezvyčajných javov, či inštinktívnom „predvídaní“ prírodných pohrôm.
 
Nesporná je však skutočnosť, že rozhodujúcu úlohu pri vzniku rozdielnych a rozmanitých religických symbolov zohrali civilizácia a kultúra, ktoré sú založené na ľudskej schopnosti, akú živočíchy nevlastnia, na schopnosti vytvárať si symboly, teda predsavzatia, či projekcie, ktoré ľuďom umožňujú zmyslových predmetoch „vidieť“ aj niečo iné a naopak abstraktným pojmom dávať príznaky konkrétnych zmyslových predmetov, čo živočích v žiadnom prípade nemôže „pochopiť.“ A akurát túto vlastnosť majú všetky výtvory civilizácie a kultúry: i viera i báseň, kresba, katedrála, kniha, mýtus, jazyk, mravný čin atď. a na ich vzniku sa podieľa celková podstata človeka: i vedomá, racionálna schopnosť, i schopnosť plánovitého menenia sveta, ale o nič menej aj jeho emócie, zmysly, imaginácia a konečne i človekova nevedomá psycha. Avšak tie „symboly nadobúdajú svoj význam tak, že im ho ľudia ľubovoľne dávajú“ (John Lock), takže sú i religické symboly nespočetne rozmanité aj vtedy keď symbolizujú totožnú podstatu, aj samotného Boha, čo je v súlade s božím pomätením jazykov, keď sa mu ľudia stavaním veže snažili priblížiť „nebožskou cestou.“ Avšak aj túto najvlastnejšiu vlastnosť človeka, teda schopnosť symbolického myslenia, obrazne povedané, tiež „stvoril“ boh. Totižto prví vedomí ľudia v prvotných spoločenstvách v dobe naturizmu pre svoju neschopnosť vysvetliť si najzákladnejšie prírodné zákony, jednoducho „museli“ veriť v boha vlastne v mnohých bohov, ktorých symbolizovala príroda, alebo jednotlivé jej časti (napr. u starých Slovanov dub ako bydlisko lesného božstva). (Mimochodom povedané, posvätná symbolika dubu /po srbsky hrast/ sa v srbskom národe zachovala dodnes v podobe zapaľovania „badnjaka“ (duba) v priebehu štedrého dňa).
 
Ešte výraznejším podnetom na vytváranie religických symbolov bola však opačná relígia animizmus, ako prvotná „skutočná“ viera primitívnych ľudí, podľa ktorej je celá skutočnosť obývaná a preniknutá duchmi alebo dušami (zduchovnenie prírody). Podľa anglického teoretika Eduarda Taylora prvotní ľudia rozmýšľajúc o svojich skúsenostiach v súvislosti so snami, padaním do bezvedomia, smrťou, prišli k uzáveru, že musí jestvovať nejaká vnútorná časť ľudskej bytosti, ktorá sa oddeľuje od tela, teda – duša a taký uzáver zrejme usmerňoval na myšlienku, že existuje život po smrti, ktorá mala silnú oporu v ročných cykloch „smrti“ a znovuzrodenia prírody. Toto zduchovnenie prírody následne rezultovalo v rozdiely medzi „dobrými“ a „zlými“ duchmi, ako nadtelesnými neviditeľnými bytosťami, vieru v nich, ako i v potrebu ľudskej komunikácie s „vyššími silami“ prostredníctvom rituálov, obetí alebo transu veštcov, šamanov a následne, po súčasnosť, modlitieb. Tie prvotné ľudské symboly a otázky súvisiace s nimi (registrované snáď v ľudskej DNK) sa potom v nespočetných obmenách opakovali vo všetkých civilizáciách a kultúrach, a v naturizme a animizme sú východiská aj základných filozofických smerov – materializmu a idealizmu, ako i otázok, ktoré z nich vplývajú. V skratke, na schopnosti človeka symbolicky myslieť a na pôvodne religickej symbolike spočíva celková ľudská kultúra a „Myšlienka o večnosti a posmrtnom živote vytvorila všetko, čo na tomto svete nazývame ľudským dielom“ (I. Andrić: Znakovi pored puta/ Znaky vedľa cesty). Takýto uzáver možno doložiť aj snahami najsúčasnejšej vedy. Napríklad už v jednom z najstarších épov – o Gigamešovi, Gilgameš, vyľakaný zo smrti najlepšieho priateľa hľadá trávku večnej mladosti (teda večného života), avšak hľadajú ju i súčasní kresťania – vo viere v Ježiša ako syna Božieho, ale aj súčasní vedci snažiac sa vynájsť spôsoby spomalenia starnutia, či v klonovaní. Dokonca aj mýtus o vtákovi Fenixovi, ktorý po samospálení znovu vzniká z popola, možno pochopiť nielen ako symbol nesmrteľnosti, ale aj ako metaforu premeny neživej hmoty v živú a naopak; v biblickom stvorení sveta možno nájsť určité podobnosti s „bigbengovou“ (veľký tresk) teóriou vzniku vesmíru (vo všeobecnej tme Boh stvoril svetlo) a v staročínskom taoizme, vlastne v jeho domnienke, že sa ľudská duša skladá z najjemnejších hmotných častíc, náznaky niektorých zistení kvantovej fyziky (Bohrov princíp komplementarity -.javy v mikrosvete sú neurčité a nemožno ich opísať ako v klasickej fyzike, ktorý bol neskôr aplikovaný aj na filozofiu a biológiu.) Z animisticej viery v dobrých a zlých duchov vyplynuli nielen početné dobré a zlé božstvá akými sú napríklad v hinduizme Višnu- boh, ktorý ochraňuje vrcholným bohom Brahmom stvorený svet, a Šiva, ktorý ten stvorený svet znovu ruší, ale i všetky nespočetné obmeny pozitívneho a negatívneho princípu, dobra a zla: sakrálne a profánne, mravné a nemravné, vznešené a nízke a pod.
 
Teda od prvotných zábleskov ľudského vedomia až po humanizmus a renesanciu nesporne dominoval religiózny svetonázor, avšak najmä od francúzskej doby racionalizmu a osvietenectva v 18 storočí tento názor začína byť stále viac pranierovaný z aspektu rozumu a exaktných vied. Keďže ľudské poznanie skutočne obrovsky pokročilo, v 19. storočí začala vznikať nová „relígia“ – vedecký optimizmus, na základe presvedčenia, že je veda na samom vrchole a dokáže vysvetliť všetko vrátane i otázky „existencie“ Boha. Také chápanie podmienilo i vznik teórie o človekovi ako „podmaniteľovi“ prírody a suverénnom vládcovi sveta. Nietsche dokonca vyhlásil, že boh je mŕtvy a za komunizmu sa, priam ako paradox, javilo aj bezohľadné prenasledovanie veriacich, i keď komunistická utópia mala styčné body s Ježišovým učením najmä s jeho metaforou: „A nadto vám hovorím : Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do nebeského kráľovstva (Ev. podľa Matúša XIX, 24)1. Rýchle sa však ukázalo, že sú náhľady vplývajúce z „vedeckého optimizmu“ mylné lebo, bez ohľadu na vývoj vedeckého myslenia, základné ontologické a existenčné otázky zostávajú, takže sa mi prijateľnými vidia náhľady Emila Durkheima, francúzskeho sociológa relígie (Elementárne formy religiózneho života, Belehrad, 1982), „že v minulosti, keďže veda nebola dostatočne vyvinutá, relígia často preberala jej úlohu tlmočníka zložitých prírodných a spoločenských fenoménov...“, tiež „že relígia bude postupne ustupovať pred vedou do takej miery, do akej veda bude schopná prebrať jej úlohu“ a „keďže vyšla z relígie, veda sa usiluje vystriedať ju vo všetkom, čo sa vzťahuje na poznávacie a intelektuálne funkcie, avšak z funkcií, ktoré náboženstvo pôvodne konalo, len jedna – skutočne len jedna – sa jej chce vymknúť z rúk, jej špekulatívna funkcia. Morálna oblasť a funkcia sociálnej integrácie zostávajú v relígii, náboženstve natrvalo.“ Dokonca „...aj najnovšie výskumy a antropologické analýzy ukazujú, že religiózna potreba je dôležitou ľudskou potrebou, takže sa túžba po „religióznom“ trvalo zachová, bez ohľadu na to, že sa jednotlivé konkrétne formy relígie a viery zmenia, budú sa konkretizovať, meniť a odumierať. Slovom relígia a umenie sú univerzálnymi fenoménmi“ (Milovan Mitrović, Sreten Petrović: Sociolóogia, Zavod za udžbenike, Beograd 2007, s. 167).
 
Z tých a takých dôvodov, vedľa vedeckých objavov, i v súčasnosti vznikajú i novodobé „relígie“ a mýty, ktoré sú, rovnako tak ako aj mýty starých civilizácií, syntézou prvkov skutočnosti, fantázie a relígie. Ba čo viac súčasné výskumy súvisiace s devastovaním prírody poukazujú na to, že človek nie je žiadnym vládcom sveta, ale skutočne iba pascalovská chabá „trstinka, ktorá myslí“. Prenikol síce hlboko do tajov mikro a makrosveta, avšak faustovská túžba za absolútnou mocou a bohatstvom priviedla ho k neracionálnej a bezohľadnej spotrebe prírodných bohatstiev a energie a tým aj reálnej hrozbe, že stratí aj ten svet do ktorého bol vyhnaný z Raja, keď ukradol z rajského stromu poznanie dobra a zla, ktoré nedokáže vždy využiť v svoj prospech. Preto sa mi vidí, že sme v súčasnosti svedkami, biblickou symbolikou povedané, novej, „nevyslovenej zmluvy“ človeka s Bohom. (Z biblie je známe, že v židovskej relígii takých zmlúv bolo viacej: prvá zmluva bola po Božom stvorení sveta a vyhostení Adama a Evy z raja, potom nasledovala zmluva Boha s Noáhom, súvisiaca s potopou sveta, po nej zmluva s Mojžišom a nakoniec s Dávidom a v kresťanstve Boh ľuďom ponúka zmluvu prostredníctvom Syna Božieho). Totižto svedkovia sme novej „relígie“ v podobe environmentálneho systému hodnôt, ktorý vychádza zo skutočnosti, že aj človek je element prostredia a že je jeho trvalo udržateľný rozvoj možný iba zásadnou zmenou postojov:
 
  • Človeka k sebe samému ako prírodnej jednotke somatickej, intelektuálnej a emocionálnej;
  • Človeka k prírode, ako podmienke života;
  • Človeka k umelo vytvorenému prostrediu, ktoré je tiež podmienkou jeho existencie;
  • Človeka k ostatným ľuďom.
Teda, otázky viery v Boha a relígie vôbec sú omnoho komplexnejšie, ako čo by sa v súčasnosti mohli zdať, takže sú mi všetky pseudoteistické, rovnako ako aj pseudoateistické, špekulácie založené na naivnom a vulgárnom tlmočení „svätých kníh“ a religických symbolov veľmi cudzie a boli by mi aj smiešne, keby neobsahovali, potenciálne nebezpečenstvo zneužitia viery na získavanie bohatstva, na politické, vojnovo dobyvateľské a iné ciele, akými boli napr. križiacke výpravy, ničenie nekresťanských civilizácií a kultúr, ale i súčasný džihád a pod.
 
II
 
Keďže je Nový život prevažne literárnym časopisom v úvode som zámerne podčiarkol, že celková literatúra, i sakrálna i profánna, má východiská v religickej symbolike, avšak správnejšie by bolo, keby som bol zdôraznil, že sa celá ľudská kultúra zakladá na tejto symbolike a civilizácia a kultúry západného sveta na starovekých civilizáciách Grécka, Ríma, Izraela a kresťanstva (T. S. Eliot). „Boh človeka“ sa však najvýraznejšie prejavuje v umení, v najrozmanitejších podobách a oddtienkoch. Je to vlastne prirodzené, keďže všetky druhy umenia majú východiská v prvotnom „synkretickom umení,“ vlastne v obradových a rituálnych religióznych aktivitách, teda v relígii. Tá rozmanitosť obmien religických symbolov je, prirodzene, najvýraznejšia v jazykovom umení – v literatúre, čo vplýva zo samotnej podstaty jazyka, ktorý je nie iba najdokonalejším spôsobom ľudskej komunikácie, ale je i ten božský logos zo začiatku sveta, ktorý umožňuje ľuďom myslieť a tvoriť.
 
Keď však dnes hovoríme o literatúre, obyčajne zabúdame, vlastne spravidla igorujeme, skutočnosť, že sa písaná literatúra, založená na mýtickom a náboženskom chápaní sveta vyvíjala snáď vyše 5 tisíročí (a ústna slovesnosť i hodne skôr) a profánna iba niekoľko storočí, ako i to, že jej symbolika pôvodí zo symbolických obmien prvotného naturistického zbožstvovania prírody a animistického chápania dualizmu duše i tela, i rozdelení duchov na dobrých a zlých, zduchovnení prírody, chápaní obete ako kontaktu z božstvami a viere v záhrobný život. Napríklad z prvotného zbožstvovania reálnych predmetov a javov a neskoršieho zbožňovanie zoomorfných i „fytomorfných“ kmeňových totemov, v mýtoch sa vytvárajú božstvá v rôznych chymerických a antropomorfých podobách a v gréckej mytológii bohovia sú natoľko antropomorfizovaní, že sa božstvami stávajú i ľudské city (Afrodita - bohyňa lásky) a vlastnosti (Eris – bohyňa zvady) a božstvá sa dokonca stávajú i ochrancami jednotlivých literárnych žánrov (Kalilopa – múza epickej poézie, Euterpa – múza lyriky, Erato múza ľúbostných básní, Melpomena . múza tragédie a Tália – múza komédie), s tým, že bohovia majú všetky ľudské vlastnosti. Od ľudí sa prakticky líšia iba nesmrteľnosťou a nadprirodzenou mocou. Antromorfní sú i bohovia (vyjmúc budhizmu) vo „svätých knihách“ monoteistických relígií (Jahve - židovskej, Alah v islame a Trojjediný Boh kresťanskej, s tým že Syn Boží bol na zemi aj skutočným človekom) a ich vlastnosti sa stávajú literárnymi symbolmi i metaforami absolútnej, božskej: krásy, lásky, milosti, vôle, múdrosti, dobroty...Napr. v Božskej komédii Danteho láska Beatrice je vlastne symolom božského v človeku, čo pôvodí z provansálskej trubadúrskej tradície a smeruje k doce stil nuovo (sladký nový štýl). Podobne je tomu tak, keď v Goetheho Fauste šľachetnosť prekonáva sily zla a zachraňuje Faustovu, diablovi Mefistovi „predanú“ dušu a za čias romantizmu (v súlade s národnobuditeľskými tendenciami) tá „božská“ láska k dievčine sa prelína s láskou k národu, ako napríklad v Sládkovičovej Maríne, či v Sonetnom venci slovínskeho romantického básnika Franca Prešerna, atď. V starom Grécku dokonca zbožstvovali i literárnych tvorcov a v starorománskej tradícii básnik sa javi ako mág a vizionár, nový stvoriteľ. Takú koncepciu potom v 19 storočí preberá napr. francúzsky symbolista Arthur Rimbaud, podľa ktorého „nadzmyslové závraty majú produkovať javy reči a tie zasa vyvolať „videnie“ (víziu) a umenie vyvolať „totálne obrodenie“. V naturizme a animizme sú i východiská neskoršieho panteizmu, ktorý sa v literatúre v najrozmanitejších obmenách javí dodnes, napr v romantickom nadchnutí prírodou, ale i Baudelairových veršoch: Príroda chrámom je, kde z živých stĺpov šumí / reč zavše nejasná, hotový zmätok slov; / človek tu prchádza cez háje symbolov, / ktoré sa dôverne dívajú v jeho dumy. (Súvislosti, prel. Ján Kostra) i v srbskej moderne: Kao stara tajna ja počeh da živim, // Da osećam sebe u pogledu trava // I noći, i voda; i da slušam biće / I duh moj u svemu kako moćno spava / Ko jedina pesma, jedino otkriće; // Da osećam sebe u pogledu trava. (V doslovnom preklade: Jak staré tajomstvo začal som žiť a cítiť seba v pohľade tráv // I nocí, i vôd, a počúvať súcno / i duch svoj vo všetkom ako silne spí / ako jediná pieseň, jediný objav; cítiť seba v pohľade tráv - Vladislav Petković: Tamnica) atď.
 
Na nešťastie monoteistické relígie vo svojich začiatkoch (znovu okrem budhizmu) boli (vlastne vzhľadom na dobu a historické okolnosti za akých vznikali museli byť) vôči politeizmu netolerančné. Už v prvom prikázaní Mojžišovi Boh nakladá: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin tvoj Boh... (Druhá kniha Mojžišova, 20). Muhamed v islame je, v tomto ohľade, omnoho radikálnejší, keď v Koráne proti mnohobožstvu hovorí: „Alah a jeho Posol neuznávajú mnohobožcov...Keď sa pominú sväté mesiace, zabíjajte mnohobožcov všade, kde ich nájdete.“ (Korán IX., 3, 5). Takéto prikázania, ako i biblické učenie o Bohom vyvolenom národe, nielenže sa odzrkadlili v netolerancii a nenávisti vôči „pohanom“ a „bezbožníkom“ a neskôr i „zradcom viery“, napr poturčencom v literárnych dielach, (ako v Njegošovom Gorskom vijenci), ale boli zneužité na rôzne spôsoby, dokonca i na ospravedlnenie zločinov fašizmu tvrdením, že sú Nemci Bohom vyvoleným národom, aby zaviedli „nový svetový poriadok“ (Got mit uns) a i súčasného terorozmu (pravda zo strany teroristov).
 
Aj prinášanie obete božstvu od naturizmu a animizmu prešlo početnými transformáciami, ale sa tiež zachovalo dodnes aj napr. v zachovávaní známej religióznej zásady pars pro toto v zmysle: Dávam Ti Bože časť, aby som zachoval celok. (Napríklad keď vinohradníci v určený deň k viniču vylievajú víno a pod.). Keďže „je krv život“, mnohí autori sú mienky že na začiatkoch obradu obetovania krv bola nevyhnutnou zložkou a jednou z prvých foriem obetovania bola ľudská obeť. Aj biblický Abrahám bol ochotný, na dôkaz svojej viery v Boha, obetovať svojho syna Izáka, ktorého s Božím požehnaním splodil ako storočný, s deväťdesiatročnou Sárou, avšak vrcholnou obeťou nie je žiadna ľudská obeť Bohu, ale opačne, obeť Boha v kresťanstve, keď obetuje svojho syna, aby svojim utrpením a pozemskou smrťou vykúpil hriechy tých, čo cez Ježiša uveria v neho. Motív obete „Božích bojovníkov“ za kresťanskú vieru sa stáročia opakuje najprv v osudoch mučeníkov za vieru (napr. hagiografíách) a neskôr v obetiach bojovníkov proti pohanom (napr. kosovský mýtus v srbskej ľudovej slovesnosti – Mimochodom povedané, srbská epická ľudová báseň Kneževa večera /Večera kniežaťa/ upomína Večeru Pánovu, lebo aj knieža Lazá,r v tejto básni, dáva prítomným poznať, kto ho zradí v boji proti pohanom). Novodobej literatúre motív obete nadobúda najrozmanitejšie formy obetí za dobro, ideály, pravdu a spravodlivosť národ atď, často sa prelínajúc s motívom večného života v zmysle: Kto v pravde vedel umierať neumrel, // lebo ho živí v srdciach ponesú (Paľo Bohuš – Nad hrobom padlých) a pod.
 
Rôznorodé obmeny prvotných religických motívov by sme tu mohli napočitovať donekonečna avšak v tomto kontexte je zaujímavy fakt, že ozveny mýtov a mýtického chápanie sveta žijú v súčasnej literatúre aj v tej, iba nepatrne obmenenej, prvotnej podobe. Myslím tu predovšetkým na knihy Ericha von Dänikena, v ktorých „bohovia“ tiež navštevujú našu plánétu, v podobe kozmonautov, a riadia osudom ľudstva, ale i na „antievanjelium“ Dan Browna Da Vinchiho kód. Skutonosť, že sa tieto knihy tešili (i tešia) nezvyčajne veľkej popularite, iba dokazuje fakt, že sú súčasnym ľuďom prapočiatočné otázky súvisiace so vznikom sveta a zmyslom existencie, ale i s kresťanskou vierou, zrova tak záhadné a príťažlivé ako tým pred mnohými tisícročiami. Avšak pokrok vedy a najmä poznatky súvisiace s vesmírom, upriamujú ľudskú pozornosť predovšetkým na otázky, či sme jediní vo vesmíre a či je naša ľudská inteligencia skutočne iba „špásom“ dákej kyseliny a statickej elektriny, alebo je inteligencia javom kozmickým a má svoj zmysel a poslanie, možno snáď aj znemožniť „smrť vesmíru“.
 
V skratke povedané akceptujem náhľad že je relígia rovnako imanentná tak ľudskej spoločnosti ako i človekovi, ako biologickej a duchovnej bytosti a či sa niekto verejne deklaruje, že verí v Boha alebo nie, je predovšetkým jeho subjektívnou záležitosťou, s tým že ( dovoľujem si zašpekulovať), tí čo skutočne úprimne veria v Ježiša Krista, majú už v tej svojej viere večný život (ktorý sa rozumie v motte citovaných slovách z Ev. podľa Marka), lebo ak aj taký život neexistuje, oni to nikdy nezistia. A ak by sa ma predsa p. šéfredaktor Nového života priamo opýtal či verím v Boha, mohol by som mu odpovedať iba „podobenstvom“, že verím v Boha, ktorého som občas vídaval na matkinej tvári, keď mu v dni sviatočné ďakovala za jeho dary, a v Boha, ktorý sa mi dakedy zjaví v zrkadle môjho svedomia ale i vedomia či podvedomia.
 

 
1 Aj „sväté knihy“ písali alebo zostavovali iba ľudia, takže sú i tam možné chyby. Evanjelium podľa Matúša napísal očitý svedok Ježišovho pôsobenia, apoštol Matúš, okolo roku 60. Pôvodne bolo napísané po aramejsky, rečou, ktorou sa hovorilo vo vtedajšej Palestíne. O 20 rokov neskôr bolo preložené do gréčtiny. Aramejs ký originál sa stratil, ale jeho grécky preklad sa rozšíril po celom vtedajšom kresťanskom svete, ako prvý úradný apoštolský spis o Kristovi, avšak je veľmi pravdepodobné, že pri prepisovaní citovaného Ježišovho podobenstva gréckí prepisovatelia urobili chybu a namiesto slova kamilos (gr. καμιλος), (ktorým sa v grétčine označuje lodné lano, korým sa lode viažu o pobrežie, resp. lano, o ktoré sa pripevňuje kotva), použili zvukovo podobné slovo kamelos (gr. καμηλος), ktoré znamená ťava. Je teda pravdepodobnejšie (i logickejšie), že Ježišov pôvodný výrok znel asi takto: „A nadto vám hovorím : Ľahšie je lodné lano prepchať uchom ihly, ako bohatému vojsť do nebeského kráľovstva“. Takýto predpoklad má oporu i v skutočnosti, že sa grécke písmeno η najprv vyslovovalo ako otvorené (široké) e neskôr ako zatvorené e (podobné hláske i) a, približne po roku 150, po Ježišovi, už len ako i.

Komentárov  

0 #1 ??? 2009-06-29 08:09
:cheer:
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články