Kulpínska mozaika VIII

Kulpínska mozaika VIII
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
 
Anglický park
 
Nie je, ani nebol v Anglicku, ale bol v Budapešti a na jeho rozľahlej ploche boli postavené mnohé zábavné atrakcie – kolotoče, vznášadlá, vlak smrti vo výške i v podzemí, lietadlá, strelnice, a všetko to korunoval strašidelný zámok.
 
Toto spomínam preto, lebo v rokoch 1941-44 prichádzali k nám do Pešti mnohí naši rodáci a moji rodičia ich radi zoznamovali s týmto veľkomestom.
 
foto
 
Ak niekto z nich mal vážnejšie záujmy, prezeral si mesto, kráľovský hrad, korunovačný chrám a rôzne historické a stavebné pamiatky, pri stavbe ktorých koncom 19.storočia pracovalo aj veľa Slovákov, čo im otec nikdy nezabudol pripomenúť. Rád ich vodieval na Námestie hrdinov, pretože tamojšie paláce stavala firma Schickedanz, u ktorej pracoval aj jeho strýko, kulpínsky rodák, architekt Michal Milan Harminc. Takisto navštívili aj jeho samostatnú stavbu pravoslávny chrám vo štvrti Taban, kde žila srbská komunita, ktorej pradedovia sem utiekli „z oblasti Báčky“ ešte za čias tureckých vojen. Takto sa našlo spojivo so Slovákmi a Srbmi aj v cudzom hlavnom meste.
 
Lenže nie všetci naši návštevníci boli takéhoto zamerania a tí navštívili práve hore spomenutý Angol park, dnes Vidám park (veselý). Na tieto prehliadky som sa aj ja viac tešila, než na tie už spomínané a s našimi návštevníkmi som tam prežívala veľmi veselé a vzrušujúce chvíle. Naše príbuzné a známe ňaničky prichádzali do Pešti v parádnych fodroškách, ktoré sa im pri všelijakých záludných fúkačkách, otrasoch, prievanoch dvíhali až nad hlavy. Bolo že to „ach!“ – „joj!“ – „uff!“. V strašidelnom zámku ešte aj spomedzi kachličiek voľačo písklo, vyfúklo. Záchranu sme hľadali na blízkych červeno čalúnených sedadlách. Lenže tie, akonáhle si niekto sadol, sa zatriasli ako divé kone a hup! Už sme boli na zemi.
 
Vysoká drevená konštrukcia vlaku smrti sa triasla, hrkotala a budila dojem, že sa už-už rozpadne. Výskanie od začiatku do konca! Podzemný hororový vláčik bol plný kostlivcov a bezhlavých strašidiel, ktoré sa prudkým pohybom rozvírili vzduchom a zdalo sa, že sa nás dotýkajú. No, na tú dobu to bolo všetko veľmi zábavné a neobvyklé.
 
Môj otec, i keď dávno opustil Báčku, veľmi, preveľmi sa tešil možnosti stretnutia s rodákmi, či už to boli príbuzní, alebo známi. Tešil sa, že ich mohol privítať, pohostiť, mesto ukázať a porozprávať sa tou ľubozvučnou, nenapodobniteľnou báčskou slovenčinou.
 
Dedičstvo
 
Dedičstvo mi môžeš závidieť,
lebo je to taký poklad,
aký často nevidieť.
 
Nie je to šperk, či zlato,
rukou sa nedá siahnuť na to.
Je to láska k dobru, kráse,
je to nádej v každom čase,
je to úsmev a veselosť,
z malých vecí veľká radosť.
 
Boli to vlastnosti
mojich rodičov –
pre mňa po nich
jediné dedičstvo.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články