Virtuóz kresieb a malieb

NAŠE TOHTOROČNÉ JUBILEÁ - K NEDOŽITÝM 85. NARODENINÁM MARTINA JONÁŠA
 
Virtuóz kresieb a malieb
 
foto
 
Martin Jonáš (v strede sedí) s kolegami
 
 foto
 
„Korene tvorby možno u mnohých umelcov hľadať už v detstve. Toto obdobie sa spája u Martina Jonáša so životom v rodine. V lete bol otec poľnohospodárom, pracoval na roli, v zime opravoval čapice, bundy, kožuchy. Zima, to bola vhodná príležitosť pre mnohých ľudí z dediny na stretnutie. Keď napojili, nakŕmili stádo, večer ostalo ešte dosť voľného času na návštevy. Často chodili k pánu majstrovi, to ako k jeho otcovi, pozhovárať sa. Malý Martin bol veľký zvedavec. Aby nerušene počúval, o tom čo sa dospelí zhovárajú, tak sa skrýval pod stôl. A popod toho stola cez ich rozprávky cestoval tak ďaleko, ako v skutočnosti nemohol. Práve tak ako tie rozprávky, aj on išiel do suchoty, do neúrodných rokov, exekúcií, a do všetkého, čo žilo v tej dobe. Prežíval, čo sa nenašlo na jeho spoluobčanov – národnostná neprávosť, vojny a všetko iné okolo toho. Počúval pod tým stolom a pritom a pritom nič iné nevidel, len tie „bačkory“, tie veľké velikánske topánky, obuv naplnenú slamou, takže boli skoro toľké ako detská kolíska. A tie ruky! Unavené, oškriabané, opuchnuté, oškvarené. Rozmýšľal, ale čo tie „ručiská“ majú, kristepane, čo sú také vykrivené prsty, čo tie nechty nemajú obriadené.
 
Život tohto maliara šiel tesne vedľa seba s tvorbou. Keď dorastal, pochopil, prečo videl ako chlapec spod stola takých ľudí.
 
Sám pred sebou to nemusel dokazovať, lebo roľnícku prácu poznal. Po vojne, keď nastal čas aj pre zábavný a osvetový život, dozrievali ekonomické a ďalšie podmienky, môže Martin Jonáš napĺňať svoju predstavu o veľkosti roľníka aj cez výtvarnú tvorbu. Monumentalizuje, zvýrazňuje veľkosť človeka, ktorý mu svojprávne vyčnieva ponad pôdu, lebo si vie pevne na ňu zastať, rozumie jej, žije s ňou a vie z nej čo najviac vyťažiť.“
 
Dušan Mikolaj
 
foto
 
„Dívam sa na jeho obrazy vždy znova a opäť, prekvapený tak ako pred rokmi. Robustné postavy banátskych sedliakov – Slovákov hovoria o stáročnom, priam biblickom spojený so zemou, ktoré nás, často nehodných, trpezlivo nosí na svojom doráňanom chrbte, napriek všetkému, čo sme nedobre urobili, nás kŕmi, ba v poslednej hodinke nás aj na večnosť pritúli.
 
Ak máme veriť významnému francúzskemu teoretikovi Jeanovi Cassouovi, že insitné umenie „... predstavuje utajený, ale mocný a výdatný prúd, prúd živej vody...“, tak dielo Martina Jonáša je tým prameňom krásy a úprimnosti, ktorý ľudstvu tak často chýba. Je tu, pre nás. Nemali by sme ho obísť.“
 
Viliam Apfel
 
 foto
 
„Kým Kovačica drieme v nedeľnom odpoludní, u Jonášov je zakaždým živo. A nielen v nedeľu. V zime, aj v lete. Sviatok – nesviatok, za každého počasia. Každý deň návštevy, v niektorý aj pätnásť. Autá so zvedavcami z celého sveta. Každý chce vidieť vyhňu, v ktorej sa „kujú“ diela jednej z najväčších postáv svetového insitného umenia. A majster ďalej rozpráva, vždy pohostí návštevníkov, nikoho neposlal preč od dverí. „Len ten čas beží a návštevy sú jeho veľkým zlodejom...“, - vraví.
 
Prah jeho domu prekročil dlhý rad prominentných politikov, nevynímajúc hlavy štátov, svetoznámych spisovateľov, vedcov, umelcov. Bola tu napríklad celá plejáda hereckých hviezd – Ursula Anderssová, Alain Delon, Annie Girardotová, Franco Nero... Jonášove obrazy sa rozbiehajú do celého sveta.
 
Insitné umenie stojí mimo akéhokoľvek výtvarného slohu a profesionálnej školy, je prejavom rýdzej individuality. Dielo slovenského maliara Martina Jonáša to potvrdzuje. Je maliar, básnik a filozof zároveň. Má vrodený maliarsky inštinkt, talent. Obrazy „stoja“ na lapidárnosti výtvarnej výpovede mocnej myšlienky. Majú emotívny náboj, jasnú logiku, kus nostalgie, ale aj figliarstva. Neobyčajná invencia a symbolika sa tu spája s virtuozitou podania. Tu niet špekulácie, ani rafinovanosti, takej typickej pre nemálo „naivných“ maliarov, ktorí umelú neobratnosť povyšujú na spontánnosť. Jonáš nie je námesačník, nemaľuje utopické ostrovy, neprenáša na plátno fantastické sny. Je realista a humanista – človek medzi pôdou a paletou.“
 
Ivan Melicherčík
 
foto
 
„Na rozdiel od ľudí, o ktorých možno písať ľahko, plynulo, priamočiaro, rozvážne, s mierou – sú aj ľudia, o ktorých ťažko napísať hoci aj vetu, aby ste s tým boli spokojní. Sú ľudia, o ktorých keď hovoríte, zdajú sa vám vaše slová nedôstojné poslania hovoriť o ľuďoch, zdá sa vám, že pri týchto slovách prestávate veriť v magickú silu jazyka. Sú ľudia, ktorým sa väčšmi priblížite, keď ich budete vnímať očami, než lahodiť im rečou. Sú to ľudia typu Martina Jonáša.“
 
Michal Babiak
 
foto
 
„V skupine kovačických maliarov vyniká Jonáš kresliarskym nadaním. Suverénne prechádza cez rôzne grafické techniky od drevorytu a linorytu cez medirytiny až po sieťotlač či serigrafiu. Vydal tridsať grafických máp. Kresba má virtuózny ťah, línia je pevná, hladká a plastická. Východiskom – ako pri olejoch – je figúra, ktorej tvár je vymedzený dynamickou kontúrou a obrysom. Nie sú len čiernobiele, často ich dotvára farebným tieňovaním.
 
Martin Jonáš obohatil insitu o nové výrazové a významové polohy. Je to umelec s prekvapujúcou invenciou a imagináciou. Svojím neopotrebovaným pohľadom a bezprostrednosťou prejavu sa pripája k tým umelcom, ktorí prispievajú ku vzkrieseniu prapôvodnej vyjadrovacej sily človeka.“
 
Katarína Čierna
 
foto
 
„Martin Jonáš využíva farby, aby vyjadril svoje city a zážitky vo chvíľach inšpirácie. Preto nás jeho bohaté a silné koloristické relácie – expresívne a smelé – vzrušujú a osvojujú. Od koloritu z lásky voči slovenskému ľudovému folklóru, farby ktorého bral len ako základ, rozširujúc ich do nejasných a zušľachtených tónov zelenohnedých a sivomodrých harmónii s intenzívnymi akcentmi základných farieb, postupne prešiel na šťavnaté a malebné farby siatin a plodov dozretých pod horúcim banátskym slnkom. Modrasté „zamatové banátske súmraky“ vymenil expresívnymi a zvučnými súladmi zlatožltých kukuríc, pomarančových tekvíc a hnedých tónov húb, koloritom, v ktorom obloha ako zrelá tekvica „zorou zapálená“ pôsobí smelo. Tým spôsobom, ako sám maliar hovorí, vyjadruje lásku voči plodom svojho rodného kraja a životnú závislosť od nich. Jeho prechod z nejasných a teplých na zvonivé a silné tóny zlaďuje sa transformáciou koloritu ženských odevných predmetov, ktorý v zamatových a nežných tónov vytváraných prirodzenou cestou, po 19. storočí, preberá záhradnú pestrosť silného koloritu anilínových farieb ako novú harmóniu.“
 
Miroslava Boškovićová
 
foto
 
„Krajinka Martina Jonáša – najčastejšie obraz dedinského domu – znázornená je nadchýnajúcimi farbami v hrejivej tonalite. Domčeky sú zoradené do oválneho alebo hroznovitého tvaru s vežou, ktorá dominuje, a dodané dekoratívne detaily pripomínajú rozprávku a vyžarujú teplotou. Podľa citovej transpozície videného sa Jonášove obrazy vyčleňujú aj v galérii insitných maliarov v Kovačici. Práve poetickosť a obrazotvornosť sú, podľa nášho subjektívneho ocenenia, najväčšie hodnoty Jonášovej malebnosti.“
 
Ksenija Katanićová
 
foto
 
„Jonášovi sa – takýmto spôsobom konštruujúc kompozíciu – darí popri anatomických tvaroch dať každej postave určitú psychologickú dimenziu. To dosahuje znepokojenou líniou, ktorá je v stredobode postavy zdôraznená. Tým spôsobom líniou tvary nezatvára, ale naopak, líniou ponecháva tvary otvorené, čo kresba dáva určitú pružnosť a poetický podklad. Získava sa dojem, že na tých kresbách je vyjadrená aj forma, aj priestor a určitým si spôsobom aj osvetlenie.“
 
Slobodan Sanader
 
foto
 
„Ledva som presvedčil Martina Jonáša, aby som mohol nakuknúť pod jeho strechu, a tak odhaliť tajomstvo staré ako on, a tak samému sebe vysvetliť jeho osobnosť ako umelca. A uňho: hŕba skíc, výkresov, ba aj poniektorá olejomaľba na lesonite. Sú to vlastne štúdie postáv a detailov, ktoré predchádzali tomu, čo on a toto prostredie dnes majú. Počas jeho žartovania na vlastný účet objavil som, že má vyše sto básní v slovenčine. Keď mi niektoré z nich preložil, pochopil som zmysel jeho vnútornej potreby aj takto sa vyjadriť – ako spontánny impulz tvorby. Zdá sa mi, že tajomstvo výnimočnosti tohto sedliaka – maliara odhaľujeme v bohatstve a nadanosti jeho osobnosti, že nenútene dosahuje najjemnejšie pojmy pre hudbu, poéziu, dejiny a kultúru vôbec, že vedychtivo, vedený zvláštnym inštinktom, badá po všetkom, čo je ľudské. Jeho diela sú individuálnym prienikom hodnoty osobnosti.
 
Kto sa pokúsi v správaní sa tejto nerozhodnej osobnosti odhaliť jeho ako človeka a umelca, stretne sa s jedným priateľským úsmevom, ktorý je neprekonateľnou prekážkou a ktorý vás usmerňuje, sugeruje určitý si druh poučenia „ak ma chcete hlbšie spoznať, to môžete, pozorujúc moje obrazy a nie mňa ako zjav.“ Toto poučenie znamená mnoho, najmä ak prichádza od samouka sedliaka - maliara.“
 
Slobodan Šarenac
 
foto
 
„Zobrazujúc tých ľudí, ich sny a nádeje, Jonáš vlastne objavuje nezaniknuté hodnoty života na zemi vôbec. V tom je vlastne spoločný menovateľ všetkých jeho obrazov, v tom je tá niť, ktorá ich viaže dohromady. Okrem toho, panoramatické zábery jeho kraja charakterizované bohatstvom farebnej náplne. Bledá žiara neba s veľkým oranžovým slnkom utvárajú pocit tepla, rovnako ako pasienky a lúky, ktoré sa s množstvom žiariacich kvetov rozprestierajú na všetky strany. Často je v prvom pláne na jeho obrazoch veľký šúľok kukurice, ktorého zo všetkých strán ozobáva kŕdeľ husí - a všetko to cítiť ako neoddeliteľná časť maliarovho kraja. Ten šúľok kukurice je vlastne symbolom života a všetkého, čo príroda dáva človekovi.“
 
Nebojša Tomašević
 
foto
 
„Povedať nepovedané o umelcovi so svojským rukopisom široko – ďaleko za rodnou nedozernou banátskou rovinou? Napísať nenapísané o Kovačičanovi, ktorý nás mladších spoluobčanov svojráznou nevyčerpateľnou energiou „zapriaha do národa roli dedičnej“? Ku ktorému neraz zaskočíme na kus dobrej reči. Radosť ho počúvať. Prekypuje nielen neopakovateľnými námetmi na olejomaľbách a nápadmi na kresbách, ale i ochotou prispieť do národopisnej klenotnice bohatým archívom, v ktorom nejeden papierik dostáva zvláštnu hodnotu, zámožnou slovnou zásobou, v ktorej pramení kovačické nárečie, alebo aspoň – vzácnou radou. Je neposedný, vnímavý, obrazotvorný.“
 
Ján Špringeľ
 
foto
 
(výber textov z denníkov, týždenníkov, občasníkov a publikácii urobil Ján Špringeľ, reprodukcie olejomalieb a grafík, ako i spoločná fotografia maliarov: archív autora, súčasné farebné fotografie domu Martina Jonáša a Galérie insitného umenia Ján Špringeľ)
 
foto
 
Martin Jonáš (9. 5. 1924 Kovačica – 31. 1. 1996 Pančevo) sa narodil v roľnícko-remeselníckej rodine. Vychodil štyri triedy základnej školy a absolvoval polročný poľnohospodársky kurz. Bol spoluzakladateľom výtvarnej sekcie založenej pri slovenskom kultúrnom spolku Pokrok a spoluzakladateľom Galérie sedliakov – maliarov pri Dome kultúry v Kovačici. Bol nositeľom mnohých významných cien, diplomov a medailí z medzinárodných prehliadok insitného umenia. Pestoval olejomaľbu, grafiku a kresbu. Tvoril v rodisku, kde mal ateliér otvoreného typu. Pochovaný je v Kovačici.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články