Čítanka anebo kniha k čítaní pro mládež ve školách slovenských (Čjtanka anebo Kniha k Čjtánj pro mládež we sskolách slowenských w městech a w dědinách. Budjn: Králowské uniwersické tiskárně, 1825) autora a editora Jána Kollára (1793 – 1852) patrí medzi dôležité texty slovenskej osvietenskej pedagogiky. Hoci na ňu neexistuje obrovské množstvo samostatných štúdií, v odbornej literatúre sa o nej pomerne často píše v kontexte dejín školstva, jazykového vývinu, slovenskej didaktiky a Kollárovej kultúrno-osvetovej činnosti.
Foto: https://books.google.rs/books?id=6IxDAQAAMAAJ&printsec=frontcover&hl=cs&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false
Slovenská ľudová škola v období feudalizmu mala okrem vyučovania náboženstva naučiť deti čítať, písať a počítať podľa vzoru triviálnych škôl. Všetci žiaci sa učili spolu. Učitelia používali metódu začiatočníckeho čítania, keď sa najprv učili mená písmen (a, be,ce, de...), ktoré učiteľ najprv vyrecitoval a žiaci za ním opakovali, až kým nezvládli všetky písmenká. Je to najstaršia metóda čítania, ktorá pochádza ešte z antickej doby a u nás sa udržala až do začiatku 20. Storočia. Po naučených hláskach sa žiaci učili slabikovať, teda zostavovať slová, čo trvalo aj celý školský rok, ba možno aj dlhšie. Pre všeobecnú chudobu žiakov a učiteľov bolo málo učebníc. Vo vyučovaní sa používalo všetko, čo mali žiaci a učitelia doma, prinášali do školy najčastejšie spevníky, biblie a najmenej šľabikáre. V niektorých starších vydaniach katechizmov bola na záhlaví knihy vytlačená aj abeceda. Vo vojvodinskom prostredí prvou pomôckou pri čítaní boli dva menšie tlačené lístky, na ktorých bolo červenou a čiernou farbou vytlačená švabachová abeceda, číslice, modlitba Otčenáš a na záver obrázok kohúta, ktorý stál na jednej nohe a druhou ukazoval paličkou písmená (Čelovský, 2011: 416).
Rakúsko-Uhorko bolo viacrečovým štátom a preto sa vydávali aj polyglotné šľabikáre: slovensko – nemecko – latinský, maďarsko – slovensko – latinský, ktorý je známy spočiatku ako Sillabikář (1811) a od r. 1821 ako Abeceda aneb Sillabikář. Tieto šľabikáre sa málo používali a školy v Báčke, Banáte a Srieme sa zameriavali na učebnice, ktoré odporúčala evanjelická cirkev, ktorá mala autonómiu aj v oblasti školstva. Predchodcami šľabikárov v Báčke boli ľudové príručky. Preložil ich z nemčiny do slovenčiacej češtiny Juraj Ribay (1754 – 1812), ktorý v rokoch 1799 – 1812 žil v Báčke, v osade Torža (dnes Savino Selo ) ako nemecký evanjelický kňaz. Obe knihy Pravidlá moresnosti aneb zdvořilosti, jako i opatrnosti a zachování zdraví ( Pešť 1795) a Katechyzmus o zdraví pro obecný lid a školskou mládež (Pešť 1795) adresoval školskej mládeži a „obecnému lidu". Učebnica Sarvašana Samuela Tešedíka (1742 – 1820) Knižečka k čítaní a k prvním začátkum vzdělaní školských dítek spořádaná podle potřeby dolnozemské mládeže evanjelické (Prespurg, 1778) bola jediným typom univerzálnej učebnice, v ktorej chcel prekonať bariéru medzi šľabikárom a bibliou až po vydanie Kollárovej Čítanky z roku 1825 − Čítanka anebo kniha k čítaní pro mládež ve školách slovanských v městech a v dědinách.
Keď sa v roku 1825 v Budíne objavila tenká knižka s dlhým názvom Čjtanka anebo kniha k čjtánj pro mládež we sskolách slowenských w mĕstech a w dĕdinách, málokto tušil, že ide o text, ktorý sa o dve storočia neskôr vráti do odborných diskusií ako jedna z najvýznamnejších učebníc predštúrovskej éry. Bolo to obdobie, keď Slováci ešte nemali vlastný kodifikovaný spisovný jazyk, keď sa školstvo vo vidieckych oblastiach nieslo v znamení osvietenských reforiem a keď sa rodila moderná podoba kultúrnej svojbytnosti. Za touto čítankou stojí osobnosť, ktorá presiahla hranice slovenských dejín – Ján Kollár, básnik, mysliteľ, evanjelický kňaz, jeden zo zakladateľov slovanského obrodeneckého konceptu. No Kollár nebol na tento projekt sám. Na príprave učebnice spolupracoval okruh vzdelancov z radov evanjelických učiteľov a kňazov, ktorí mali ambíciu kultivovať slovenské deti jazykom, ktorému rozumejú, a zároveň im sprostredkovať etické a vlastenecké hodnoty. Vďaka tejto spolupráci sa zrodila kniha, ktorá bola používaná v mnohých obciach naprieč Uhorskom, aj medzi vojvodinskými Slovákmi. Tak napr. v zápisnici z kanonickej vizitácie v roku 1835 v Kysáči je uvedené, že veriaci ochotne kupujú cirkevné knihy a učebnice, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že zo 100 doručených exemplá¬rov Čítanky autora Jána Kollára za krátku dobu bolo predaných 40 exemplárov.
Táto učebnica je teda kompiláciou viacerých autorsky pôvodných príspevkov, v ktorej J. Kollár figuruje ako jej zostavovateľ a autor textu s názvom Krátičká známost národu Slawjanského (s. 160 – 174). Ako editor zdôrazňuje, že ide o prvú prácu svojho druhu, ktorá mala pomôcť nielen slovenskému školstvu, ale sekundárne povzniesť vedomostnú bázu ľudu. Zvláštna je podľa použitia dvoch typov abecedy: zaužívaného „švabachu" a modernej latinky, ktorú údajne presadzoval supe¬rintendent Adam Lovich, pretože tlač bola o tretinu lacnejšia a písmo čitateľnejšie. Použitie latin¬ky vyvolalo negatívne ohlasy, lebo „švabach" nebol považovaný za slovanské písmo (bližšie: Podolan, 2011: 40).
Okrem Kollárovej Čítanky neboli v zápisniciach cirkevných zborov v Báčke, Banáte a v Srieme z toho obdobia zaznamenané žiadne iné učebnice pre žiakov, ani žiadne vyučovacie pomôcky. Učitelia sa na vyučovanie pripravovali z týchto kníh: Herderov Katechizmus (to bol Herderov výklad Lutherovho Malého katechizmu), Hübnerove Biblické histórie, Bartholomeidesov Zemepis, Palkovičova Geografia, Michalko¬va Fizika, Leškov Katechizmus a Evanjelium Nového zákona.
V roku 1825 však čítanka nebola len učebnicou, ale aj kultúrno-politickým gestom. Kollár veril, že identita Slovákov sa musí opierať o jazyk, národné povedomie a mravnú výchovu. Preto možno knihu chápať aj ako manifest kultúrnej sebaorganizácie Slovákov v období, keď sa ešte len rodilo národné hnutie a keď štúrovská kodifikácia bola vzdialená takmer dve desaťročia.
Budín bol roku 1825 mestom, kde vznikala slovenská knižná kultúra. Počiatok 19. storočia bol pre slovenské kníhtlačiarstvo kľúčový. Hoci Bratislava, Levoča či Skalica mali dlhú tlačiarsku tradíciu, práve Budín bol jedným z centier, kde vychádzali slovenské knihy vďaka priaznivejším administratívnym podmienkam. Kollár tu pôsobil ako farár v peštiansko-budínskej evanjelickej komunite. V prostredí, kde žilo množstvo prisťahovalcov z Horného Uhorska, cítil naliehavú potrebu vychovávať deti v duchu kultúrnej spolupatričnosti. Niet divu, že ako pedagóg podporoval tvorbu populárnych a praktických školských kníh. Čítanka z roku 1825 tak bola logickým dôsledkom jeho pôsobenia medzi mestskými i vidieckymi Slovákmi.
Pred rokom 1843 v predštúrovskom období neexistovala jednotná spisovná slovenčina, a preto sa školské texty písali biblickou češtinou s prvkami slovakizácie a v pravopise, ktorý je dnešnému čitateľovi nezvyklý. Kollárova Čítanka je krásnym dokladom tohto prechodného obdobia. Jazyk, ktorý používa, nie je ani čisto český, ani čisto slovenský; je výsledkom snahy vytvoriť zrozumiteľnú, ale kultivovanú formu pre žiakov rôznych regiónov. Učebnica mala dva ciele – učebný a výchovný. Texty boli zostavené tak, aby dieťa postupovalo od jednoduchých viet k zložitejším; obsahovala krátke príbehy, prírodopisné texty, mravoučné pasáže i dialogické ukážky. Zároveň kládla dôraz na výchovu k pracovitosti, nábožnosti, poctivosti, úcte k rodičom a k hodnotám učenosti a jazyka. Kollár bol presvedčený, že škola má formovať charakter rovnako ako myseľ, čo bolo pre malé národy bez politickej moci existenčne dôležité.
J. Kollár v úvode pripomína, že Čí¬tanka by mala v budúcnosti slúžiť iným zostavovateľom ako vzor vo všetkých jej častiach. V oblasti zdravotnej starostli¬vosti sa hovorí o fyzikálnych vlastnos-tiach vzduchu a potom sa žiak cez dia¬lóg tkáča a krajčíra môže dozvedieť, že aj v zime treba otvoriť okno aspoň na šesť (!) minút, aby čistý vzduch prúdil dnu (Kollár, 1825: 22). V častiach knihy o rastlinách sa uvádzajú aj tie, ktoré sú jedovaté a zdraviu škodlivé (1825: 47). V kapitole O živnosti, odeve, domoch a veciach k nim prislúchajúcich, ako i o lekárstve sa autor zmieňuje o dôle¬žitých pokrmoch: mäso, mlieko, syr, múka, ovocie, zelenina a ako nápoje obyčajného ľudu uvádza vodu, pivo, víno, pálené a slivovicu (1825: 54). Často človek i do choroby upadá a po-trebuje „lekárstvo", ktoré sa zväčša z bylín pripravuje a tieto lieky často nepríjem¬ne voňajú: ale keď nám ich rozumný lekár predpisuje a radí, musíme ich používať a pritom sa zdržiavať od konzumovania mastných a tvrdých jedál. Tam, kde sa nachádza rozumný lekár a dobre usporiadaná lekáreň, tam sa ľudia za šťastných počítať môžu. Netreba brať lieky od hocikoho, ani každú starú babu netreba po¬važovať za lekára (Kollár, 1825: 56; Ako autor tejto kapitoly sa uvádza Andrej Slavomil).
Dnes možno Kollárovu Čítanku vnímať v troch rovinách: ako jazykový dokument zachytávajúci stav predštúrovskej slovenčiny; ako pedagogickú pomôcku svojej doby, ktorá ukazuje, ako sa deti učili čítať; a ako kultúrno-národný projekt, ktorý pomohol pripravovať pôdu pre slovenské národné obrodenie. Moderní historici, jazykovedci a pedagógovia sa k nej pravidelne vracajú, skúmajú jej jazyk, kompozíciu, pedagogické prístupy i postavenie v dejinách slovenskej literatúry. Napriek tomu zostáva veľká časť jej výskumu otvorená – napríklad porovnanie s českými a nemeckými čítankami tej doby či analýza jej používania v školách.
Kollárova Čítanka je jedným z tých diel, ktoré bravúrne spájajú nenápadnosť a význam. V čase svojho vzniku bola len skromnou učebnicou; dnes je dôležitým historickým prameňom a svedectvom.
V texte sú použité pasáže z vedeckých prác:
-Jarmila Hodoličová: Dejiny slovenských učebníc vo Vojvodine do roku 1945. In: Nový život, 2014, roč. 66, č. 3 – 4, str. 37 – 43.
-Daniela Marčoková: Z dejín základnej školy v Kysáči 1785 – 1945. Nový Sad: Filozofická fakulta; Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2023.
Čjtanka anebo Kniha k Čjtánj pro mládež we sskolách slowenských w městech a w dědinách je sprístupnená TU:
https://books.google.rs/books?id=6IxDAQAAMAAJ&printsec=frontcover&hl=cs&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)