Maliar banátskych rovín Martin M a r k o v „Marci“

Novohradské korene kovačických Markovcov
 
Maliar banátskych rovín Martin M a r k o v „Marci“
 
Senianski Markovci v Kovačici. Takýto titul nesie z roku 1997 knižka autora univerzitného profesora Jána Marka, kovačického rodáka žijúceho v Novom Sade. Dnes už osemdesiatnik Ján Marko v tomto priekopníckom genealogickom diele výskumno-štatistickou formou spracoval a zostavil dvestoročný rodostrom kovačických Markovcov.
 
foto
 
Zaznamenal ich odchod v roku 1785 z novohradského Senného na Slovensku, menovité putovanie prvých otcov rodín cez banátske osady Bardán a Ečka, do ich trvalého osadenia roku 1802 v Kovačici, až po ich početný stav v tomto mestečku roku 1995.
 
V júni roku 1785 prišli zo Senného do Bardánu na majetky grófa G.Buttlera spolu s ďalšími súkmeňovcami z Novohradu traja bratia, synovia Ondreja Marku – Juraj, Michal a Martin. Na banátskej časti Dolnej zeme sa rodina Markovcov za 210 rokov tak rozšírila, že v roku 1995 ich už bolo deväťdesiat. V priebehu vyše dvestoročného pobytu počas sedem pokolení sa Markovcom v Banáte ďalej narodilo 305 potomkov – 168 chlapcov a 137 dievčat. Všetci dnes žijúci kovačickí Markovci majú v senianskom Martinovi Markovi jediného spoločného predka. Významnú úlohu zohrali kovačickí Markovci vo verejnom živote a vo svojich profesiách. Kým v prvých dvoch pokoleniach sa výlučne zaoberali poľnohospodárstvom, v ďalších pokoleniach nachádzame medzi nimi remeselníkov, úradníkov, učiteľov, právnikov, ekonómov, agronómov, inžinierov, profesorov ...
 
foto
 
foto
 
Maliar Martin Markov s Jánom Markom zo Senného
 
Po Martinovej línií sa jeho potomkovia okrem iného venovali hudbe, keď mali aj svoj orchester. Do tejto línie ako pokračovateľ rodu s tvorivým nadaním patrí aj insitný maliar žijúci v susednej Padine Martin M a r k o v „Marci“, ktorému srbský matrikár v Pančeve v rodnom liste zapísal na miesto priezviska Marko - Markov. Niekoľko obrazov tohto maliara sú zaradené aj v spomínanej knihe a umocňujú tak tvorivosť tohto rodu.
 
Padinský insitný maliar je členom stálej galérie insitného umenia v Kovačici, ktorá má teraz dvadsať žijúcich členov a jej nepredajný fond predstavuje už takmer päťsto diel. Tento zrelý maliar strednej generácie namaľoval prvý obraz roku 1977 a maliarstvu sa naplno venuje od roku 1979. Odvtedy namaľoval viac ako tisíc obrazov a svoj výstavný debut mal v roku 1981 v súčasnom bydlisku. Okrem Srbska, kde svoje obrazy vystavoval hlavne v Belehrade, samostatné výstavy mal aj v zahraničí. A to najmä na Slovensku, kde jeho obrazy obdivovali v Bratislave, Žiline, Modre, Topoľčanoch, Lučenci... Okrem individuálnych výstav jeho obrazy videli záujemcovia insity na desiatkach kolektívnych výstavách po celom svete, napríklad v Kuala Lumpure, Chicagu, Paríži, Tel Avive, Sydney, Melborne, Montreale, Ottave, Washingtone ...
 
foto
 
foto
 
foto
 
Martin Markov už dlhšie vystavuje s kovačickým maliarom Pavlom Hajkom a Pavlom Cickom, s ktorými si vytvorili výstavnú trojicu a dali jej názov Kovačická trojka. Okrem toho, že každoročne vystavujú vo viacerých slovenských mestách, sú aj členmi Detvianskej umeleckej kolónie a aktívne sa zúčastňujú na jej podujatiach a tvorbe v plenéri. Podobne ako viacerých maliari kovačickej insity, aj Martina Markova inšpiruje rozsiahla banátska rovina a kolorit, ktorý mu od mladosti až po tieto časy poskytuje život a práca Slovákov žijúcich v týchto dolnozemských priestoroch. Aj keď sa aj v Banáte mnohé zmenilo, najmä keď teraz už aj roľník inak hospodári a používa aj modernú poľnohospodársku techniku, Martin Markov maľuje ešte tradičný spôsob hospodárenia, ako sa na život a prácu z mladosti pamätá, alebo si tento rád aj vysníva. Väčšinu jeho obrazov tvoria krajinkárske motívy, na ktorých takmer okrem jemu typických osamelých stromov, v popredí umiestňuje banátskeho roľníka pri rôznorodej činnosti, často v prítomnosti domácich zvierat. Kým v popredí takmer nikdy nechýbajú aj charakteristické plody Dolnej zemi – tekvica, kukurica, slnečnica a stohy sena, pozadie tvorí horizont, ktorému dominuje nielen diaľava, ale aj jeho hĺbka nad banátskym nebom. Na obrazoch primárne miesto patrí kompozícii. Z poľných plodín zaujal v roku 1995 vytvorený autorský cyklus tekvice ako ochrankyne prírodných bohatstiev, s ktorým očaril na Tekviciáde v meste Kikinda. A čo prvé medzi jeho krajinkárskymi výjavmi upúta, to sú ním na obraze stvárnené, zaujímavé, že pre Slovákov v Banáte nie typické biele chalúpky s červeno-hnedou strechou s dvomi oknami.
 
Toto všetko názorne vyjadruje rozprávkové stvárnenie jeho obrazov a naznačuje, že Martin Markov vyznačujúci sa vypracovaným zmyslom pre detail, by bol aj vhodným ilustrátorom tlačí. Známy dolnozemský výtvarný kritik Vladimír Valentík okrem iného v jednom z autorských katalógov napísal: „Martin Markov je technicky vyspelý maliar so zmyslom pre proporcie a s pocitom perspektívy. Jeho maľby poznávajú kompozičné plány ako v klasickom akademickom maliarstve. Teda nejde o maliara, ktorý naivne rieši ilúziu priestoru, ale to robí s určitými poznatkami. Na jeho olejomaľbách farby sú pôsobivé a presvedčivé. Dominujú však rôzne tóny hnedej, od okra až po zlatožltú“. A Jarmila Čendičová tvrdí, že maliarska paleta Martina Markova je plná sensibility a poetiky. Charakterizuje ju rafinovaný kolorit s jemnými nátermi a zjemnenými tónovými riešeniami. Na jeho plátnach prevahu majú farby zrelých plodov z banátskych rovinatých tichých polí, do ktorých je zaľúbený a tak ho možno nazvať aj maliarom - básnikom banátskej roviny.
 
V súčasnosti na jeho obrazoch, olejomaľbách pozorujeme nielen hypertrofované plody úrodnej banátskej zeme, popis prác pri zbere úrody, ale aj nové výtvarné kompozície so znakovosťou. Insitný maliar Martin Markov s prívlastkom „maliar banátskych rovín“, ktorého rozpoznávacím ikonografickým znakom jeho krajinomalieb sú lastúra a stromy s obnaženými dekoratívnymi vetvami, vstúpil do druhej polovice svojho plodného tvorivého života a jeho štýl, usilovnosť a talent mu predpovedá veľké úspechy a záujem o jeho tvorbu. Tento padinský maliar počas maliarskych ciest a výstav po Slovensku, nikdy nezabudne na svojich rodákov a prostredníctvom svojich stykov s inštitúciami a jednotlivcami pomáha darom zabezpečovať pre miestnu knižnicu slovenské knihy. Stalo sa to už niekoľkokrát, za čo sú mu rodáci veľmi vďačný a túto jeho iniciatívu si vysoko vážia.
 
Začiatkom marca roku 2010 mala Kovačická trojka vernisáž svojich obrazov v stredisku Novohradu - Lučenci. V tomto regióne majú svoje korene všetci traja insitní umelci. Na ich výstavu sa prišli pozrieť aj zástupcovia obcí Senné,Vidiná a Dolné Strháre, skadiaľ ich predkovia pred dvesto rokmi na Dolnú zem prišli. Výstava z Lučenca sa presunula do Fiľakova a stadiaľ do Cinobane.
 
Ján J a n č o v i c , foto autor

Komentárov  

0 #2 Guest 2011-08-14 03:33
Zúčastnili sme sa na výstave obrazov pána Marka Markova v Bojniciach. Zážitok, na ktorý sa nezabúda. Obrazy milé, dušu pohládzajúce. Vďaka za to, že sa vyskytujú ľudia, ktorí vedia preniesť svoje pocity, spomienky a zážitky do obrazu a nás tak potešiť.
Želáme pánovi Markovi dobré zdravie a ešte veľa krásnych nápadov a úspechov v jeho tvorbe.
Manželia Sabovci z Prievidze
Nahlásiť administrátorovi
0 #1 marci z pazovymartin 2011-08-13 15:15
Alo, alo, redakcia kulpi.net...
Toto je krásne, aj tá geneAntológia, aj starší pán Marko aj ten náš a múj Marci Marko. Aj dobrý a povďačný a vždy ochotný pán Ján Jančovic z Pôtra, neďaleko Nitry a blízko k nám.
Nemám žiadnu pripomienku na uverejnený text, iba...
Tie marciho sálaše dodnes sálajú dobrou dušou... Niekomu sa môže zazdať, že tie marciho obrazy sú navonok rovanké, ale nie, každý je na svoj spôsob namlovaný a je tam rovnaká marciho a naša duša. A to je dobre. To sa už volá - maliarsky a majsterský rukopis...
Neudem zoširoka, ale jednoducho...
Ešte veľa krásnych sálašov a nás v nich, alebo na nich...
praje
martin prebudila
Saint Pazova
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články