Kulpínska mozaika VII

Kulpínska mozaika VII
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Na Vidovej čárde
 
foto
 
V Pešti som chodila bosá len do postele a na kúpalisku, ale v Kulpíne sme veselo čatanguvali po horúcom prachu ciest, ale aj v garádoch, ak ich príval dažďa naplnil. Ledva sme čakali, kým po búrke vykukne slnko a hajde! Behali sme, fŕkali, výskali a niekedy aj poriadne zrevali, ak sa v jarku našlo aj sklíčko.
 
Kúpať sa dalo aj v Kulpíne a to nie len tak, hocikde na kanáli, ale v skutočnom kúpalisku, pri Vidovej čárde. Báči Vida, alebo ako sme to my hovorili – báči Vidov, mal čárdu pri kanálskom moste a pri nej aj skutočné kúpalisko. Bola to široko-ďaleko ojedinelá vec – bol tam rad drevených schodíkov k vode, vysunutá doska pre skokanov a latkami vydláždená plytčina pre deti. V pozadí bolo aj niekoľko kabín. My so sesternicou Olinkou sme tam mali voľný vstup, lebo báči Vidov bol bratrancom našich otcov. Ešte sme bývali aj pohostené studenou krachľou, čo nám s úsmevom podávala teta Mariška. Ona bola v našich detských očiach skutočná domáca víla – vždy pekne učesaná, s bielym golierikom a naškrobenou fodravou fertuškou. Bola veľmi šikovná, milá, prívetivá a v obsluhe hostí rýchla.
 
My, rodáčky, sme sa teda kúpavali u Vidov, ale aj druhý breh bol plný 8-15 ročných detí, ktoré si bez bázne užívali tú kanálsku vodu. Plávalo sa psačím štýlom a v rýchlosti sa pretekalo tak, že niekto hodil do vody jablko a plavci sa ho snažili pred druhými predchytiť.
 
Domov sme sa vracali až k večeri, kedy zapadajúce dolnozemské slnko ešte naposledy rozpálilo biele steny domov a múrikov.
 
Dospelí si v čárde tiež prišli na svoje, lebo báči Vidov mal dobrú, ľadom na celé leto zásobenú, chladnú ľadovňu, v ktorej uskladňoval nápoje. Jeho zeleňou obrastená terasa lákala starších pánov a biliard vo veľkej sieni zase mladých.
 
Na dôvažok – prečo je báči nie Vida, ale „Vidov“?
Nuž preto, lebo tam nebolo zvykom pýtať sa, ako sa voláš, ale čia si, čí si. Takže chlapec alebo muž bol Vidov, Harmincov, kým dievča, či žena nebola Vidová, Harmincová – ale čia? Vidova, Harmincova, Širkova a podobne.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).
 
P.S.
 
Na "Vidovu čárdu" si spomína aj Ján Kulík z Austrálie, pôvodom Petrovčan a kulpínsky zať.
 
- Na Vidovej čárde bola „kúglarňa", dobré víno, dobrá hudba (cigánska) a veľmi pekné pračky. Padalo sa aj do kanálu. Koľko viem, nikto tam nezahynul, ale rozbitých nosov bolo neúrekom.
 
- Bola tam aj „Peskara", hneď vedľa „šľajzu" a „Širokého". Vždy si tam chytil vynikajúceho „torpáša" a Cigáni z Peskary vždy boli aj dobrí muzikanti. Najmä Zlatoje. Zahrali aj to, čo nevedeli.
 
- Bola tam aj tzv. Pipika, ktorá dobre „vražila" a dievky chodievali k nej. „Ak si nebola vŕtaná, tak budeš, ak si bola, tak nebudeš"., Chichichi, uškŕňali sa Kulpínčanky a dúfali v osud.
 
- Bola tam aj „Backovka", veštkyňa (vražica) s dobrým menom. Tá vedela „všetky záhady temných síl" a biznis jej prosperoval. Chodievali k nej nielen Kulpínčania, ale aj Petrovčania, ba aj širšie. Jej médium bol kohút (ktorého si napokon uvarila), ale vedela dobre vystrašiť.  

Komentárov  

0 #2 novinarka 2009-09-09 07:52
Vážený p. COHEN, teší ma, že reagujete, a vidno, že poznáte hebrejštinu. Ja ju nepozám a preto informácie preberám tam, kde si myslím, že sú najviac vierohodné. Túto som napr. prevzala s Wikipédie: sk.wikipedia.org/.../...)
Nahlásiť administrátorovi
0 #1 SCOHEN 2009-09-09 07:13
vazeny!!!! ste neurobili opravu smuel-samuel,meno SHMU-EL neznamena ako to novinarka napisala sem(U)-EL Meno-bozie ano je ze shem je ozaj meno,EL-ELOHIM BOH....NO MENO MA INI VYZNAM shmu-on pocul-EL-boh znamena shmu-el- ON BOH POCUL-SAMUEL
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články