Národná kultúra ako bezpečná sieť (24. júna 2011 Stála konferencia Panslovanskej únie)

Národná kultúra ako bezpečná sieť
(24. júna 2011 Stála konferencia Panslovanskej únie)
 
Súčasnosť, ktorú žijeme, je doba dokonale vylomená z kĺbov. Vzdelaný intelektuál vie, že doba stavia pred ľudí úlohy aj nové výzvy. Žijeme však čoraz viac vo virtuálnom svete zaplavenom mediálnym smogom, ktorý na nás padá zo všetkých kútov a smerov. Médiá dokonca vnucujú súčasníkom spôsoby ako a o čom sa majú zhovárať, ale dokonca aj spôsoby ako sa ľudia majú správať aj konať, obvykle v protiklade s ľudskou prirodzenosťou. Čo je „in“ a čo je „ne-in“. Je čitateľný zámer vyrábať stresujúci svet permanentnej úzkosti a ohrozenia, v ktorom sa človek neteší na ranné vstávanie, a zároveň je to ideálny priestor na manipuláciu s ľuďmi.
 
V tejto informačne presýtenej dobe, je veľkým umením správať sa nadhľadom, vedieť sa zastaviť a zamyslieť sa nad Goetheho výrokom: „Postoj chvíľka, si krásna!“ Všetci: zamestnávatelia, priatelia, susedia aj spolky, ktoré chcú byť za každú cenu „trendy“ vás ženú k vnímaniu sveta v zrýchlenom pohybe. Zmena je život, vraví slogan. Ale ako potom pestovať tradície a hodnoty, čo je práca na desaťročie, čo si vyžaduje systematický prístup a zmysel pre sebahodnotenie. Postavenie aj kredit Matice slovenskej, ju predurčujú na to, aby sa práve jej podstatným programom stala starostlivosť o národnú kultúru, keďže vidíme, ako nám všetky aktivity nielen duchovnej, ale aj telesnej kultúry doslova hynú pred očami.
 
Slovenskú národnú kultúru, tvoria tri vrstvy: 1. reč, materinský jazyk ako náš spoločný svet významov; 2. krajina, vlasť, teda domov ako náš spoločný priestor, v ktorom žijeme; 3. a história ako naše spoločne prežité osudy; Poďme sa nad týmito troma vrstvami spoločne zamyslieť. Jazyk, reč, slovenčina je dar, ktorého význam máme od malička predkladať deťom ako základnú hodnotu, oporu aj istotu. Viesť deti k úcte k jazyku je základná občianska cnosť. Každé by malo naspamäť vedieť niekoľko veršov z Hviezdoslavovej básne Mňa kedys´ zvádzal svet, mi hovoriac, ó, jak je lichá..., keď ho lanárili, aby písal básne v maďarčine. Ale on precitol a pochopil, preto napísal „Ó, mojej matky reč je krásota, / je milota, je rozkoš, láska svätá!/ Je, vidím, cítim, celok života!/ Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá.“ Pestovanie úcty k jazyku je fundamentom budovania silného puta k vlasti. Slovenčina, nie je len dorozumievací prostriedok, nie je to len súhrn znakov, ktoré zapisujeme alebo vyslovujeme v zoradených slovách, ktoré musia mať zmysel, aby sme si porozumeli... Slovenčina, materinská naša reč, je pre nás, pre Slovenky a Slovákov najmä spoločný svet významov. Slovenčinou sme pupočnou šnúrou spojení so Slovenskom. Ak vyslovíte meno kráľ Svätopluk, nie je to iba pojem, ale každý vzdelaný Slovák si vybaví mocného a schopného vládcu, ktorý bol najskôr kniežaťom v Nitrianskom vojvodstve, a potom mocným kráľom na Bratislavskom hrade aj vo Velehrade vo Veľkomoravskej ríši. Nie je to len predstava, ale najmä význam, obsah, ktorý predstavuje: teda konanie, skutky, hrdinské činy, ale aj omyly, ktorých sa človek na ceste životom dopustí. Bol to kráľ Slovenov, starých Slovákov. Slová sú stopy poslove – ako to napísal Milan Rúfus. Prostredníctvom tajomných kódov jazyka rozumieme významom slovenských slov najmä ako Slováci, lebo prirodzene chápeme posolstvá, ktoré významy týchto slov nesú slová na vlastných pleciach z čias našich dávnych predkov a pritom sa dokážu aj prihovárať nám aj dnešku. Slová majú svoju históriu a svoju vnútornú silu. Slová sú to kódy poznania, ale aj vzťahov a zväzkov s minulosťou, ktorá v nich prišla k nám. A zároveň našim odkazom slovenským potomkom do budúcnosti. V diele Stručná história Slovákov Juraj Fándly napísal: „Zapamätaj si, že celé ľudské pokolenie má prirodzený pud, že svoj kmeň vždy podporuje a chráni.“ Najskôr poznanie o duchu a význame slovenčiny pre Slovákov roku 1843 v Prahe vykríkol Gemerčan Samo Tomášik: „Hej Slováci, ešte naša, slovenská reč žije./ Dokiaľ naše verné srdce, za náš národ bije./ Žije, žije, duch slovenský, žiť bude naveky.// Hrom a peklo, márne vaše, proti nám sú vzteky.“// V čase poroby rezko zazneli slová Viliama Paulínyho – Tótha: Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,/ Tatransko vzbudzuješ, / život mu dáš.//. Ak kto ju miluje, nech žije, nech žije. // kto sa jej odrieka, sám seba zabije.“// Profesor Jozef Štolc, Spišiak z Hranovnice o slovenčine, napísal: „Ako je krv udržiavateľom telesného života, tak jazyk je krvou ducha. Jazykový systém je nervovou sústavou duchovného života. Ním tečie kolobeh myšlienkového bohatstva a oživuje každý jednotlivý orgán národného spoločenstva od počiatku až do konca.“
 
Druhý zázrak, ktorý tvorí oporný stĺp (vrstvu) národnej kultúry je krajina, naša vlasť, náš domov, teda spoločný priestor, v ktorom žijeme. Môj kamarát, básnik Kamil Peteraj vyslovil nádherný bonmot, ktorý je osobitne priliehavý a presný: „Vlasť je sieť, do ktorej sme chytení, a predsa sa v nej cítime slobodní.“ Skúste sa zamyslieť nad týmto zvláštnym a predsa očarujúcim paradoxom: sme len zdanlivo obmedzovaní sieťou, ktorá ale zároveň (paradoxne) symbolizuje istotu domova, lebo v tom istom okamihu chceme byť slobodní, teda sa cítiť, ale aj môcť konať slobodne. Človek je zvláštny tvor, ktorý súčasne potrebuje pocit istoty a pritom prahne po slobode konania. Rovnako nežne o vlasti, ako o Božej sieti píše v básni Modlitba za Slovensko Milan Rúfus: Viem jedno hniezdo./ Rád ho mám./ V ňom ako v Božej sieti. Je mnoho otcov, mnoho mám...“ Je dôležité naučiť sa vzťahu k vlasti, pestovať tento vzťah a rozumieť tomu, že vlasť je spoločný priestor, v ktorom žijeme my Sloveni súvisle 15. storočí, teda tisícpäťsto rokov. Usadili sme sa pod skalnými hradbami Karpát, ktoré nad Slovenskom vytvárajú nebeský ochranný dáždnik. Pán Boh nás Slovákov vždy mal tajne rád, keď sme si vybrali také božské miesto...Určite sme prežili aj preto, lebo sme si vybrali v Európe strategické miesto, krajinu úzkych dolín, a nádherných kotlín, popretkávanú životodarnými riekami a potokmi. Starešinovia starých Slovákov sa vedeli do krajiny pozerať, preto našu vlasť vybrali predvídavo a s veľkou perspektívou. Takto nás hradby Tatry chránili a vody Moravy, Dunaja a Tisy napájali, teda sprevádzali ako verní druhovia storočiami. Rovnako ako sa máme s úctou správať k slovenčine, túžime zachovať budúcim generáciám aj chrám prírody našej slovenskej vlasti. Preto musíme pestovať kultúru krajinotvorby, nie iba prízemnú kultúru dobyvateľov, vykorisťovania krajiny. Rozumieť harmónii prírody, rešpektovať ju aj sa od nej inšpirovať. Zo života brať a životu vracať.
 
Napokon treťou vrstvou národnej kultúry je história ako spoločné osudy predkov. Bude dôležité, akým spôsobom budeme tieto spoločné osudy prezentovať, o aký presvedčivý výklad sa pokúsime. Pôjde aj o to, koľko poznania ľudskej pamäte budeme vedieť príťažlivo sprostredkovať mladším generáciám. Preto máme pestovať pamäť národa. Ako vraví Alexander Matuška: „Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí, taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň... Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam... Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme.“ Okrem historickej epopeje Samovho kráľovstva, cez Nitrianske vojvodstvo a kniežaťa Pribinu a Koceľa, cez Veľkomoravskú ríšu kráľa Svätopluka, musí do slovenských sŕdc presiaknuť aj poznanie uhorských dejín. My, Slováci nemáme právo, aby sme z vlastného historického vedomia kvôli predpojatosti vynechávali poznanie uhorských dejín. Uhorské dejiny, sú naše slovenské dejiny, poznaním sa musíme stať sa ich vlastníkmi a majiteľmi.
 
Napísal som knihu Šľachtické rody v presvedčení, že aj osudy slovenských šľachtických rodov sa musia stať súčasťou nášho historického povedomia a vedomia. Teším sa, že prof. Ján Lukačka, prof. Róbert Letz, prof. Martin Homza, prof. Leon Sokolovský, doc. Ivan Chalupecký a celá mladšia generácia slovenských historikov pochopila, že slovenská šľachta sa musí stať súčasťou poznania mladých Slovákov. Spomínaní renomovaní historici napísali vedecké štúdie o šľachte v Nitrianskej župe, v Malohonte, v Gemeri aj na Spiši. A Dalimír Hajko s manželkou Ľubou Hajkovou vo vlastnom vydavateľstve H+H vydal päť dielov Lexikónu erbov šľachty na Slovensku.
 
Malá úvaha na záver: je našou povinnosťou poznať osudy slovenských šľachtických rodov: najmä veľkomoravských veľmožov z rodu Hunt-Poznanovcov, ktorí od 10. do 12. - 13. storočia ovládali stredoveké hrady a spravovali takmer dve tretiny majetkov na území dnešného Slovenska. Poznanovci najmä v Nitre a okolí, Hontovci (Huntovci) v Šahách a okolí, ale aj v okolí Krupiny a kláštora v Bzovíku, v Malohonte a v Gemeri aj na východnom Slovensku. Boli to práve veľmoži Hunt a Poznan, ktorí v Bíni v 10. storočí opásali Vajka, budúceho vládcu Uhorska, svätého Štefana, mečom, a tak sa podľa starého nemeckého zvyku stal kráľom. Do povedomia Uhorska a Slovenska sa zapísal aj slávny palatín Štefan Ilešházi z Eliášoviec (teda Eliašovský, zomrel pred 400 rokmi, 1609). Jeho hrob som objavil v Kostole Nanebovstúpenia Panny Márie v Pezinku. Prečo nevedia, slovenskí primátori (napr. Pezinka), ale aj župani (napr. Bratislavskej či Trenčianskej župy) prísť položiť na hrob tohto vynikajúceho protitureckého vojvodcu a skvelého spravovateľa vecí verejných v Uhorsku, palatína, veniec so slovenskou štátnou trikolórou. Palatín Juraj III. Turzo, na dvor ktorého v Bytči chodievali rokovať diplomati až Benátok má svoju podobu vytesanú do mramoru – svoj epitaf na Oravskom Podzámku. (Nedávno STV vysielala seriál Turzovci od Mariána Tkáča!). Ján Turzo a jeho syn Ján majú epitafy v levočskom Kostole sv. Jakuba. Bojovník proti Napoleonovi, generál Ondrej Máriáši, na ktorého Zdvorilostnú ódu zložil Pavol Jozef Šafárik počas štúdií v Levoči, leží v evanjelickom kostole v Batizovciach pod Tatrami. V katolíckom kostole v Hybiach je pochovaný veľký stredoveký rytier a básnik Valentín Balaša, autor zbierky Slovenské verše.
 
Prečo to všetko píšem? Aby sme mali oči aj zmysly otvorené, lebo Slovensko je zázračná skrinka, ktorá sa otvára iba tým, ktorý hľadajú dobrodružstvo poznávania národnej kultúry. V tomto ohľade má veľké pole pôsobnosti najmä Matica slovenská. Vlastenec a matičiar je v doživotnej škole. Budovanie hlbokého, zvnútorneného vlastenectva možno len cez poznávanie národnej kultúry. Cez pestovanie stálej úcty k jazyku ako svetu spoločných významov, cez úctu k harmónii vo vlasti, ktorá je našim spoločným priestorom a cez poznanie slovenskej histórie, ktorá vydáva svedectvo o našich spoločných osudoch s predkami. Všímajte si, ako sa premyslene, každé štyri roky pri účasti daktorej z maďarských strán vo vláde, opakujú útoky proti postaveniu slovenčiny ako štátneho jazyka. Ako sa systematicky okliešťuje základné postavenie slovenčiny v parlamente aj jeho funkcia integrujúceho prvku štátnosti. A robia to slobodne zvolení zástupcovia ľudu v slovenskom parlamente! Všímajte si, ako si ničíme vlasť, vyrubujeme lesy, ako zbohatlícki developeri ničia obludnými stavbami Bratislavu aj Košice i Banskú Bystricu a vytláčajú z miest ľudí. Spomeňte si akým sústredeným útokom vystavila menovaná komisia „odporníkov“ Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka a jej umiestnenie na nádvorí Bratislavského hradu, kde dokázateľne bol v 9. storočí panovníkom. Je to náhoda? Nie. Je to premyslené, systematické rozkladanie identity Slovákov a integrity slovenskej národnej kultúry. Preto každý, kto siaha na slovenský jazyk, na harmóniu krajiny a jej územnú celistvosť, aj kto nekvalifikovane zasahuje do slovenských dejín, priamo útočí na podstatu slovenskej národnej kultúry, teda na podstatu suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky. Národná kultúra je tmel, ktorý drží stavbu národnej katedrály, nášho štátu pohromade. Preto každý kto jak Slovák cíti, nech bráni a pestuje suverenitu slovenskej národnej kultúry.
 
Drahoslav Machala, spisovateľ

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články