- Podrobnosti
-
Uverejnené 3. 09. 2010
Deň Ústavy SR
Aj tento raz bohatá účasť na slávnostnom zhromaždení konanom 1. septembra 2010 pod Devínskym hradom pri príležitosti Dňa Ústavy SR potvrdila, že aj napriek nepriazni počasia je pre ctiteľov slovenskej štátnosti odkaz významných udalostí našich dejín stále príťažlivý.
Po privítaní účastníkov slávnosti Ing. Františkom Gúckym, ktorému patrí
hlavná vďaka za prípravu podujatia aj zabezpečenie občerstvenia pre
účastníkov, sa prihovorila prítomným pani starostka obce Devín Ing.
Ľubica Kolková, ktorá – okrem priania mnohých šťastných rokov slobodnej a
suverénnej SR – pripomenula aj nedávne tragické udalosti v susednej
Devínskej Novej Vsi. Potom predniesol hlavný prejav slávnosti predseda
Združení slovenskej inteligencie KORENE, Slovakia plus a obnovená SNR
akad. mal. V. Hornáček na tému „Štátna idea SR“. Po skončení príhovorov
účastníci zaspievali štátnu hymnu SR „Nad Tatrou sa blýska“ – ktorej
slová umocňovalo veterné a dramaticky sa meniace počasie. Po doznení
hymny predstavitelia združení zapálili vatru, ktorá sa stala už
tradičnou súčasťou osláv.
Hlavným cieľom našich každoročných aktivít na Devíne je vytvoriť z
Devína – ako posvätného miesta slovenských aj slovanských dejín a
„mohyly našich predkov“ – živé miesto, ktoré inšpiruje dnes žijúce
generácie k rovnako veľkým činom aké dokázali naši predchodcovia v
zápasoch o našu národnú slobodu a štátnu samostatnosť.
Hlavný prejav devínskej slávnosti na tému „Štátna idea SR
Vážení priatelia, milí
hostia, ctené slávnostné zhromaždenie!
Aj dnes,
tak ako v predošlých rokoch si pripomíname Deň Ústavy SR. Konkrétne tej
ústavy, ktorá bola prijatá 1. septembra 1992 ako významný štátotvorný
míľnik a zároveň právny základ znovuzískania našej národnej slobody a
obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti a suverenity.
Hoci slovenský národ patrí k najstarším historickým a kultúrnym
európskym národom, jeho súčasný štát patrí v Európe k najmladším. Z toho
vyplývajú mnohé prirodzené problémy ako sprievodné javy vývoja
slovenskej spoločnosti. Okrem iného nám chýba aj ujasnenosť „Štátnej
idey SR“. Štátna idea SR má hlboké historické korene siahajúce až k
začiatkom slovenskej štátnosti – k Samovej ríši či dokonca až k Vaniovmu
kráľovstvu. Jej základ tvorí podstata nášho národného myšlienkového,
citového a charakterového svojrázu, z ktorého prirodzene vyplýva túžba a
vôľa slovenského národa – žiť slobodný, ľudsky dôstojný,
plnohodnotný tvorivý život a nepodliehať žiadnej cudzej moci.
Podstatu nášho odvekého zápasu za národnú slobodu, ale zároveň tiež
podstatu slovenskej štátnej idey, geniálne vyjadril Samo Chalupka v
básni „Mor ho!“ slovami „...a voľ nebyť, ako byť otrokom!“,
ktoré sú zároveň jasnou výzvou, aký štát majú budovať predstavitelia
slovenského národa.
Ľudsky dôstojný, čiže slobodný a nezávislý život môže žiť iba subjekt,
zvrchovane rozhodujúci o sebe, svojich veciach a vzťahoch ako suverén a
nezastupiteľný tvorca svojich dejín a kultúry.
Aby sa
takýto dôstojný a plnohodnotný život stal skutočnosťou je nevyhnutné ho
nielen vyhlásiť za „svoje prirodzené, nepopierateľné a neodcudziteľné
právo“, ale si ho aj vybojovať, presadiť a vnútorne aj medzinárodne
potvrdiť a zabezpečiť jeho budúcnosť ako trvalú výsadu a samozrejmú
súčasť našej existencie. Tu zároveň treba dôrazne pripomenúť všetkým,
ktorí si to dostatočne neuvedomujú, že – slobodný, dôstojný a
plnohodnotný život každého národa je možný iba vo vlastnom samostatnom
suverénnom štáte!
Takýto
štát – ako zvrchovaný subjekt medzinárodného práva – musí byť založený
na územnej, politickej, vojenskej a hospodárskej, ale tiež na
intelektuálnej a kultúrnej suverenite, ktorá nám umožňuje racionálne a
efektívne využitie všetkých vlastných materiálnych zdrojov a optimálny
rozvoj tvorivého duchovného potenciálu slovenskej spoločnosti. Iba v
takomto štáte – s pôvodnou, plnou, čiže neobmedzenou suverenitou – sme
schopní naplniť svoje dejinné poslanie národa tvorcov hodnôt, ktoré od
počiatku našich dejín civilizovali Európu a svet!
Prvým
historicky známym autorom koncepcie „suverénneho národného štátu“
Slovenov – starých Slovákov je kráľ Rastislav, ktorý správne pochopil
podstatu našej národnej mentality a múdro určil aj úlohu nášho štátu ako
optimálneho prostredia pre náš rozvoj a sebarealizáciu. Bol to práve
Rastislav, kto správne pochopil, že nie cestou vonkajšej expanzie a
vojenských výbojov, ale cestou vnútornej integrácie štátu na báze
využitia vlastného rozvojového potenciálu a vzájomnej spolupráce jeho
mocenských, hospodárskych a intelektuálnych štruktúr možno vybudovať
štát, ktorý je nielen „prechodným javom či krátkodobým útvarom“, ale
trvalým a stabilným stavom v pozícii „hegemóna stredného Dunaja“. Ak by
Rastislavova koncepcia nebola až takáto ambiciózna a veľkorysá, určite
by mu byzantský cisár neposlal výkvet svojich vzdelancov – Konštantína a
Metoda – aby pomohli Rastislavovmu štátu ako svojmu budúcemu
perspektívnemu spojencovi, ktorým sa mal a aj mohol stať.
Rozvinutiu
a uskutočneniu tejto „rastislavovskej koncepcie štátu“ napokon
zabránili už notoricky známe, vo svojej podstate tragické a
odsúdeniahodné udalosti, ktorých výsledkom bolo vydanie jej autora a
vládcu staroslovenského štátu Frankom, čo – ani pri najlepšej vôli
nemožno označiť inak ako – vlastizrada!
Táto skutočnosť je o to tragickejšia, že v spore „Rastislav kontra
Svätopluk“ nešlo iba o mocenský zápas dvoch súperiacich kľúčových
osobností našich dejín, ale o zápas dvoch štátotvorných koncepcií.
Koncepcie „vnútornej integrácie“ a koncepcie „vonkajšej expanzie“.
Potvrdzujú to aj slová profesora Milana S. Ďuricu, ktoré v tejto
súvislosti povedal: „O roztržkách medzi Svätoplukom, ktorý spolupracoval
s Ľudovítom Nemcom a Rastislavom, ktorý sa usiloval o samostatnosť
svojho štátu existujú rôzne náznaky vo franských kronikách“, čo jasne
vystihuje podstatu ich sporov a osudovosť ich zápasu pre našu budúcnosť.
Ako
dopadla „svätoplukovská koncepcia“ vieme. Ani vo svojej podstate múdry a
štátnický, ale – vlastným príkladom jeho života nepotvrdený odkaz tzv.
svätoplukových prútov – nedokázal udržať obrovské územie, ktoré však
nebolo vnútorne integrované životaschopnou a perspektívnou štátnou
ideou.
Svätopluk
nebol filozof ani zakladateľ – bol predovšetkým vojvodca a dobyvateľ.
Treba objektívne uznať, že mimoriadne zdatný, akých sme nemali ani pred
ním, ani po ňom. To je historický fakt a za to mu bezpochyby patrí
zaslúžená sláva, lebo sa zaradil k takým veľkým vojvodcom, akým bol
napríklad Alexander Macedónsky. O cti obidvoch radšej pomlčím, lebo si
treba zároveň uvedomiť, že aj jeho, Alexandrova vlasť – Macedónsko, je
dnes na tom podobne ako Svätoplukova vlasť – Slovensko. Z bývalých
hegemónov sa stali najmenšími geopolitickými subjektami medzi svojimi
susedmi. Čo dokazuje, že ich veľkí vodcovia zrejme nepresadzovali ani tú
najmúdrejšiu, ani pre svoj národ najvhodnejšiu štátnu ideu.
Dejiny
majú jediný zmysel a tým zmyslom je poskytovať poučenie. Poučenie tým,
ktorí sa chcú a aj vedia poučiť. Čo z tohto obdobia kráľovstiev a ríš
starých Slovákov vyplýva pre nás – súčasných „mladých Slovákov“ a najmä
pre celú našu slovenskú spoločnosť ako moderný politický národ?
Nevieme ako by dopadla „rastislavovská koncepcia“ suverénneho národného
štátu, ktorý zjavne chcel – ako to dokazuje aj Rastislavova žiadosť
byzantskému cisárovi – budovať na princípe vlastnej národnej kultúry,
jazyka, písma... a upevnením vlastnej štátnej správy na základoch
vlastného právneho poriadku. Tento štát mal byť zabezpečený výchovou
vlastnej inteligencie v prvom vysokoškolskom učilišti zriadenom podľa
vzoru byzantskej Akadémie na našom území, ale aj spoluprácou – mierovou a
partnerskou spoluprácou - s vtedajšou najmocnejšou a kultúrne aj
civilizačne najvyspelejšou európskou veľmocou – Byzantskou ríšou, ktorá
navyše nesusedila s našim štátom a teda nemala žiadne územné či iné
nároky voči nám, ktoré by obmedzovali našu suverenitu. Jedno je však
isté a potvrdil to aj vývoj. Slovenský národ sa v priebehu dejín
prejavil ako „národ tvorcov hodnôt a nie ich ničiteľov“ a spontánne tak
nadviazal nielen na svoju prirodzenú tvorivú podstatu, ale aj na
Rastislavovu štátnu ideu.
My, dnešné generácie obnoviteľov slovenskej štátnej samostatnosti a
zvrchovanosti – suverenity, sme sa programovo rozhodli pokračovať v
tejto tvorivej koncepcii rozvoja a upevňovania nášho štátu. Prispeli sme
k tomu aj mnohými konferenciami na celoštátnej úrovni s názvami
„Národná a štátna stratégia Slovenska“ či „Štátna doktrína SR“ alebo
„Vnútorná integrácia slovenskej spoločnosti“, čím sme nadviazali na
rastislavovskú tradíciu a tradíciu všetkých generácií slovenskej národne
uvedomelej inteligencie. Jedným z našich príspevkov k tejto zásadnej
téme nášho národnoštátneho života bola aj – v Historickej budove SNR za
účasti členov Vlády SR v roku 2007 konaná – konferencia s názvom
„Poučenia z minulosti a perspektívy našej budúcnosti“, na ktorej sme
ponúkli predstaviteľom nášho štátu vytvoriť spoločne „Národný program
pozitívnej motivácie slovenskej spoločnosti“. Aké je teda naše poučenie z
minulosti a čím chceme pozitívne motivovať slovenskú spoločnosť do jej
budúcich zápasov?
Keď
motivovať, tak pozitívne, teda predovšetkým – skutočnými
nasledovaniahodnými symbolmi a predstaviteľmi skutočných, teda trvalých
hodnôt. V tomto prípade – tak ako mnohým iným, ktorí za svoju činnosť na
prospech slovenského národa zaplatili vlastným životom – aj
Rastislavovi, tomuto múdremu vládcovi a zakladateľovi prvého
vysokoškolského učilišťa skutočne slovenskej, svojmu národu a štátu
oddanej inteligencie, sme ešte veľa dlžní. Najmä my, dnešná – vo
vlastnom slobodnom štáte žijúca – slovenská inteligencia. Zaväzuje nás
to nielen pokračovať v uskutočňovaní jeho štátnej idey, ktorej základom
je koncepčná, tvorivá, cieľavedomá a vytrvalá práca upevňujúca vnútornú
stabilitu a budujúca prosperitu a medzinárodnú autoritu SR. Ale aj k
tomu, že mu priznáme zakladateľské miesto tvorcu – v našich dejinách
prvej – koncepcie nášho národného štátu s pôvodnou, neobmedzenou
suverenitou.
Ako sme
toho v súčasnosti svedkami – a nie po prvý raz – pomníky z bronzu a
kameňa nás rozdeľujú. Dokonca aj bratov! Stavajme teda našim veľkým
osobnostiam pamätníky z takých pozitívnych dejinotvorných a pre náš
národ prospešných skutkov, z akých oni postavili cestu k našej dnešnej
slobodnej prítomnosti. Budú určite trvácnejšie, užitočnejšie a aj
úctyhodnejšie ako sú tie bronzové.
Vážení, na dnešnej slávnosti prítomní členovia „Parlamentu cti a
svedomia slovenskej národne uvedomelej inteligencie – obnovenej SNR“!
Ako
členovia Devínskou prísahou 1. mája 2004 obnovenej SNR si vo svojej
„Listine cti a svedomia“ ukladáme: „Nikdy sa dobrovoľne nevzdať
dosiahnutej úrovne“, čo predovšetkým znamená, nikdy sa už nevracať späť
do časov neslobody, závislosti od cudzích a do podriadeneckého
postavenia...
Preto
opäť žiadame našich predstaviteľov – z tohto posvätného miesta začiatkov
našich slovenských aj slovanských kultúrnych dejín – aby si uvedomili,
že zvrchovanosť – suverenita je podstatou a zmyslom každého štátu a
urobili všetko preto, aby sa Ústave SR – ale aj nášmu národnoštátnemu
životu – vrátila pôvodná suverenita, ako je zakotvená v Ústave z roku
1992, podľa ktorej bol založený náš súčasný slovenský štát! A žiadame to
s vedomím historicky overenej skúsenosti, že štáty trvajú iba na tých
základoch, na ktorých boli vytvorené. Týmto základom ako „Štátnou ideou
SR“ je: zvrchované rozhodovanie o svojich veciach a vzťahoch vo
vlastnom samostatnom a suverénnom štáte ako nevyhnutnej podmienke
slobodného a ľudsky dôstojného života nášho národa. Tak ako je to
napísané v dokumentoch našich združení slovenskej inteligencie a zároveň
aj v pôvodnej Ústave SR z 1. septembra 1992, ktorej 18. výročie si dnes
pripomíname.
Ďakujem
Vám všetkým za pozornosť a v zmysle odkazu najväčších osobností našich
dejín a našich programových dokumentov vyzývam Vás – aj celý slovenský
národ – k múdrosti, svornosti a vytrvalosti!
Devín, 1. septembra 2010
Akad. mal. Viliam Hornáček
predseda združení
slovenskej inteligencie
You have no rights to post comments