- Podrobnosti
-
Uverejnené 11. 01. 2011
12. januára 2011 si pripomíname 155. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra
Nezaťažoval pravopis s ypsilonom
Dvadsaťosemročný absolvent univerzity v Halle Ľudovít Štúr pochopil, že Slováci prežijú ako národ len s vlastným spisovným jazykom. Veril v slovenčinu a za slovenský spisovný jazyk kodifikoval živú hovorovú reč ľudovej slovesnosti - kultúrnu stredoslovenčinu. Zvolil si
moderný foneticko-morfologický prístup, laicky povedané, píš, ako počuješ a pôvodný Štúrov pravopis nezaťažoval gramatiku ani s tvrdým y. Ľudovít Štúr zomrel v najkrajšom veku – v 41. roku života po tragickej nehode na poľovačke.
Ľudovít
Štúr, ako jazykovedec (okrem latinčiny počas svojho života výborne
ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky –
predovšetkým poľský, srbsko-chorvátsky, rusky a učil sa aj hebrejčinu a
angličtinu), má hlavnú zásluhu na uzákonení spisovnej slovenčiny, čím
naplnil v tomto smere svoje predurčenie. Podrobne o tom vypovedajú diela
„Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ a „Náuka reči
slovenskej“, ktorá v sebe zároveň zahŕňa systémovú gramatiku.
Ľudovít
Štúr vydal i básnickú zbierku s veľkomoravským motívom pod názvom „Spevy
a piesne“. Známy je jeho spis „O národných piesňach a povestiach
plemien slovanských“. V tomto spise Štúr žiadal, aby štúrovci, jeho
chovanci videli v piesňach a ľudovej slovesnosti základ svojej tvorby. O
Slovanoch v ňom hovoril ako o najspevavejšom národe a tvrdil, že
„pieseň je zrkadlom duše národa“, ktorý i svoje meno odvodil od piesne,
lebo pieseň – to je slovo a od slova je odvodené pomenovanie Slovan.
Vedúcu
osobnosť slovenskej romantickej generácie Ľudovíta Štúra jeho súčasník
Daniel Lichard opísal takto: "... bol vysokej, mužsky peknej postavy, s
cholerickým výrazom tváre; najmä čierne oči, ukryté pod hustým obočím,
prezrádzali oheň jeho ducha. Štúr bol, pokiaľ ide o myseľ, človek
ideálov; pokiaľ ide o srdce, šľachetná, úprimná duša."
Na modranskom cintoríne, v hrobe neďaleko hlavnej brány, odpočíva muž,
ktorý stál na počiatku moderných slovenských dejín - Ľudovít Štúr. Na
poslednej ceste ho odprevádzali ako národného hrdinu. Rakvu striedavo
niesli zástupcovia troch stavov: bratislavskí študenti, modranskí
mešťania i vinohradníci. Na mramorový náhrobný kameň sa skladali po
mestečkách i dedinách Slováci, ktorí verili, že s telom nezomrelo aj
dielo.
You have no rights to post comments
Komentárov