VEĽAVRAVNÉ BÁSNICKÉ VRAVENIA SPISOVATEĽA JURAJA TUŠIAKA

Samuel Boldocký
 
VEĽAVRAVNÉ BÁSNICKÉ VRAVENIA SPISOVATEĽA JURAJA TUŠIAKA
 
Dvadsať šiesteho januára 2010 si pripomíname nedožité 75 narodeniny básnika, prozaika, autora pre deti prekladateľa a redaktora Juraja Tušiaka. (Mimochodom, január akoby bol osudným pre tohto popredného spisovateľa z radov vojvodinských Slovákov - v januári sa narodil i umrel /17 01. 1986/ a meno tohto mesiaca je aj v titulku jeho prvej knihy básní).
 
foto
 
Juraj Tušiak sa narodil 26 januára 1935 v Petrovci. Gymnázium ukončil v rodisku a štúdium srbského jazyka a literatúry na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade. Určitú dobu učil na základných školách a potom sa venoval novinárskej a redaktorskej činnosti. Uverejnil básnické zbierky Maliny v januári a Modrá báseň. Knižne publikoval i knihu poviedok pod názvom Krčma a početné knihy básní a poviedok pre deti.
 
V rámci jeho básnickej tvorby pre dospelých vyniká cyklus básní Sedem vravení, zaradený do knihy Modrá báseň. Základným príznakom tohto cyklu je lokálny kolorit príznačný pre život nášho človeka v blízkej minulosti, vlastne básnické stvárnenie slovenskej etnickej svojbytnosti vo Vojvodine. Je to v podstate mozaiková a náznakovo zhustená poéma života a mentality nášho človeka od narodenia po starobu a smrť s lyricky expresívnou povahokresbou a mýtickým rozmerom.
 
Úryvkami z jeho Vravení vzdávame hold básnikovi a vám ponúkame umelecký zážitok:
 
Vravenie prvé
 
Na mojich dlaniach rovina
leží v očiach mi kvitne čistec
vo vlasoch čížiky hniezda vijú.
 
Mať ma porodili na medzi
kde kvitnú vlčie maky
preto mám takú červenú krv.
 
Odrástol som s dreveným koníkom.
Nie dlho som sa mládenčil
lebo mi mater rýchle zostarli
a dom nemôže bez ženskej ruky.
 
Láska prišla potom.
 
Sen večný ako tie vetriská na rovine.
 
A keď ma pochovajú k ohrade na starom cintoríne
ešte vyrastiem nad hrob v podobe mladej lipy
a budem, vtáčatko malé, spievať
spievať...
 
Vravenie druhé
 
Do mojej hrivy hromy bijú
nech bijú
ak z toho kukurica a cirok vyklíčia.
 
Zatrasiem mastnou hrivou
-a lejak sa spustí
myknem pohŕdavo plecom
-ľadovec zničí vinicu.
 
Aj tak všetko raz čert vezme
a mne peniaze netreba...
 
Vravenie tretie
 
Dnes sme pochovali otca.
Ešte mi zostalo opatriť mater
sedemdesiatročnú, zhrbenú.
 
Daj jej boh veľa zdravia!
 
Žena už výbavu chystá
na jeseň vydáme dcéry.
 
Obe naraz.
 
Tak to bude lacnejšie.
 
Potom na ženenie dorastie syn.
Nebude sluha ako ja
hádam si vezme bohatšiu.
 
Nech!
 
Potom si trochu vydýchnem.
 
Hádom nás vychovajú naše deti
mňa a moju.
 
A hádam aj moju mater (ak budú nažive).
 
Bude, ako bude.
 
Vravenie štvrté
 
...Na marcovom jarmoku kúpim nové štverne
nech aj kone majú sviatok.
Zájdem si pod šiator k selenčským trombetášom
a rozkážem si pečienku a tú:
Zasial som si žitko dosť na dobrú zem.
 
Dlho som čakal jarmok marcový...
 
Vravenie piate
 
Najlepšia je
motyka s dlhým poriskom
ale ani od krátkeho ma už ľadvia nepobolievajú
len keď sa má obrátiť čas.
 
Vravím:
ja s mojou si zarobíme.
Malá bude prestierať povriesla
a Ondrovi vykosím prepelíčence.
 
Ale potom.
 
Potom sa v nedeľu ráno umyjem do pása
a so švagrom odídeme do Veľkej krčmy.
Najprv ja zavolám pol litra vína.
Potom on.
 
...žena, sto bohov, poluňaška je hotová?!
 
Vravenie šieste
 
Na piatok odídem do Várošu
a nájdem si advokáta.
 
Nech povie či možno jednať takto
a vyplácať inak.
 
Nech povie, či mám konope žať z deviatej
a každý deviaty snop je:
konope krátke, vňať hrubá,
 
že si moja má trlicu polámať!
 
Nech povie
či kontrak platí aj pre mňa,
alebo len pre gazdu.
 
Nevravím, zaplatím advokátovi, čo mu patrí
a snáď súd vyhráme.
 
Potom ho zavolám do krčmy k Jucike.
Ale nech povie!
Aspoň nech povie!
 
Vravenie siedme neposledné
 
Povedal som:
 
hlava mi je už ťažká
ako ten melón
ako tá dyňa
 
čugaňu opriem o kolibu
bičisko prevesím cez kolibu
a učupím sa do koliby.
 
Mládenci prídu kradnúť dyne
 
ale moja dyňa, ale môj melón sú klky samé a húžva.
Semä sa mi rozsypalo z hlavy.
 
Deravý širák na kole pred kolibou
nevyplaší už nikoho.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články