Deň Ústavy SR

Deň Ústavy SR
 
Aj tento raz bohatá účasť na slávnostnom zhromaždení konanom 1. septembra 2010 pod Devínskym hradom pri príležitosti Dňa Ústavy SR potvrdila, že aj napriek nepriazni počasia je pre ctiteľov slovenskej štátnosti odkaz významných udalostí našich dejín stále príťažlivý.
 
foto
 
Po privítaní účastníkov slávnosti Ing. Františkom Gúckym, ktorému patrí hlavná vďaka za prípravu podujatia aj zabezpečenie občerstvenia pre účastníkov, sa prihovorila prítomným pani starostka obce Devín Ing. Ľubica Kolková, ktorá – okrem priania mnohých šťastných rokov slobodnej a suverénnej SR – pripomenula aj nedávne tragické udalosti v susednej Devínskej Novej Vsi. Potom predniesol hlavný prejav slávnosti predseda Združení slovenskej inteligencie KORENE, Slovakia plus a obnovená SNR akad. mal. V. Hornáček na tému „Štátna idea SR“. Po skončení príhovorov účastníci zaspievali štátnu hymnu SR „Nad Tatrou sa blýska“ – ktorej slová umocňovalo veterné a dramaticky sa meniace počasie. Po doznení hymny predstavitelia združení zapálili vatru, ktorá sa stala už tradičnou súčasťou osláv.
 
Hlavným cieľom našich každoročných aktivít na Devíne je vytvoriť z Devína – ako posvätného miesta slovenských aj slovanských dejín a „mohyly našich predkov“ – živé miesto, ktoré inšpiruje dnes žijúce generácie k rovnako veľkým činom aké dokázali naši predchodcovia v zápasoch o našu národnú slobodu a štátnu samostatnosť.
 
foto
 
Hlavný prejav devínskej slávnosti na tému „Štátna idea SR
 
Vážení priatelia, milí hostia, ctené slávnostné zhromaždenie!
 
Aj dnes, tak ako v predošlých rokoch si pripomíname Deň Ústavy SR. Konkrétne tej ústavy, ktorá bola prijatá 1. septembra 1992 ako významný štátotvorný míľnik a zároveň právny základ znovuzískania našej národnej slobody a obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti a suverenity.
 
Hoci slovenský národ patrí k najstarším historickým a kultúrnym európskym národom, jeho súčasný štát patrí v Európe k najmladším. Z toho vyplývajú mnohé prirodzené problémy ako sprievodné javy vývoja slovenskej spoločnosti. Okrem iného nám chýba aj ujasnenosť „Štátnej idey SR“. Štátna idea SR má hlboké historické korene siahajúce až k začiatkom slovenskej štátnosti – k Samovej ríši či dokonca až k Vaniovmu kráľovstvu. Jej základ tvorí podstata nášho národného myšlienkového, citového a charakterového svojrázu, z ktorého prirodzene vyplýva túžba a vôľa slovenského národa – žiť slobodný, ľudsky dôstojný, plnohodnotný tvorivý život a nepodliehať žiadnej cudzej moci.
 
Podstatu nášho odvekého zápasu za národnú slobodu, ale zároveň tiež podstatu slovenskej štátnej idey, geniálne vyjadril Samo Chalupka v básni „Mor ho!“ slovami „...a voľ nebyť, ako byť otrokom!“, ktoré sú zároveň jasnou výzvou, aký štát majú budovať predstavitelia slovenského národa.
 
Ľudsky dôstojný, čiže slobodný a nezávislý život môže žiť iba subjekt, zvrchovane rozhodujúci o sebe, svojich veciach a vzťahoch ako suverén a nezastupiteľný tvorca svojich dejín a kultúry.
 
Aby sa takýto dôstojný a plnohodnotný život stal skutočnosťou je nevyhnutné ho nielen vyhlásiť za „svoje prirodzené, nepopierateľné a neodcudziteľné právo“, ale si ho aj vybojovať, presadiť a vnútorne aj medzinárodne potvrdiť a zabezpečiť jeho budúcnosť ako trvalú výsadu a samozrejmú súčasť našej existencie. Tu zároveň treba dôrazne pripomenúť všetkým, ktorí si to dostatočne neuvedomujú, že – slobodný, dôstojný a plnohodnotný život každého národa je možný iba vo vlastnom samostatnom suverénnom štáte!
 
Takýto štát – ako zvrchovaný subjekt medzinárodného práva – musí byť založený na územnej, politickej, vojenskej a hospodárskej, ale tiež na intelektuálnej a kultúrnej suverenite, ktorá nám umožňuje racionálne a efektívne využitie všetkých vlastných materiálnych zdrojov a optimálny rozvoj tvorivého duchovného potenciálu slovenskej spoločnosti. Iba v takomto štáte – s pôvodnou, plnou, čiže neobmedzenou suverenitou – sme schopní naplniť svoje dejinné poslanie národa tvorcov hodnôt, ktoré od počiatku našich dejín civilizovali Európu a svet!
 
Prvým historicky známym autorom koncepcie „suverénneho národného štátu“ Slovenov – starých Slovákov je kráľ Rastislav, ktorý správne pochopil podstatu našej národnej mentality a múdro určil aj úlohu nášho štátu ako optimálneho prostredia pre náš rozvoj a sebarealizáciu. Bol to práve Rastislav, kto správne pochopil, že nie cestou vonkajšej expanzie a vojenských výbojov, ale cestou vnútornej integrácie štátu na báze využitia vlastného rozvojového potenciálu a vzájomnej spolupráce jeho mocenských, hospodárskych a intelektuálnych štruktúr možno vybudovať štát, ktorý je nielen „prechodným javom či krátkodobým útvarom“, ale trvalým a stabilným stavom v pozícii „hegemóna stredného Dunaja“. Ak by Rastislavova koncepcia nebola až takáto ambiciózna a veľkorysá, určite by mu byzantský cisár neposlal výkvet svojich vzdelancov – Konštantína a Metoda – aby pomohli Rastislavovmu štátu ako svojmu budúcemu perspektívnemu spojencovi, ktorým sa mal a aj mohol stať.
 
Rozvinutiu a uskutočneniu tejto „rastislavovskej koncepcie štátu“ napokon zabránili už notoricky známe, vo svojej podstate tragické a odsúdeniahodné udalosti, ktorých výsledkom bolo vydanie jej autora a vládcu staroslovenského štátu Frankom, čo – ani pri najlepšej vôli nemožno označiť inak ako – vlastizrada!
 
Táto skutočnosť je o to tragickejšia, že v spore „Rastislav kontra Svätopluk“ nešlo iba o mocenský zápas dvoch súperiacich kľúčových osobností našich dejín, ale o zápas dvoch štátotvorných koncepcií. Koncepcie „vnútornej integrácie“ a koncepcie „vonkajšej expanzie“. Potvrdzujú to aj slová profesora Milana S. Ďuricu, ktoré v tejto súvislosti povedal: „O roztržkách medzi Svätoplukom, ktorý spolupracoval s Ľudovítom Nemcom a Rastislavom, ktorý sa usiloval o samostatnosť svojho štátu existujú rôzne náznaky vo franských kronikách“, čo jasne vystihuje podstatu ich sporov a osudovosť ich zápasu pre našu budúcnosť.
 
Ako dopadla „svätoplukovská koncepcia“ vieme. Ani vo svojej podstate múdry a štátnický, ale – vlastným príkladom jeho života nepotvrdený odkaz tzv. svätoplukových prútov – nedokázal udržať obrovské územie, ktoré však nebolo vnútorne integrované životaschopnou a perspektívnou štátnou ideou.
 
Svätopluk nebol filozof ani zakladateľ – bol predovšetkým vojvodca a dobyvateľ. Treba objektívne uznať, že mimoriadne zdatný, akých sme nemali ani pred ním, ani po ňom. To je historický fakt a za to mu bezpochyby patrí zaslúžená sláva, lebo sa zaradil k takým veľkým vojvodcom, akým bol napríklad Alexander Macedónsky. O cti obidvoch radšej pomlčím, lebo si treba zároveň uvedomiť, že aj jeho, Alexandrova vlasť – Macedónsko, je dnes na tom podobne ako Svätoplukova vlasť – Slovensko. Z bývalých hegemónov sa stali najmenšími geopolitickými subjektami medzi svojimi susedmi. Čo dokazuje, že ich veľkí vodcovia zrejme nepresadzovali ani tú najmúdrejšiu, ani pre svoj národ najvhodnejšiu štátnu ideu.
 
Dejiny majú jediný zmysel a tým zmyslom je poskytovať poučenie. Poučenie tým, ktorí sa chcú a aj vedia poučiť. Čo z tohto obdobia kráľovstiev a ríš starých Slovákov vyplýva pre nás – súčasných „mladých Slovákov“ a najmä pre celú našu slovenskú spoločnosť ako moderný politický národ?
 
Nevieme ako by dopadla „rastislavovská koncepcia“ suverénneho národného štátu, ktorý zjavne chcel – ako to dokazuje aj Rastislavova žiadosť byzantskému cisárovi – budovať na princípe vlastnej národnej kultúry, jazyka, písma... a upevnením vlastnej štátnej správy na základoch vlastného právneho poriadku. Tento štát mal byť zabezpečený výchovou vlastnej inteligencie v prvom vysokoškolskom učilišti zriadenom podľa vzoru byzantskej Akadémie na našom území, ale aj spoluprácou – mierovou a partnerskou spoluprácou - s vtedajšou najmocnejšou a kultúrne aj civilizačne najvyspelejšou európskou veľmocou – Byzantskou ríšou, ktorá navyše nesusedila s našim štátom a teda nemala žiadne územné či iné nároky voči nám, ktoré by obmedzovali našu suverenitu. Jedno je však isté a potvrdil to aj vývoj. Slovenský národ sa v priebehu dejín prejavil ako „národ tvorcov hodnôt a nie ich ničiteľov“ a spontánne tak nadviazal nielen na svoju prirodzenú tvorivú podstatu, ale aj na Rastislavovu štátnu ideu.
 
My, dnešné generácie obnoviteľov slovenskej štátnej samostatnosti a zvrchovanosti – suverenity, sme sa programovo rozhodli pokračovať v tejto tvorivej koncepcii rozvoja a upevňovania nášho štátu. Prispeli sme k tomu aj mnohými konferenciami na celoštátnej úrovni s názvami „Národná a štátna stratégia Slovenska“ či „Štátna doktrína SR“ alebo „Vnútorná integrácia slovenskej spoločnosti“, čím sme nadviazali na rastislavovskú tradíciu a tradíciu všetkých generácií slovenskej národne uvedomelej inteligencie. Jedným z našich príspevkov k tejto zásadnej téme nášho národnoštátneho života bola aj – v Historickej budove SNR za účasti členov Vlády SR v roku 2007 konaná – konferencia s názvom „Poučenia z minulosti a perspektívy našej budúcnosti“, na ktorej sme ponúkli predstaviteľom nášho štátu vytvoriť spoločne „Národný program pozitívnej motivácie slovenskej spoločnosti“. Aké je teda naše poučenie z minulosti a čím chceme pozitívne motivovať slovenskú spoločnosť do jej budúcich zápasov?
 
Keď motivovať, tak pozitívne, teda predovšetkým – skutočnými nasledovaniahodnými symbolmi a predstaviteľmi skutočných, teda trvalých hodnôt. V tomto prípade – tak ako mnohým iným, ktorí za svoju činnosť na prospech slovenského národa zaplatili vlastným životom – aj Rastislavovi, tomuto múdremu vládcovi a zakladateľovi prvého vysokoškolského učilišťa skutočne slovenskej, svojmu národu a štátu oddanej inteligencie, sme ešte veľa dlžní. Najmä my, dnešná – vo vlastnom slobodnom štáte žijúca – slovenská inteligencia. Zaväzuje nás to nielen pokračovať v uskutočňovaní jeho štátnej idey, ktorej základom je koncepčná, tvorivá, cieľavedomá a vytrvalá práca upevňujúca vnútornú stabilitu a budujúca prosperitu a medzinárodnú autoritu SR. Ale aj k tomu, že mu priznáme zakladateľské miesto tvorcu – v našich dejinách prvej – koncepcie nášho národného štátu s pôvodnou, neobmedzenou suverenitou.
 
Ako sme toho v súčasnosti svedkami – a nie po prvý raz – pomníky z bronzu a kameňa nás rozdeľujú. Dokonca aj bratov! Stavajme teda našim veľkým osobnostiam pamätníky z takých pozitívnych dejinotvorných a pre náš národ prospešných skutkov, z akých oni postavili cestu k našej dnešnej slobodnej prítomnosti. Budú určite trvácnejšie, užitočnejšie a aj úctyhodnejšie ako sú tie bronzové.
 
Vážení, na dnešnej slávnosti prítomní členovia „Parlamentu cti a svedomia slovenskej národne uvedomelej inteligencie – obnovenej SNR“!
 
Ako členovia Devínskou prísahou 1. mája 2004 obnovenej SNR si vo svojej „Listine cti a svedomia“ ukladáme: „Nikdy sa dobrovoľne nevzdať dosiahnutej úrovne“, čo predovšetkým znamená, nikdy sa už nevracať späť do časov neslobody, závislosti od cudzích a do podriadeneckého postavenia...
 
Preto opäť žiadame našich predstaviteľov – z tohto posvätného miesta začiatkov našich slovenských aj slovanských kultúrnych dejín – aby si uvedomili, že zvrchovanosť – suverenita je podstatou a zmyslom každého štátu a urobili všetko preto, aby sa Ústave SR – ale aj nášmu národnoštátnemu životu – vrátila pôvodná suverenita, ako je zakotvená v Ústave z roku 1992, podľa ktorej bol založený náš súčasný slovenský štát! A žiadame to s vedomím historicky overenej skúsenosti, že štáty trvajú iba na tých základoch, na ktorých boli vytvorené. Týmto základom ako „Štátnou ideou SR“ je: zvrchované rozhodovanie o svojich veciach a vzťahoch vo vlastnom samostatnom a suverénnom štáte ako nevyhnutnej podmienke slobodného a ľudsky dôstojného života nášho národa. Tak ako je to napísané v dokumentoch našich združení slovenskej inteligencie a zároveň aj v pôvodnej Ústave SR z 1. septembra 1992, ktorej 18. výročie si dnes pripomíname.
 
Ďakujem Vám všetkým za pozornosť a v zmysle odkazu najväčších osobností našich dejín a našich programových dokumentov vyzývam Vás – aj celý slovenský národ – k múdrosti, svornosti a vytrvalosti!
 
Devín, 1. septembra 2010
 
Akad. mal. Viliam Hornáček
predseda združení slovenskej inteligencie

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články