- Podrobnosti
-
Uverejnené 26. 05. 2011
Tristo rokov slovenských evanjelikov v Alberti
píše Ján Jančovic
Nedostatok a neúrodnosť pôdy v severných stoliciach Uhorska a naproti tomu rozsiahle neobrobené plochy pôdy v južnej časti krajiny, ktoré zostali po odchode Osmanov neobývané, stali sa lákadlom pre usadenie slovenských poddaných, najčastejšie od Peštianskej stolice až po Dolnú zem. Na tento rok pripadá trojsté výročie príchodu prvých slovenských evanjelikov do osady Alberti, čo chcú Albertania v septembri dôstojne osláviť. Smutné konštatovanie je, že tamojších Slovákov predčasne zasiahla úplná jazyková asimilácia.
Pre
poddaní ľud na Slovensku bolo 17. storočie charakteristické zemepanským
útlakom, obmedzením slobody sťahovania a ku koncu tohto storočia aj
násilnou rekatolizáciou. Severné, čiže slovenské stolice Uhorska mali
popri vysokej ľudnatosti nedostatok úrodnej pôdy a pritom robotné
povinnosti poddaných sa sústavne zvyšovali. Život a obživa obyvateľstva
v týchto častiach krajiny dosiahli kritickú úroveň. Poddaní sa snažili
hľadať miesta s lepšími životnými podmienkami a náboženskou slobodou. Z
toho dôvodu sťahovaním a útekom od svojich zemepánov si hľadali svoj
lepší domov. Nedostatok a neúrodnosť pôdy v severných stoliciach a
naproti tomu rozsiahle neobrobené plochy pôdy v južnej časti krajiny,
ktoré zostali po odchode Osmanov neobývané, stali sa lákadlom pre
usadenie slovenských poddaných, najčastejšie od Peštianskej stolice až
po Dolnú zem.
Prví putujúci poddaní sa už na konci 17. storočia a samom začiatku 18.
storočia usádzajú v osadách Novohradskej stolice a nakoniec spolu s
početným domácim obyvateľstvom aj túto stolicu opúšťajú a postupne sa
posúvajú smerom na juh. Na dolnozemskej ceste za chlebom a slobodou
nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici, kde po odchode
Osmanov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v
rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol zo svojou
rodinou obhospodáriť. Osídľovanie voľných priestorov uskutočňovalo sa
dvomi spôsobmi, Prvým bol útek poddaných od svojich zemepánov a druhý sa
konal v rámci zemepanských akcií formou organizovanej kolonizácie.
Napríklad podľa celostoličného súpisu zbehov z roku 1720 Novohradskú
stolicu do uvedeného roku útekom od zemepánov opustilo viac ako päť
tisíc členov poddaných rodín. Na druhej strane organizované osídľovanie
sa uskutočňovalo tak, že so skupinami nových prisťahovalcov sa
uzatvárali osadnícke zmluvy. Prúd nových kolonistov pokračoval jedno a
pol storočie a za ten čas vytvoril súvislé slovenské osídlenie z
najsevernejších stolíc, cez rozhodujúcu Novohradskú stolicu, Peštiansku
stolicu až po Veľkú uhorskú nížinu a Panónsku nížinu. Smer putujúcich na
trase do Békešskej Čaby naberal kurz od severu do Novohradskej
stolice a pokračoval po trase Balašské Ďarmoty, Pešť – Asód - Pilíš -
Alberti – Békešská stolica. Podľa A. Petrova sa slovenské osídlenie
vyskytovalo v 63 osadách Peštianskej stolice, čo zo 181 osád uvedených
v Lexikóne z roku 1773 je až 35 % obcí. Po osídlení Peštianskej stolice
vznikli dva slovenské ostrovy, ktoré obopínali mesto Pešť, vo forme
venca Slovákmi osídlených osád. Menší na pravom brehu Dunaja,
zahrňujúci obce pilíšskeho pohoria, Ostrihomskej stolice a veľký,
nazývaný Kerepešský, tiahnuci sa od Cinkoty až po Albertiršu s
osemnástimi osadami. Do týchto osád sa na začiatku osádzania dostali aj
jednotliví zbehovia, ale po prijatí väčšej skupiny prisťahovalcov,
každá z nich bola ošetrená osadníckou zmluvou.
Z a č i a t o k o s a d y A l b e r t i
Tak to bolo aj v Alberti, kde už v prvých rokoch 18. storočia podľa
súpisu z roku 1720 utečených poddaných z Novohradskej stolice, sa
objavili na týchto zemepanských majetkoch prví utečenci, u ktorých
poznáme aj ich rodné mená. V súpise z roku 1720 utečených zbehov, ktorí
ušli pred niekoľkými rokmi do Alberti, nachádzame z Dolných Strhár Jána
a Ondreja Križana, Michala Mišova, Jána Frčku, Ondreja Borovského, Jána
a Juraja Sabu, z Hornej Strehovej Pavla Jambricha, Chrtian Ondreja
Križana, z Lehotky Jána Vanču a Štefana Miháľa, Novej Vsi Jána Husára,
Senného Martina Križana a Mateja Straku, Tomášoviec Mateja Motošku,
Juraja Haršániho a Juraja Janoviča, Pôtra (Žihľavy) Ondreja Kukeľa.
Úteky
poddaných postihli celú krajinu a ich počty boli vysoké. Zbehovia menili
miesta a kým sa natrvalo neusadili, vymenili aj dvoch – troch
zemepánov. Zo súpisov z rokov 1715 a 1720 vyplýva aj to, že v niektorých
dedinách sa aj trikrát vymenilo obyvateľstvo. Častým posledným cieľom
ich usadenia bola Dolná zem, najmä Békešská stolica. Aj z Alberti už v
prvých rokoch ich osádzania prišli do Békešskej Čaby podľa Ľudovít Haana
rodiny s menami Aradský, Gallo, Havran, Hric, Hudák, Hulík,
Kolarovský, Šesták, Uňatinský. V ďalších rokoch putovali albertskí
Slováci aj do Báčky a Banátu. Napríklad v roku 1785 sa do Banátu –
Kovačice vysťahovali rodiny Michala, Jána, Tomáša a Juraja Brtku, Jána
Stvoreca, Jozefa Vereského, Jána Gajana a L.Válovca. Rovnaký odchod
nižšie na Dolnú zem bol zaznamenaný aj zo susedných Slovákmi osídlených
obcí Irše a Pilíša. Svedčia o tom aj pomiestne priezviská v Báčke a v
Banáte Iršaj, Pilíšsky. V kovačickom múzeu sa nachádza vzácna pamiatka z
Pilíša, ktorú si tam priniesol niektorý prisťahovalec. Je to drevená
mericová nádoba na ktorej je vrytý nápis Piliš 1801.
Podľa
zachovaných prameňov evanjelického cirkevného zboru v Alberti, prvých
prisťahovalcov – evanjelikov na svoje majetky ležiace na albertskej
pustatine, pozval Ondrej Varačkai (Váracskay), ktorý v roku 1710 ako
veliteľ kuruckej jednotky objavil väčšiu skupinu slovenských
evanjelikov na puste Svätá Mária v Hevešskej stolici. Podľa cirkevných
záznamov i A. Mačáriho (Mocsáry) prví medzi nimi v najväčšom počte
boli slovenskí evanjelici z osady Slatinka (Kis Szalatnya), ktorá je
miestnou častou obce Pôtor a v tom čase jej evanjelickí obyvatelia
patrili do evanjelického cirkevného zboru v susedných Dolných Strhároch.
Historik Ján Sirácky vo svojich prácach o novozaloženej osade Alberti,
Slatinku spočiatku v niektorom prameni našiel omylom uvedenú, že
cirkevne patrila do Dolnej Strehovej, neskôr sa na dostupných prameňoch
presvedčil, že je to pôtorská Slatinka. V archíve evanjelického
cirkevného zboru v Alberti sa nachádza slovakizovanou češtinou napísaná
história albertského školstva do roku 1820. Jej autorom bol v tom istom
roku učiteľ Juraj Jančovic (Georgius Jantsovitz), ktorý prišiel do
Alberti roku 1809 z Cinkoty a bol rodákom z novohradského Siráku.
Od roku 1894 bol v Alberti evanjelickým farárom Július Dobroňovský, na
základe viacerých cirkevných prameňov, z ktorých tri boli písané aj v
slovenčine, napísal krátku históriu založenia obce a cirkevného zboru.
Až na niektoré malé nezrovnalosti (napr. osadu Svätá Mária zaraďuje do
Peštianskej stolice) v najdôležitejších faktoroch potvrdzuje skutočnosti
uverejnené historikmi. Keď v roku 1710 Ondrej Varačkai objavil skupinu
slovenských poddaných sústredených a bývajúcich v zemliankach vo Svätej
Márii, medzi ktorými z Dolných Strhár – Slatinky boli s rodinami Ján
Králik, Ján Demikát a Michal Ďurica a všetkých presviedčal na
presťahovanie na jeho majetky v Alberti. Sľúbil im, že im v Alberti
daruje všetky pustatiny a ešte aj časť vtedajšej osady Pilíš, ktorú tiež
vlastnil a tiež Slovákmi roku 1715 osadil. Slováci dočasne usadení vo
Svätej Márii súhlasili s presťahovaním do Alberti, ale medzičasom roku
1710 vypukol v okolí mor a presťahovanie sa odložilo. Keď nebezpečie
šírenia epidémie skončilo, O.Varačkai vyslal za nimi kuriéra s listom, v
ktorom ich vyzval k presťahovaniu. Skôr ako sa Slováci mali
presťahovať, vyslali na pustatinu Alberti svojich dvoch spoľahlivých
roľníkov, aby prezreli miesto a chotár, či vyhovuje ich predstavám
natrvalo sa tam usadiť. Prehliadka vyslancov dopadla s úspechom a
odporučením na presídlenie. Pamätným dňom sa stal 14. september 1711
(F. Pesty uvádza 14. február 1711), keď slovenskí poddaní pochádzajúci
zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, sa premiestnili na 24 vozoch ( F.Pesty
uvádza na 22 vozoch) na novozakladanú osadu Alberti. Ich vodcami boli
Pavel Havran, pochádzajúci z Uhorského (Novohrad), ďalej Juraj Čáni a
Michal Tkáč a ich prvý evanjelický farár Bedrich Claudíni. Ondrej
Varačkai mal sídlo v Pánde a presídlenci na ceste za nim sa zastavili
pri dedine v lese pod šírym nebom. Celý týždeň tam čakali kým nebola
podpísaná zmluva a až potom osadili Albertskú pustatinu. Na Svätého
Michala mal farár B. Claudíni prvú bohoslužbu.
O s a d n í c k a z m l u v a
V prvých
rokoch osadenia pozemkové vlastníctvo šľachty ešte nebolo právne
ustálené. Majetky O. Varačkaia napadal u panovníka barón Martin Selecký
(Szeleczky), ktorý dostal uvedené majetky donáciou panovníka. Varačkai a
spoluvlastníci pozemkov keď videli, že Albertania sa viac prikláňajú k
Seleckému, ktorý preukázal kráľovským listom oprávnenie k vlastníctvu
pozemkov, pritiahli do kruhu svojich záujmov Grasalkoviča a Beleznayho.
Vzniklo napätie, kvôli ktorému si vzniknutá napätá situácia vynútila
vojenskú pomoc z Veľkého Kereša. Albertskí novoosídlenci tri dni boli
nútení znášať výtržníctvo a utrpenie mali aj v jedle a pitnej vode.
Navyše nevítaných hostí museli stravovať a zaplatiť 40 forintovú
pokutu. Nakoniec boli uznané majetkové práve O. Varačkaia. Po viacerých
prieťahoch sa spor dostal na kráľovský dvor, v dôsledku ktorého vznikla
dohoda medzi Varačkaim a Seleckým s tým, že Varačkai odovzdal roku 1721
Alberti za 4 500 forintov Seleckému. S novým majiteľom osady Alberti
Martinom Seleckým uzavreli slovenskí prisťahovalci 9.marca 1721 novú
osadnícku zmluvu. Podľa nej každý hospodár s konským alebo volským
poťahom platil zemepánovi ročne 2 rýnske forinty, hospodár bez poťahu s
domom a dáva si orať a kosiť, platil jeden rýnsky forint. Želiar v
prenajatom dome, bez záprahu, platil pol rýnskeho forintu. Každý
hospodár a želiar z jesenného a jarného osevu odovzdal deviatok úrody, z
oviec a včiel tiež deviatok výťažku. Každý z uvedených odovzdával od
dvoch kráv ice masla (0,850 kg), od jednej kravy pol ice. Kto vlastnil
len dom, ročne dával tri sliepky. V ďalšej časti zmluvy sa určuje
povinnosť zomlieť pšenicu panskej čeľade a vydržiavať 12 chudobných
žobrákov, pre ktorých dal zemepán postaviť chudobinec. Mäsiar mal
povinnosť panstvu dávať ročne 15 funtov loja ( funt = 0,56 kg), farárovi
z každého zabitého statku jazyk, kupovať panské ovce a iný statok.
Peňažná renta sa platila v dvoch termínoch: prvá polovica na Juraja a
druhá polovica na Michala. S dovolením zemepána mohol odísť inde len
ten, ktorý si vyrovnal všetky podlžnosti voči zemepánovi. Každého, kto
by utiekol bez povolenia chytia a iných, ktorých by bývali zemepáni
chceli odviesť, budú chrániť richtári a celá obec. Svoju vieru mohli
slobodne vyznávať.
Potom nastalo pokojné obdobie do roku 1725, kedy začali nepokoje medzi
susedmi z Pilíša. Predmetom sporu sa stal farský pozemok, ktorý podľa
Albertanov patril im a podľa Pilíšanov, podľa prehlásenia zemepána
Beleznayho, zase im. Na deň Medarda, keď sa Albertania chystali do Pešti
na jarmok, prišli Pilíšania na vozoch na sporný pozemok a zozbierané a
zložené seno do petrencov si odviezli. Rozbroje tým vyvrcholili tak, že
nastala bitka a Beleznayho na poli pred rozhnevanými Albertanmi
zachránil iba Pavel Havran. Táto vec sa dostala na súd a nakoniec
svedectvom Varačkaia pozemok bol prisúdený Pilíšanom. Od roku 1725 do
roku 1750 všetci pracovali a žili v pokoji a ich zemepán Martin Selecký
bol ich dobrým pánom. V dedine bol priadok, zemepán trval na nábožnosti
svojich poddaných a školskej výchove detí. Na Veľký piatok roku 1750
tento zemepán ľuďmi uznávaný a ctený zomrel. Následníčkou zemepanských
práv sa stala Judita Kiszely (Kyseľová ?), ktorá za krátky čas odovzdala
Alberti a Boconád barónom Imrichovi a Samuelovi Seleckému. O rok
neskôr Alberti rozdelili na dve časti. Od Marasti smerom na Pánd, časť
pripadla Imrichovi a časť na Pilíšsku stranu Samuelovi. Ráno 28.júna
1763 o 6-tej hodine Albert postihlo zemetrasenie, ktoré poškodilo
niekoľko domov a značne bol poškodený aj kostol, postavený zväčša z
dreva a váľkov.
S t a v b a n o v é h o k o s to l a
Rok 1774 bol významnou udalosťou obce. Ešte pred prijatím tolerančného
patentu od panovníčky Márie Terézie dostali povolenie na stavbu nového
evanjelického kostola. Zemepán najskôr určil miesto stavby, ktoré sa
Albertanom nepáčilo, nakoniec dostali miesto s názvom Na vŕšku, kde
stojí aj terajší kostol. Zemepán im na tento účel daroval 30 tisíc
tehál. Vďační poddaní mu za tento čin priniesli zo Solnoku dvesto
sadeníc jedličiek. Stavba kostola bola dokončená 4. augusta 1778 za 4
518 rýnskych forintov. Organ za 260 rýnskych forintov zhotovil organár
Michal Podkonický z Banskej Bystrice. Od roku 1711 do roku 1917 pôsobilo
v Alberti 14 evanjelických farárov, ktorí mali kázne po slovensky.
Medzi nimi tu v rokoch 1740 – 1744 pôsobil ako štvrtý farár v poradí
Samuel Tešedík, otec reformátora uhorského poľnohospodárstva Samuela
Tešedíka, tunajšieho rodáka (20.4.1742). Ako evanjelický učiteľ tu v
rokoch 1809 – 1833 pôsobil Juraj Jančovic, ktorého syn tiež Štefan
(1811 Alberti – 1893 Sarvaš) , farár, jazykovedec a osvetový pracovník.
Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský
slovník s gramatikami oboch jazykov.
H ľ a d a n i e S l a t i n k y
Albertskí presbyteri medzi cirkevníkmi v Pôtri
Na tento rok pripadá trojsté výročie príchodu prvých slovenských
evanjelikov a tým aj založenie evanjelického cirkevného zboru a
vtedajšej osady Alberti. Túto udalosť chcú Albertania v septembri
dôstojne osláviť. Keďže ich predkovia uviedli, že viacerí prišli zo
Slatinky (Kis Szalatnya) a aj autori píšuci o sťahovaní Slovákov do
Peštianskej stolice nemali ustálený názor, že o ktorú Slatinku zo
Zvolenskej alebo Novohradskej stolice ide. Dokonca aj na oficiálnom
webovom portáli terajšieho mesta Albertirša v rubrike o jeho histórii sa
píše, že prví prišli zo Zvolenskej Slatiny. Evanjelický cirkevný zbor v
Alberte mal vďaka uchovaným cirkevným dokumentom názor, že ide o
Slatinku, ktorá je oddávna miestnou časťou novohradskej obce Pôtor vo
Veľkokrtíšskom okrese a táto skutočnosť korešponduje aj s údajmi, ktoré
sú uvedené na začiatku tohto článku. Za účelom overenia a potvrdenia
tohto faktu ohlásili sa v polovici marca na Obecný úrad a evanjelický
zbor v Pôtri dvaja presbyteri evanjelickej cirkvi z Alberti, aby sa
priamo v obci presvedčili a potvrdili si svoje poznatky. V obci Pôtor
ich prijal a po Slatinke sprevádzal starosta obce Branislav Laco. Na
úradnom rokovaní s hosťami z Alberti bola prítomná aj zborová
evanjelická farárka Jana Mária Štiasna. Bývalá dedina Slatinka, ležiaca
v západnej časti chotára obce Pôtor, sa spomína už v roku 1271. V roku
1554 - 93 ju podobne ako celú obec okupovali Turci, za vojen v prvej
polovici 17. storočia bola zničená a opustená do roku 1685, keď ju
obnovili ako osadu, v ktorej sa v tom čase na majetku Pavla Balašu vo
väčšom počte sústredili evanjelickí poddaní zo širšieho okolia Novohradu
a Zvolena. Viacerí z nich odišli z Balašovho panstva najskôr do
Hevešskej stolice a stadiaľ do Peštianskej stolice. V čase sťahovania
obyvateľov Slatinky do Svätej Márie a Alberti, Slatinka patrila ako
fília do evanjelickej cirkvi v susedných Dolných Strhároch, lebo
pôtorský zbor bol veľký, mal fílie vo vzdialenejších štyroch obciach.
Spustnutá osada Slatinka zostala potom iba majerom zemepána Balašu,
ktorý ju neskôr predal rodine šľachtica Karola de Motte. V roku 1828
mala 6 domov a 64 obyvateľov. Po rozpade monarchie jedným z majiteľov
poľností, kaštieľa, mlyna a hospodárskych budov bývalého slatinského
panstva sa stal Pavel Maliarik, bývalý evanjelický farár a okresný
náčelník V Modrom Kameni. Po druhej svetovej vojne až podnes sa Slatinka
stala miestom viacerých priemyselných závodov a aj dnes tvorí
priemyselnú zónu obce Pôtor.
Albertskí presbyteri Karol Kassik a Ladislav Revuczky si počas prieskumu
v Pôtri prehliadli aj starobylý evanjelický kostol, v ktorom zhodou
okolností sa nachádza organ zhotovený v roku 1764 banskobystrickým
organárom Martinom Podkonickým a v Alberti zase organ zhotovený roku
1778 tiež banskobystrickým organárom Michalom Podkonickým. V Pôtri
navštívili aj rodinné múzeum, zariadené ako dom a dvor roľníckej
kultúry, pôtorského evanjelika z konca 19. storočia. Majiteľ tohto
súkromného múzea venoval hosťom pre ich cirkevné múzeum niekoľko
starožitných predmetov ako pamiatku z kraja ich predkov.
Existuje ešte jedna skutočnosť o tom, že ide o tú Slatinku, ktorú
hľadajú albertskí evanjelici. Spomínaný autor evanjelickej histórie
Alberti, 14. albertský farár Július Dobroňovský, udržiaval priateľské
vzťahy s pôtorskou farárskou rodinou Freňovcov a keď sa v roku 1899
vydávala dcéra Júliusa Freňa – Aurélia za ábelovského evanjelického
farára Bohuslava Slančíka, Július Dobroňovský bol pri sobáši ich
svedkom.
Spomeniem
ešte, že v obci Alberti bolo pri súpise v roku 1715 30 slovenských
priezvisk (8 maďarských). Početné slovenské obyvateľstvo, pochádzajúce
zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, malo v nej dlho viac ako 80 % prevahu. V
roku 1880 vykázala úradná štatistika už iba 33,5 % Slovákov. Do
susednej obce Irša sa Slováci prisťahovali roku 1716 a zemepán Ondrej
Varačkai im už v prvých rokoch pozval aj farára Tomáša Koníčeka z
Uhorského, ktorý roku 1718 odišiel za prvého farára do Békešskej Čaby.
V roku 1950 sa obec Alberti a obec Irša spojili a prijali názov
Albertirša, ktorá je od roku 2003 mestom s viac ako 12 tisícmi
obyvateľmi. Smutné konštatovanie je, že tunajších Slovákov predčasne
zasiahla úplná jazyková asimilácia. Kým už aj u tých najstarších ťažko
nájdeme niekoho s ktorým by sme sa plynule porozprávali v ich rodnej
reči, zatiaľ ich rodičia sa prvýkrát stretli s maďarčinou, keď zasadli
do školských lavíc. Potvrdili to aj pôtorskí hostia z jubilujúceho
mesta. Slováci, ako pôvodní obyvatelia obidvoch obcí sa postupne
asimilovali a pri trojstoročnici evanjelických osláv im ich slovenský
pôvod bude pripomínať už len evanjelická viera a ich rodné mená. Ku cti
im však patrí, že celkom nezabudli na svoj pôvod a s úctou a pokorou
hľadajú korene svojich slovenských predkov.
Presbyteri z Alberti Karol Kassik a Ladislav Revuczky pri zápise do návštevnej knihy autorovho múzea
Ján J a n č o v i c
Foto autor
Pramene a literatúra:
Dobronyovszky, Gy.: Az Alberti ágost.hitv.ev.egyház története.
Haan, Ľ.: Pametnosti B. Čabanské. Pešť, 1866.
Jančovic, J.: Z kolísky na Dolnú zem. MS Martin. 2004.
Mocsári, A. :Nógrád megye leirása I.319
Sirácky, J.: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem. MS Martin. 1971.
Atlas slovenských nárečí v Maďarsku. Békešská Čaba. Budapešť, 1993. s.87.
Pest és Nógrád megye állami levéltára. Budapest, Nógrádmegyei conscriptiók, Acta 1720.
Sborník Fr.Pestyho, Helység nértára - Seznam osad v Uhrách z r.1864-65. Zostavil A.Petrov, s. 109.
You have no rights to post comments
Komentárov
Pozdravujem Vás do dalekej Australie a z Vasej otázky mi nie je jasne, ci viete, ze Albertirsa leziaca v Pestianskej zupe (predtym stolici), nie je totozna z Csanadalbertom leziacim na samej madarskej Dolnej zemi v Canadskej zupe (stolici). Po dalsie neuvadzate ake mali vasi predkovia v Alberte slovenske priezviska, urcite nie take ako je vase terajsie. ja mam na Slovensku styk s Canadalbertanmi, ktori sa presidlili na Slovensko v roku 1947 a ziju v Diakovciach a Tesedikove v okrese Sala.Slovaci sa z Canadalbertu vystahovali na Slovensko takmer na 90% a tak zo Slovakov v Alberte zije len hrstka, a po slovensky tam vedia uz iba ti najstarsi.Ak sa chcete podrobnejsie zaoberat vyskumom svojich predkov spojte sa v Madarsku s Vyskumnym ustavom Slovakov v Madarsku, ktory ma sidlo v Bekesskej Cabe.
Ich adresa je 5600 Békéscsaba,Szabó Dezso u. 42,
e-mail: szkimail.globonet.hu
So zelanim uspechov v badaní
Jan Jancovic