K nedožitej 50-tke Ľubomíra Častvena

K nedožitej 50-tke Ľubomíra Častvena
(1959 – 1998)
 
Keby bol s nami, svojej päťdesiatky by sa tohto roku dožil novinár, spisovateľ a básnik Ľubomír Častven.
 
Narodil sa 9. októbra roku 1959 v Novom Sade. Základnú školu a gymnázium ukončil v Petrovci, po čom študoval najprv na Poľnohospodárskej fakulte, neskôr na Filozofickej fakulte v Novom sade. Po 5 ročnej spolupráci s Novosadským rozhlasom sa tu 1. júla 1988 aj zamestnal. Jeho novinárske schopnosti a intelektuálna rozvaha boli roku 1988 korunované novinárskou cenou za najlepší komentár na úrovni všetkých redakcií Novosadského rozhlasu. Bol erudovaným znalcom filozofie a najmä kultúry Ďalekého Východu. Pravidelne informoval zo sympózia poézie a prózy z macedónskej Strugy. Tiež bol spisovateľom a v svojej tvorbe sa zameral na haiku poéziu. Roku 1994 mu nákladom SVS tlačou vyšla bibliofília Haiku, no jednotlivé básne sú zaradené aj do dvoch panorám juhoslovanskej poézie tohto druhu: Grana koja maše a Ptice u plavetnilu, ktoré knižne vyšli r. 1991 v Požege. Vlastnú tvorbu a literárne kritiky uverejňoval nielen v rozhlase, ale aj vo Vzlete, Novom živote, Tme, Aurore a v časopisoch Polja a Paun. Pohľad na jeho život a tvorbu ponúka aj spomienková kniha Neviditeľná jabloň, ktorú posthumne zostavil Víťazoslav Hronec (edícia Živý prúd, 2004) a zaradený je aj do Slovníka spisovateľov Dolnej zeme /1994/. Nebola mu cudzia ani prekladateľská činnosť - prekladal zo slovenčiny do srbčiny, z angličtiny do slovenčiny. Od roku 1994 bol členom Výkonného výboru Spolku vojvodinských slovakistov, na ktorého pôde sa tiež prejavil spôsob jeho hĺbavého prístupu k problémom rôzneho druhu, práve tak ako na poste redaktora v kultúrnej rubrike, či predtým redaktora vysielania Mikrofón mladých. So zanietenosťou, dobrodružnosťou a neopakovateľnosťou Ľubomíra Častvena sa však priatelia jeho osobnosti a milovníci jeho tvorby museli predčasne rozlúčiť. Životnú púť dokráčal 21. marca roku 1998 (úradne 31.marca) a pochovaný bol 2. apríla v Petrovci.
 
Praskanie hromov.
Raz – raz sa všetky zviažu
Do mocných uzlov.
 
Niet – vraj – žiadneho
Dobráckeho bôžika?
Sú – čuť ozvenu.
 
Hľa, tu som, môj majstre.
Zaliečam sa dvojmocným,
Farizejským zorám.
 
S hlbokou úctou Andrea Speváková

Komentárov  

+1 #1 -Ján Šomodi 2009-10-18 07:43
Čo môžem k napísanému povedať?
Snáď iba toľko,že som bol Ľubovím
spolužiakom a priateľom.
Do našej Slovenskej Alma Mater (Slov.Gymn.J.Kollára )pod voňavými košatými lipami sme chodili čerpať vedomosti,basketbal hrávali,spolu mládenecké roky prežívali,kým som sa neodsťahoval do ČSSR-y.Pre mňa bol Ľubo dobrým kamarátom a je mi ľúto,že si už nemôžeme za jeden stôl sadnúť a porozprávať sa a aj keby nás to do úmoru unavilo,tak aj basket si zahrať, ...
Ľubo,odpočívaj v pokoji.
Rád na Teba spomína Šole.
Česť jeho pamiatke
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články