Laura Radosavljevová, študentka slovakistiky v Novom Sade, vyhrala 1. miesto v medzilektorátnej súťaži esejí na tému „Svet, v ktorom by som chcel/chcela žiť". Súťaže sa zúčastnilo spolu 41 študentov základných a magisterských štúdií. Toto ocenenie, ktoré organizujú lektoráty v spolupráci so Studia Academica Slovaca – centrom pre slovenčinu ako cudzí jazyk Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, jej zabezpečilo štipendium na Letnej škole slovenského jazyka a kultúry v Bratislave. Na 62. ročníku letnej školy Studia Academica Slovaca 2026, ktorá sa uskutoční na prelome júla a augusta 2026 v Bratislave, sa zúčastní viac ako 130 študentov z 29 krajín sveta. Trojtýždňová letná škola ponúka nielen bohatý vzdelávací program z oblasti literatúry, lingvistiky, etnológie, histórie a i., ale aj množstvo sprievodných podujatí. Text Laurinej eseje bol zverejnený v májovom čísle Spoločensko-zábavného časopisu pre mládež Vzlet, ktorý zverejnil celú víťaznú esej. My z nej ponúkame kratšiu časť.
Laura Radosavljevová (súkromný archív)
„Aby sa mladá generácia znovu „navrátila" k literatúre, teda písanému slovu, musí pochopiť jej význam a dôležitosť pre spoločensko-sociálny vývin. Vo svete sa, žiaľ, zo dňa na deň dejú hrozné veci a je ťažké myslieť pozitívne a predstavovať si iný svet. Možno niekto vo svojej eseji napíše, že si praje všetko to, čím tento svet vlastne nie je. Ale predtým, než si také niečo zaželáme, mali by sme si položiť otázku: „Zaslúžime si ideálny svet?"
Každý jednotlivec by mal premýšľať nad tým, či pracuje na zmene (po ktorej práve tak veľmi túži) a či sa snaží vybudovať spravodlivé a demokratické prostredie, v ktorom bude mať hlas každého rovnakú váhu. Prajeme si ovzdušie, v ktorom bude každý rovný bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie či dokonca vlastný názor? V ktorom nebude vládnuť nenávisť, triedne rozdiely ani chudoba? Kde sa láska nebude dať kúpiť a dôvera sa nebude môcť predať? Spoločnosť, v ktorej človek s brvnom v oku nebude väzniť toho, kto mu nedovolil vybrať z jeho oka smietku? A je naozaj v tom oku smietka?
Treba sa na chvíľu pozastaviť a položiť si otázku, či sa naozaj snažíme o lepší svet a či si skutočne rozvíjame kritické myslenie. S odpoveďou by som sa však neponáhľala. Sčítaný človek je spravidla odolnejší proti manipulácii, má vlastný kritický názor, nedá sa prehovoriť na zlé a je obohatený skúsenosťami. Má porozumenie pre iných ľudí, empatiu voči chorým a hladným, pekné slovo pre tých, ktorí v ničom nevidia zmysel života, a nápomocnú ruku pre tých, ktorí sú na dne. Literatúra, teda písané slovo človeka buduje a formuje, robí z neho najlepšiu verziu seba samého a premieňa jeho vnútro. Preto podstatou čítania nie je len letmo prejsť tisíce kníh. Nech ich je radšej menej, ale nechajme ich preniknúť do nášho vnútra. Nech ho premenia. Literatúru v konečnom dôsledku považujem za zdroj poznania. Nie som veľký optimista a nemyslím si, že ideálny svet môže alebo bude existovať. No keby som si ho mala predstaviť, jeho základným zdrojom by určite bola literatúra. Bol by to svet, v ktorom by každý človek mal doma vlastnú knižnicu obsahujúcu kvalitnú, estetickú literatúru. Denne by čítal, skúmal, overoval by si fakty, premýšľal nad prečítaným a nevnímal by to ako záťaž ani stratu času. Túžil by po poznaní a vedomostiach tak veľmi, že by sa literatúra pre neho stala prúdom živej vody, bez ktorej by nemohol prežiť jediný deň.
Postupnou premenou človeka by sa aj spoločnosť vyvíjala k lepšiemu, o tom som úplne presvedčená. Zmizli by všetky negatívne javy vyplývajúce zo zanedbávania literatúry - nedostatok vzdelania, skúseností, kritického myslenia, náchylnosť k manipulácii či podriaďovaniu sa.
V akom svete si teda prajem žiť? V takom, v ktorom literatúra nielen prežíva, ale skutočne žije."
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)