Jozef Holúbek zobrazil život a kolorit Slovákov v Banáte

Jozef Holúbek zobrazil život a kolorit Slovákov v Banáte
Píše Ján Jančovic
 
Začiatkom septembra si pripomíname 55.výročie smrti významného dolnozemského Slováka. Je ním dolnozemský spisovateľ, prekladateľ a právnik Jozef H o l ú b e k, ktorý sa narodil 18. marca 1883 v Slovákmi osídlenej obci Padina, v srbskom Banáte a zomrel 8. septembra 1956 v Trenčianskych Tepliciach. Ako väčšina obyvateľov Padiny, tak aj rodičia Jozefa Holúbeka, otec Ján a matka Júlia, rodená Poláčková, boli roľníci. V rokoch 1889-94 vychodil v rodisku ľudovú školu a už vtedy veľký príklad našiel vo svojom učiteľovi, publicistovi a prekladateľovi Albertovi Martišovi. Na ďalšie štúdia ho rodičia vyslali na Slovensko.
 
foto
 
V rokoch 1894-97 Jozef Holúbek študoval na gymnáziu v Prešove, 1897-98 v Banskej Bystrici a nakoniec na srbskom gymnáziu v Novom Sade. Odtiaľ išiel študovať roku 1904 na Právnickú fakultu v Budapešti, kde získal titul JUDr. Počas štúdia v hlavnom meste Uhorska sa aktívne zapájal do slovenského spolkového života a stal sa aj pracovníkom Slovenského spolku v Budapešti. Prvý svoj príspevok uverejnil v prílohe časopisu Obzor roku 1899. V rokoch 1902-1903 publikoval aj v najstaršom slovenskom časopise Slovenské pohľady, kde sa umelecky presadil črtou Cesta na Čiernu Horu, ďalej v Dennici (1904), Brankovom kole (1901-4), kde napríklad uverejnil preklad Kukučínových Regrútov (1901) a Májov (1903). Počas štúdia preložil do slovenčiny diela srbských spisovateľov pre Dennicu aj úryvky z próz ruských realistov L.N.Tolstoja a I.S.Turgeneva. Znalosť srbčiny využíval pri prekladoch zo srbčiny do češtiny a zo slovenčiny do srbčiny.
 
Po ukončení právnického štúdia začal pracovať ako advokát v blízkosti svojich rodákov v Novom Sade. Rýchlo si získal dôveru ľudí, ktorí našli v ňom oddaného zástancu a priateľa a povzbudzovateľa národného povedomia. Aj z toho dôvodu si ho už v roku 1913 zvolila slovenská evanjelická cirkev v Báčskej Palanke za svojho patróna, zborového dozorcu. Prvá svetová vojna narušila v rokoch 1914-1918 jeho začínajúci odborný a spoločenský život, ale ani tá celkom neprerušila jeho styky s poprednými slovenskými osobnosťami a spolkami. Rovno z vojnového bojiska roku 1918 prišiel na Slovensko a v rokoch 1918-1919 sa stal tajomníkom Národnej rady československej v Liptovskom Mikuláši a roku 1919 aj župným radcom pre Spiš. Po vytvorení Československej republiky a následnej pozemkovej reforme nového spoločného štátu Čechov a Slovákov, ústredné orgány v Prahe potrebovali pripravených odborníkov Slovákov. Jozef Holúbek hneď v roku 1918 ukázal na Slovensku takéto odborné a organizačné schopnosti. V roku 1919 začal náročný odborný proces prvej pozemkovej reformy a tak vláda pozvala do Prahy osvedčeného odborníka JUDr. Jozefa Holúbeka a vymenovala ho v rokoch 1919-1926 za podpredsedu Štátneho pozemkového úradu. Bol to samostatný ústredný úrad, ktorý mal na starosti rozsiahlu úpravu pozemkovej držby. Časť náborovej pôdy bola použitá na kolonizáciu, ktorá začala roku 1921 a najväčší rozsah dosiahla v rokoch 1923-1926 a jej ťažisko bolo na Slovensku, kde každoročne pribúdali stovky kolonistov z Dolnej zemi, ktorým bol Jozef Holúbek veľmi nápomocný, ako ich krajan. V Prahe ho často vyhľadávali domáci Slováci a Slováci, ktorí sa prisťahovali z Juhoslávie, Rumunska a Maďarska. Keď v roku 1926 skončil svoje povinnosti v štátnej službe, v Prahe po roku 1926 ešte ostal a pracoval tam ako advokát. V hlavnom meste vtedajšieho Československa sa popri svojich pracovných povinnostiach staral najmä o spolkový život slovenskej študujúcej mládeži, ktorej pomáhal nielen radami, ale veľa raz aj finančnou podporou. Jozef Holúbek pracoval celý svoj dospelý vek mimo svojho rodiska, ale na svoju rodinu a rodisko nikdy nezabudol. Finančné prostriedky, ktoré zarobil v bývalom Československu investoval vo svojom rodisku v Padine. Uprostred dediny si vyhliadol výhodný pozemok a dal na ňom postaviť polyfunkčný dom, súčasťou ktorého bola aj priestranná ľudová knižnica s množstvom kníh, ktorú venoval svojim krajanom. Ako veriaci evanjelik, zaujímal sa aj o cirkevný život. Po príchode na Slovensko si ho zvolil cirkevný zbor v Novom Meste nad Váhom a neskôr cirkevný zbor v Prietrži za zborového dozorcu. A keď sa roku 1933 stal verejným notárom v Šahách, stal sa v tom istom roku zborovým dozorcom v Malej Čalomiji a navyše roku 1936 ho hontiansky seniorát jednomyseľne postavil do čela seniorátu ako svojho dozorcu. Po viedenskej arbitráži a následnej okupácie južného Slovenska Horthyho Maďarskom, Jozef Holúbek opustil svoj úrad a majetok v Šahách a presťahoval sa do Trenčianskych Teplíc. Popri advokátskej činnosti naďalej zostal verný aj práci pre hontiansky seniorát. V novom bydlisku naďalej literárne tvoril a prekladal. Jeho jedinou knihou bola kniha s názvom Z temného kúta. V nej prostredníctvom typických epizód v podobe dedinských poviedok realistický zobrazil život a folklór Slovákov v Banáte, presnejšie v Padine v druhej polovici 19.storočia. Kniha vyšla tlačou roku 1926 v Liptovskom Svätom Mikuláši. O toto dielo bol veľký záujem aj po rokoch a tak jeho reedíciu roku 1992 zabezpečil v jeho rodisku Spolok poľnohospodárov v Padine a vydavateľstvo Elit v Belehrade.
 
Padinský rodák Jozef Holúbek bol celý život obetavým a uvedomelým Slovákom, členom a funkcionárom Matice slovenskej, Československej jednoty, podpredsedom Klubu československých turistov. Jeho manželkou bola PhDr. Želmíra, rodená Kállayová, pedagogička (1890-1967). Jozef Holúbek ukončil svoj plodný tvorivý život 8. septembra 1956 v Trenčianskych Tepliciach. Tento banátsky rodák zanechal žiarivý príklad tvorivej, spoločenskej a organizačnej práce na obranu národných záujmov všetkých Slovákov.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články