Igor Branislav Štefánik

Pred 70 rokmi 25. apríla v Novom Sade zomrel
 
Igor Branislav Štefánik
 
Významného evanjelického farára, publicistu a poslanca Igora Branislava Štefánika si 25. apríla na nedeľných službách Božích pripomenú v Novom Sade a Báčskej Palanke. Príležitostné kázne budú mať zboroví evanjelickí farári Vladimír Obšust a Jasmina Kotasová. Takmer neznámy starší brat Milana Rastislava Štefánika najdlhšie totiž pôsobil v uvedených dvoch tunajších prostrediach. Keďže sa Igor Branislav narodil v Košariskách, okres Senica na Myjavsku, jeho život a dielo v nedeľu v senickom kostole priblíži aj tamojší evanjelický farár a senior Myjavského seniorátu ThMgr. Juraj Šefčík.
 
Na význam diela tohto jediného poslanca v juhoslovanskom parlamente z radu Slovákov, ktorý svoj príhovor mal po slovensky, roky upozorňoval doma a v zahraničí bývalý predseda MSJ Branislav Slivka.
 
foto
 
Igor Branislav Štefánik (fotografiu poskytol Ján Guba)
 
Igor Branislav Štefánik - píše Mgr. Gabriela Gubová
 
Slovenskej verejnosti je takmer neznámy starší brat Milana Rastislava Štefánika. Neznámy preto, lebo nepôsobil na území dnešnej Slovenskej republiky, ale medzi dolnozemskými Slovákmi, vo väčšej miere vojvodinskými. Jeho činnosť a pôsobenie zostalo v tieni slávnejšieho brata, hoci malo oveľa väčší význam pre vojvodinských Slovákov. Pôsobeniu Igora Branislava sa ani medzi vojvodinskými Slovákmi nevenovala osobitná pozornosť.
 
foto
 
Igor Branislav Štefánik zomrel 25. apríla 1940 v Novom Sade, kde je i pochovaný (Foto Ján Hlaváč)
 
Považovaný bol vždy za veľmi rozporuplnú osobnosť, ktorá si svojimi názormi a činnosťou počas života vytvorila veľký počet nepriateľov. Historický výskum jeho osobnosti je sťažený aj tým, že svoj osobný archív a knižnicu sťahoval, tak ako sa sám sťahoval. Obdobie od príchodu medzi vojvodinských Slovákov a po tridsiate roky 20. storočia z originálnych dokumentov nie je možné skúmať, lebo sú nezvestné. Na výskum k dispozícii je iba dobová tlač, týždenník Dolnozemský Slovák a Národná jednota. Zachovali sa iba listy, ktoré písal Matici slovenskej v Turčianskom Sv. Martine a prosil ich o finančnú pomoc pri presune knižnice a archívu z Nadlaku do Nového Sadu. Nejestvujú však záznamy o tom, čo sa stalo s jeho pozostalosťou. Obdobie po návrate do Nového Sadu sa zachovalo v archíve evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii. Upratujúc svoj archív, evanjelická cirkev však vyradila z polovice zdevastovanú Štefánikovu pozostalosť. Od úplného zničenia zachránil ju Gustáv Vladimír Babylon, kňaz pivnický a po jeho smrti sa pozostalosť dostala k Jánovi Gubovi, autorkinmu otcovi, kde sa chráni a spracuje.
 
Igor Branislav sa narodil 11. novembra 1873, ako v poradí druhé dieťa Pavla a Albertíny Štefánikovej na Košariskách. Základné vzdelanie získal v rodisku a na Myjave. Gymnázium navštevoval v Bratislave a VII-VIII. triedu ukončil v Kežmarku, kde i maturoval. V štúdiu pokračoval na peštianskej univerzite, právo. Teológiu študoval v Šoproni a Prešove, filozofiu a psychológiu na univerzite v Rostocku. Po ukončení štúdia 12. októbra roku 1898 bol biskupom Pavlom Zelenkom ordinovaný za kňaza v Miškolci. Pôsobil ako kaplán v Sarvaši a v Liptovskom Mikuláši. V roku 1902, 4. marca bol zvolený za farára na Myjavu. V tomto roku dostal aj pozvanie za kňaza do Palanky ( Vojvodina, Bačka). Do Palanky prišiel 4. júla 1903, kde pôsobil ako farár až do roku 1920. Oženil sa 27. apríla roku 1904 so Zuzanou Šusterovou z Pivnice, dcérou známeho obchodníka a národného dejateľa v Pivnici Pavla Šustera. Rodáci a známy ju volali Zunka, bola domácou paňou, ktorá podporovala činnosť manžela a mnohé jeho práce odpisovala, lebo Štefánik nevynikal krasopisom. Na svadbe bol prítomný aj Milan Rastislav.
 
Počas celého života sa okrem kňazského povolania venoval politickému a kultúrnemu životu Vojvodinských Slovákov. Vo svojom príspevku sa budeme venovať predovšetkým politickej činnosti Igora Branislava Štefánika, lebo poznamenala začiatok 20. storočia. Farári a učitelia medzi vojvodinskými Slovákmi v minulosti tvorili hŕstku inteligencie, ktorá mala za povinnosť udržať a podporovať boj Slovákov a iných národnostných menšín za svoje politické práva v Rakúsko – Uhorskej monarchii. Národne uvedomelá slovenská vojvodinská inteligencia bola organizovaná okolo Slovenskej národnej strany so sídlom v Martine. Podporovala a šírila jej politický program. Igor Branislav Štefánik sa po príchode do Palanky zapojil do politického života vojvodinských Slovákov. Aktívne účinkoval v predvolebnej kampani pre voľby v roku 1905 v tovarišskom volebnom okrese. Slovenskej verejnosti tieto voľby sú známe pod menom „Hodžovské“, pre kandidatúru Milana Hodžu v kulpínskom volebnom okrese. Palanka, Silbaš a Pivnica boli miesta osídlené Slovákmi, ktoré Hodžu nemohli voliť, ale mali spoločného kandidáta so Srbmi v tovarišskom volebnom okrese, B Popoviča, ktorý na voľbách prehral. Aby potešili a povzbudili voličov 8. októbra 1905 zorganizovali v Pivnici ľudové zhromaždenie za veľkej účasti nielen domácich Pivničanov, ale aj obyvateľov susedných osád. Zoskupených najviacej oslovil prejav Igora Štefánika, ktorý vystihol pocity zoskupených, osloviac ich ako človek z ľudu, ktorý pozná ich problémy a potreby „ Ľud sa dnes osvietil, kto živí krajinu nech ten rozkazuje. Keď sú naši chlapci dobrí, aby stáli pred kanónmi, kde ich otĺkajú ako plané hrušky, tak nech sú dobrí aj k tomu, aby mali hlasovacie právo.“ ( Ľudové zhromaždenie v Pivnici. In, Dolnozemský Slovák, roč. 3, č. 10, 1905, str. 81)
 
V nových snemových voľbách v roku 1906 spoločný kandidát Slovákov a Srbov znova sa nedostal do snemu. Mnohí Slováci boli sklamaní z ďalšieho neúspechu vo voľbách a opustili SNS. Úsilie znova osloviť slovenských voličov a vrátiť ich do lona SNS vynaložili v roku 1910, keď za poslaneckého kandidáta zvolili práve Igora Branislava Štefánika. Všetci verili, že vzhľadom na jeho obľúbenosť medzi Slovákmi, ale aj Srbmi bude zvolení za poslanca. Stal sa znova opak, pre vnútrostranícke problémy a osočovanie Štefánik nebol zvolený. V týchto voľbách po prvý krát aj napriek nátlaku, slovenského kandidáta oficiálne podporil aj jeho pivnický kolega, farár Ján Horvát.
 
Pre nespokojnosť obyvateľstva s vládnou politikou voči nemaďarským národom v roku 1912 v Pivnici bolo 19. mája usporiadané ľudové zhromaždenie. Zhromaždením Pivničanom, Selenčanom a Laliťanom sa prihovoril aj Dr. Milan Hodža vysvetľujúc im politické problémy v Uhorsku a otázku všeobecného volebného práva. Štefánik na tomto zhromaždení „vo svojej ráznej reči rozoberal krúšne položenie nemaďarských národností a žiadal statočné prevedenie národnostného zákona, aby nemaďarský ľud mohol sa hospodársky a vzdelanostne rozvíjať. Žiadal reč ľudu v úradoch, pri súdoch a v školách rešpektovať...“ ( Ľudové zhromaždenie v Pivnici. Dolnozemský Slovák, roč.10, č.6, 1912, str.45) V liste nezistenému kamarátovi zo 18. októbra 1931 si spomína na toto obdobie. „ Za maďarskej doby vládol maďarský kurz. Jeho metódy a šikany nemusím spomínať. V tejto dobe jediný Dr. Miloš Krno bol mužom širšieho polit. horizontu. Videl, že cestou dennej politiky nemožno nám k ničomu prísť. I preto preniesol našu politiku na pole hospodárskeho i peňažníckeho sdružovania. V hlavnom zakladal banky.
Ja som sa medzitým bavil s teoretickým štúdiom politických vied, asi cez 15 rokov. Videl som, že v každom päťročí raz voliť ablegáta, že je to síce veľmi závažný akt, ale žiadon kompletný politický program pre národ, lež iba momentálne vzblknutie nacionálnych vášni. Ako zápalka vo tme rýchle vzplanie, ale i náhle zhorí a zas nastane tma...
Počet našich legionárov najlepšie dokazuje hĺbku tohto nacionalizmu. Pešť vždy si vedela nájsť metódy, aby budila nenávisť, buď pohŕdanie na strane nášho ľudu (voči iným slovanským elementom), len aby v ňom udusila slovanskú spolupatričnosť.
Pešť vždy budila namyslenosť a vysoko myslenosť nášho ľudu, aby sa považoval za akúsi vyššiu, ba i kultúrnejšiu jednotku nad iné slovanské, kdežto v pravde vynikal iba pylnosťou, i pracovitosťou a nadovšetko egoizmom a mámonárstvom...
Pešť sa vždy postarala, aby náš národ nikdy a nikde nezbadal znamenitosti iných našich bratských národov, ktorým niet páru v žiadnom inom národe na celom svete.
Jednostranne len práve exkluzívny slovenský nacionalizmus sa pestoval, ale nie slovanské bratstvo a slovanská jednota.“ ( domáci archív)
 
V liste ďalej uvádza, že úprimnú spoluprácu s ostatnými slovanskými národmi presadzovali a zachovávali iba Dr. Miloš Krno, Samo Hrúz, Mišo Kolár, Vladimír Mičátek a Ján Čajak. Ostatní túto spoluprácu vyzdvihovali iba počas predvolebných kampaní a z úzkych osobných záujmov.
 
Politické aktivity Igora B. Štefánika prerušila prvá svetová vojna. Igor Branislav bol ako známy bojovník pre slovenské národné práva počas prvej svetovej vojny uväznený v Bakonybéle. V Národnej Jednote (týždenníku vojvodinských Slovákov, ktorý vychádzal od roku 1920) boli uverejňované jeho spomienky z väzenia. V už predtým spomenutom liste s trpkosťou skonštatuje, že Ján Čajak dopodrobna opísal ako sa viedlo slovenským národovcom vo svojom diele : „ V rukojemstve“. Tvrdí, že : „ Z neho tendenčne vynechal práve len mňa, ktorého viac mučili Maďari i duševne, i telesne, i hmotne, ako ich všetkých dovedna. Moje práce, trudy, žrtvy, muky náročky sa zamlčuvajú, bo náhodou... meno mi je Štefánik. ... páni bratia dakoľko týždňov strachy mreli, ale v slúžnych bytoch i pri obstojnom pokrme. Mňa v tej dobe vrhli do temnice, ktorá sama bola mi i closettom, oblok asi vo výške dvora, hodne nad hlavou. Keď som hor´ pozeral, vtedy prvý raz pocítil som, čo je to: závidieť? Vrabce na akomsi agáte preletovali z konára na konár. Závidel som im krídla i slobodu. Na 24 hod. dostával som kus čierneho chleba, ako priehrštie a raz na obed i šialku fazuľovej polievky. Tiež i 1 l. vody. Púšťali nás i na dvor, prejsť sa od ¾ na 6 do 6 hod. ráno. Tu som videl iných mojich druhov. Srbských popov i učiteľov. Ale hlavne defraundantov, kminov, cigánov, lupičov, zbojníkov, vrahov, atp. Zobrali mi ešte i tužku i papier. Neraz som si prial, aby sa zrútila na nás celá budova, ako kedisy na Samsona.
 
Sudca Inhás sdelil mi pri vyšetrovaní a vyzpytovaní, aby som sa priprával na smrť, bo ma buď obesia, buďto zastrelia, ale vraj pravdepodobne ujde sa mi milosti, že si budem môcť voliť medzi šibenicou a puškou.“
 
Do Palanky sa vrátil z väzenia 25. júna 1916. Do konca vojny bol pod policajným dozorom. Bol internovaní... V rukopise príspevku pre Národnú Jednotu, ktorý bol zverejnený ako odpoveď na úvodník v roku 1930, vyzdvihol význam Miloša Krnu a SNS pre celý slovenský ľud zoskupený okolo tejto strany na vtedajšom území Vojvodiny. Vyzdvihol, že činnosť strany vyvrcholila hodžovskými voľbami a jej pôsobenie takmer zaniklo po Krnovej smrti. Mičátkov pokus o obnovenie strany pri konci vojny považoval za „ bľadú kópiu a slabú tôňu prvšej. Tu stály rozkol medzi zakladateľom, rešp. predsedom a členmi odkázal stranu na vegetatívny život i na bezvýslednú prácu, tak že naostatok strana jestvovala už len na papieri a väčšina jej drievnych členov stala sa aktívnou v iných, srbských, poťažne i internacionálnych stranách.“ ( domáci archív. Liga dobrých Slovákov, rukopis)
 
Po oslobodení Nového Sadu 10. novembra sa konala porada SNS pre Báčku a Sriem. Na tejto porade slovenskí politici v čele s Dr. Ľudevítom Mičátkom predostreli slovenské požiadavky a vymenovali zástupcov na 25. november pre Veľké národné zhromaždenie v Novom Sade. ( Predstavitelia všetkých slovanských národov mali právo rozhodnúť o ďalšom osude Vojvodiny. Maďari a Nemci nemali právo účasti. Slováci vzhľadom na početnosť boli zastúpení 62 delegátmi.) Na zozname delegátov sa nenachádza meno Igora B. Štefánika, hoci bol v predvojnovom období jedným z najaktívnejších slovenských politikov. Slovenskí delegáti sa priklonili na stranu Srbov a spoločne slovanské národy odhlasovali pripojenie územia Vojvodinu ku Kráľovstvu Srbska. Už 10. januára 1919 na novej porade SNS figuruje aj meno Igora Štefánika. Za neprítomnosti zvolený bol za predstaviteľa Slovákov do Dočasného národného zastupiteľstva spoločne s Augustom Ráthom. O mandátoch rozhodovali dve najvplyvnejšie politické strany Národná Radikálna a Demokratická strana. Potrebné bolo vybrať 24 poslancov pre Vojvodinu, čo bolo určené vzhľadom na počet slovanského obyvateľstva vo Vojvodine. Slováci podľa počtu obyvateľstva dostali najprv dva mandáty. Neskôr im bol ponúknutý iba jeden, lebo tieto dve strany navzájom bojovali o väčší počet mandátov. SNS nesúhlasilo s takouto prácou a zvadou medzi politikmi, tiež so získaním jedného mandátu a preto odmietlo následne obidva. SNS sa nepozdával ani návrh radikálov zvoliť Štefánika za poslanca, lebo neboli konzultovaný. Radikáli Štefánika zvolili preto, že bol podpredsedom Srbskej národnej rady v Palanke a vážili si jeho aktivity a prácu na zveľaďovaní srbsko-slovenských vzťahov. Na novej porade SNS rozhodnuté bolo napriek akémukoľvek nátlaku zo strany srbských politických strán mandát neprijať. O tomto rozhodnutí boli oboznámení aj vymenovaní kandidáti. Štefánik na porade nebol, o rozhodnutí bol oboznámený, neskôr však tvrdil, že o ničom nevedel. Ponúknutý mandát od radikálov pre Dočasné národné zastupiteľstvo prijal. Toto jeho počínanie vyvolalo konflikt v SNS a medzi ním a Mičátkom. Svoje správanie Štefánik sa pokúsil vysvetliť v liste Mičátkovi z 3. marca 1919 :
„Dr. Ľudovítovi Mičátkovi, predsedovi SNS v Novom Sade. Drahý Priateľu! Dostal som nasledovný telegram: Porada naša uzavrela naprijať mandát - Mičátek. Vravel mi o tom i K. Kubica i E. Greisinger. Už musím veriť, že je Tvoj telegram na pošte nie preinačený. Oproti tomuto uzavretiu najrozhodnejšie protestujem a oznamujem apelátu na plénum. Aby nikto nepochyboval o poctivosti môjho smýšľania, osvedčujem sa, že hoci ma bratia Srbi jednohlasne volili za poslanca do belehradskej skupštiny, aby zastupoval Slovákov v Belehrade, hotový som zaraz odstúpiť a prepustiť súcejšiemu, schopnejšiemu človekovi nášmu, lebo mne sa nejedná o osobu ale o vec. - Ale v skupštine v Belehrade rozhodne má byť zastúpený náš slovenský národ!
Toto je nielen moje ale aj srbské stanovisko a garantujem, že je to stanovisko aj Slovákov. Neviem dôvody, ale Kubica mi rozprával, že sa bratia Srbi nemohli dohodnúť a naša strana akosi veľkodušne postavila im k dispozícii svoje. Keďže nemáme sa miešať do ich sporu, tak isto nesmieme obetovať záujmy národa a vypustiť si z ruky to jediné miesto, kde môžeme hájiť právo nášho ľudu.
Cieľom každej politiky je nie rezignácia, ale zabezpečenie možných práv a predností. Uzavretie našej porady ženie náš národ do toho položenia, ktoré naše porekadlo označuje, že „ nemému dieťaťu ani jeho vlastná mať nerozumie“.
Ide zasedať skupština, kde sa položia základy práv všetkých národov a cirkví v novom našom štáte. Srbi, Chorváti a Slovinci chcú mať zastúpený nielen svoj národ, ale ja jednotlivé politické strany a Slováci aby neboli tam zastúpení?
Každý národ sám si musí vpísať svoje meno do dejín. Teraz je tu ten historický moment pre nás Slovákov, že sme tu a že tu chceme pracovať za túto našu domovinu. Ak je možné, svolaj poradu, akby to išlo s ťažkosťami, svolaj poprednejších národných činiteľov, ktorí by uzavretie korigovali v nádeji, že to najbližšia riadna porada schváli...Musíme si uvedomiť, že my nesmieme vyostať našou vôľou s toho historického sboru, ktorý počituje asi 260 členov, z pomedzi ktorých len 19 voľačo sa pohádali medzi sebou. So srdečným pozdravom Tvoj oddaný Igor Štefánik.“ ( Lilge K. Príspevky k historii Slovákov v Juhoslávii. In: Náš život, r.8, č. 3, 1940, s. 116-117)
 
Igor Štefánik zastupoval záujmy Slovákov v Belehrade od 16. marca 1919 v Belehrade až do jeho rozpustenia, 28. novembra 1920. Bol prvým a jediným poslancom Slovákom v medzivojnovej Juhoslávii. Už 23. marca sa poslancom prihovoril po slovenský:„Veľactené Národné predstaviteľstvo! Po toľkých iskrených umných rečiach, prednesených pri tejto debate, nutne mi je už i z ohľadu na pokročilý čas ohraničiť môj prívet. Pripomeniem, že sťa rodený Slovák nemal som príležitosť vzdelať sa literárne a rétorický v srbskej reči. Ale staré latínske porekadlo vraví: Pectus est, quod facit disertum (hruď robí človeka). A tak moja bratská slovanská hruď nech slúži za náhradu nedostatočnosti môjho srbského rečníctva. Inač však myslím, že i Vy považujete náš slovenský jazyk za Váš bratský, ako my Váš za taký považujeme!
 
Vaši rečníci uvažovali návrh adresy pro et contra a popretriasali ho so všetkých strán. Čo ma predsa pobáda, aby sa i ja ozval, sú tieto osudné časy, keď sa chystajú rezať, obstrihať hranice našej novej državy, podľa svojich imperialistických cieľov a záujmov, hranice tej dŕžavy, ktorá je osnovaná a sjednotená toľkými obeťmi krvi a majetku. Niektorí z bývalých spojencov myslia si, že Srbsko je oslabené, bezpomocné po toľkom krviprelievaní. Nie je tomu tak!
 
Chorváti, Slovinci, vojvoďanskí Srbi, Bunevci a s nimi aj my Slováci nadšene a oduševnene združili sme sa v tejto našej veľkej a slávnej države, aby sme v nej boli sjednotení skutočne všetci Slovania, ktorí tu žijeme a nie, aby jedna čiastka našincov miesto maďarského alebo rakúskeho jarma nosila talianské jarmo. Zunovalo sa nám rakúsko-uhorské otroctvo a preto ani najmenšej vôle nemáme zameniť ho talianskym. Čo je ich, to nech si berú! Ale čo je naše, čo dobrým právom pripadá bratom Juhoslovanom, to nikomu nedáme! Nedáme sa zmýliť krokodilskou mudrovačkou cudzej diplomacie, ale ani zastrašiť zbraňou.
 
Niekoľko tisíc slovenských junákov stojí po vašej strane, drahí bratia, hotoví vám ochotne pomôcť vo vašich snahách a ak by bolo treba, hotoví sú obetovať i svoje životy.
 
My, vojvoďanskí a sriemski Slováci, s celou dušou pridružujeme sa ku kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktorému budeme verní synovia a kde sa nadejeme, že budeme prijatí sťa rodní bratia. Návrh adresy v mene Slovákov prijímam“. ( Štefánik I.B. Príveta. SNK-archív literatúry a umenia, Martin, sign. 94 I32) Tento prejav mal veľký význam pre Slovákov. Počas pôsobenia v Belehrade navštívil aj ministerského predsedu Ljubomira Davidovića, u ktorého intervenoval ohľadom otvorenia gymnázia v Petrovci. V tomto období medzi Slovákmi bola hádka o mieste pre gymnázium či Petrovec alebo Nový Sad. Štefánik vo svojom liste neidetifikovanému profesorovi uvádza, že po rozhovore s Davidovićom dostal prísľub, že gymnázium bude povolené v Petrovci. ( domáci archív- list je takmer zničený) Česká menšina v Kráľovstve nebola politický organizovaná preto Štefánik v zhromaždení zastupoval aj jej záujmy. Záujmy oboch národov a ich požiadavky predstavil v decembri 1919 vláde. V nich žiadal:
„1. Formovanie slovenského sekretariátu pri ministerstve vnútra;
2. aby vláda nadviazala diplomatické vzťahy ( alebo konzulát) s Bratislavou;
3. aby sa na území, na ktorom sú vo väčšine osídlení Slováci vytvoril jeden politický obvod so sídlom v Petrovci, v ktorom by bol založený obecný súd a miestne spoločenstvo v slovenskom jazyku;
4. aby sa okrem gymnázia otvorila aj stredná škola hospodárskeho zamerania, a taktiež jedna obecná (opštinska) škola;
5. aby sa umožnilo používanie slovenského jazyka v školách a obecnej administrácii ( zákony, nariadenia, oznamy a správy aby boli vydávané v slovenčine);
6. aby sa Slovákom umožnila úplná sloboda spolčovania a organizovania;
7. aby v obciach, kde žijú prevažne Slováci boli postavený predovšetkým slovenský úradníci;
8. aby sa pri sprevádzaní agrárnej reformy pôda prideľovala Slovákom podľa rovnakých kritérií ako aj Srbom;
9. aby sa slovenská evanjelická cirkev vymanila zo zloženia maďarskej a nemeckej a formovala sa ako samostatná cirkev;
10. aby sa znemožnila perzekúcia Čechov zo strany nemeckých a židovských úradníkov.“ ( Gligorijević B. : Politička istupanja i organizacija Slovaka i Čeha u Kraljevini SHS, s. 140)
 
Samostatné vystupovanie Igora Štefánika v Belehrade bez konzultácii s vedením SNS vyvolávalo čoraz väčšiu búrku a nevraživosť medzi ním a Mičátkom. Počas Slovenských národných slávností Štefánik podal demisiu na členstvo SNS. Vedenie odsúdilo jeho správanie a žiadalo, aby mu bol mandát aj napriek všetkému uznaný. Mičátek s tým nesúhlasil a preto bol Štefánik považovaný v značnej časti slovenskej verejnosti za uzurpátora právomoci, ktorý neuctieval stranícku disciplínu. Vo voľbách do ústavodarného zhromaždenia už neúčinkoval a utiahol sa do ústrania. Úrad farára v Palanke opustil pre nízky plat a rodinné záležitosti. V rokoch 1920-23 žil v ČSR a zahraničí na matkino pozvanie. Musel sa postarať o pozostalosť po bratovi Milanovi. Pred odchodom knihy, ktoré vlastnil zbalil a odovzdal svojim známym, aby ich darovali gymnáziu v Petrovci, alebo Matici slovenskej o ktorej dúfal, že bude formovaná. I. B. Štefánik v B. Palanke pôsobil: 1903 – 1915 – 1916 – 1920 a 1923 – 1924 (Ročenka R. 5 1961 s. 48)
 
Nové pomery v cirkevnom zbore a najmä nízky plat zapríčinili jeho opätovný odchod v roku 1924 teraz do Nadlaku. V Nadlaku bola podobná situácia ako aj medzi vojvodinskými Slovákmi. Nezákonnosť a zlé pomery medzi nemeckými a slovenskými evanjelikmi sa usiloval vyriešiť, tým že žiadal samostatné biskupstvo. Svojimi požiadavkami a činnosťou vyvolal na svoju osobu len problémy a nevraživosť. Stálo ho to veľa síl a peňazí, lebo boli proti nemu vynesené súdne obžaloby z porušenia disciplíny. V roku 1927 opustil Nadlak a vrátil sa do Nového Sadu. Na živobytie si zarábal ako novinár, učiteľ náboženstva na gymnáziách, preparandiach a občianskych školách a tiež ako administrátor cirkvi v Binguli. Od 1. mája 1934 bol na nútenom dôchodku, postihla ho porážka pravej časti tela, čím sa stal v úplnosti práce neschopným. Mesačne po tridsiatich rokoch služby dostával 1000 dinárov dôchodku, čo nepostačovalo na živobytie a nevyhnutné lieky. Počas celého života venoval sa písaniu, prekladom, prednášal v rôznych spolkoch na témy politické, náboženské a hospodárske. Zomrel 25. apríla 1940 v Novom Sade, kde je i pochovaný.
 
Tento text je súčasťou mojej budúcej dizertačnej práce na Katedre všeobecných dejín FiFUK v Bratislave
 
Mgr. Gabriela Gubová
 
PS: Text bol chystaný pre konferenciu o rodine Štefánikovcov, žiaľ účasť delegácie zo Srbska, ktorá mala hovoriť o najstaršom bratovi generála Milana Rastislava Štefánika, Igorovi Branislavovi Štefánikovi, nebola prijatá.
 
foto
 
foto
 
*Šokci-Srbi katolíckeho vierovyznania (podľa súpisu 1792-1795, Spišský archív)

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články