- Podrobnosti
-
Uverejnené 7. 11. 2009
Kulpínska mozaika VIII
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
Anglický park
Nie je, ani nebol v Anglicku, ale bol v Budapešti a na jeho rozľahlej ploche boli postavené mnohé zábavné atrakcie – kolotoče, vznášadlá, vlak smrti vo výške i v podzemí, lietadlá, strelnice, a všetko to korunoval strašidelný zámok.
Toto spomínam preto, lebo v rokoch 1941-44 prichádzali k nám do Pešti mnohí naši rodáci a moji rodičia ich radi zoznamovali s týmto veľkomestom.
Ak
niekto z nich mal vážnejšie záujmy, prezeral si mesto, kráľovský hrad,
korunovačný chrám a rôzne historické a stavebné pamiatky, pri stavbe
ktorých koncom 19.storočia pracovalo aj veľa Slovákov, čo im otec nikdy
nezabudol pripomenúť. Rád ich vodieval na Námestie hrdinov, pretože
tamojšie paláce stavala firma Schickedanz, u ktorej pracoval aj jeho
strýko, kulpínsky rodák, architekt Michal Milan Harminc. Takisto
navštívili aj jeho samostatnú stavbu pravoslávny chrám vo štvrti Taban,
kde žila srbská komunita, ktorej pradedovia sem utiekli „z oblasti
Báčky“ ešte za čias tureckých vojen. Takto sa našlo spojivo so Slovákmi
a Srbmi aj v cudzom hlavnom meste.
Lenže
nie všetci naši návštevníci boli takéhoto zamerania a tí navštívili
práve hore spomenutý Angol park, dnes Vidám park (veselý). Na tieto
prehliadky som sa aj ja viac tešila, než na tie už spomínané a s našimi
návštevníkmi som tam prežívala veľmi veselé a vzrušujúce chvíle. Naše
príbuzné a známe ňaničky prichádzali do Pešti v parádnych fodroškách,
ktoré sa im pri všelijakých záludných fúkačkách, otrasoch, prievanoch
dvíhali až nad hlavy. Bolo že to „ach!“ – „joj!“ – „uff!“. V
strašidelnom zámku ešte aj spomedzi kachličiek voľačo písklo, vyfúklo.
Záchranu sme hľadali na blízkych červeno čalúnených sedadlách. Lenže
tie, akonáhle si niekto sadol, sa zatriasli ako divé kone a hup! Už sme
boli na zemi.
Vysoká
drevená konštrukcia vlaku smrti sa triasla, hrkotala a budila dojem, že
sa už-už rozpadne. Výskanie od začiatku do konca! Podzemný hororový
vláčik bol plný kostlivcov a bezhlavých strašidiel, ktoré sa prudkým
pohybom rozvírili vzduchom a zdalo sa, že sa nás dotýkajú. No, na tú
dobu to bolo všetko veľmi zábavné a neobvyklé.
Môj
otec, i keď dávno opustil Báčku, veľmi, preveľmi sa tešil možnosti
stretnutia s rodákmi, či už to boli príbuzní, alebo známi. Tešil sa, že
ich mohol privítať, pohostiť, mesto ukázať a porozprávať sa tou
ľubozvučnou, nenapodobniteľnou báčskou slovenčinou.
Dedičstvo
Dedičstvo mi môžeš závidieť,
lebo je to taký poklad,
aký často nevidieť.
Nie je to šperk, či zlato,
rukou sa nedá siahnuť na to.
Je to láska k dobru, kráse,
je to nádej v každom čase,
je to úsmev a veselosť,
z malých vecí veľká radosť.
Boli to vlastnosti
mojich rodičov –
pre mňa po nich
jediné dedičstvo.
Natália Maliariková rodená Harmincová
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).
You have no rights to post comments