- Podrobnosti
-
Uverejnené 2. 10. 2011
Z osláv trojstého výročia príchodu Slovákov do Alberti
Z osláv v Albertirši Ján Jančovic
Jednou z desiatok osád v Peštianskej stolici, ktoré začiatkom 18. storočia, konkrétne v roku 1711 osídlili a vlastne aj založili Slováci, bola aj Alberti (od roku 1950 Albertirša) ležiaca juhovýchodne od Pešti. V tamojšom evanjelickom cirkevnom zbore celý minulý mesiac prebiehal v znamení tohto významného jubilea - osláv trojstého výročia príchodu slovenských evanjelikov do vtedajšej osady.
Celý mesiac prebiehali v časti Alberti mesta Albertirša a jeho
evanjelickom cirkevnom zbore oslavy trojstého výročia príchodu
slovenských evanjelikov do vtedajšej osady. Rovnako v tom istom roku a
mesiaci sa eviduje aj založenie tunajšieho evanjelického cirkevného
zboru. Aj z toho dôvodu ťažisko príprav a priebeh osláv za pomoci mesta
pripadol na albertskú evanjelickú cirkev. Ešte nedávno samostatná
Irša, má tiež svoj evanjelický kostol a cirkevný zbor. Mesto je
urbanistický spojené tak, že obe bývalé obce rozdeľuje iba ulica.
Alberti je rodiskom Samuela Tešedíka, agrárneho reformátora Uhorska a
Štefana Jančoviča, jazykovedca štúrovského obdobia, ktorý je autorom
prvého slovensko - maďarského a maďarsko - slovenského slovníka.
Jednou z
desiatok osád v Peštianskej stolici, ktoré začiatkom 18. storočia
osídlili a vlastne aj založili Slováci, bola aj Alberti (od roku 1950
Albertirša) ležiaca juhovýchodne od Pešti. Na vtedajšiu pustatinu ich v
roku 1711 prilákal zemepán Ondrej Varačkai, ktorý ich už rok predtým
objavil sústredených vo väčšej skupine vo Svätej Márii v Hevešskej
stolici. Po dôkladnom preskúmaní a uzatvorení zmluvy v septembri roku
1711 väčšia skupina Slovákov, pochádzajúca zo Zvolenskej, Hontianskej a
Novohradskej stolice, prišla cez Pand, kde majiteľ pustatiny býval na
pustatinu Alberti. Historici (F. Pesty, J. Sirácky), ktorí o založení
osady písali, uvádzali rozdielne údaje. Napríklad. F. Pesty uvádza, že
prišli 14. februára 1711 na 22 vozoch, J. Sirácky - že prišli
24.septembra 1711 na 24 vozoch.
Ženy z Dabasu s tancom
Po takmer
tristo rokoch sa našiel v katolíckej matrike Irše neobjavený
slovakizovanou češtinou písaný dokument z roku 1729 o založení Alberti,
ktorý napísal vtedajší notár albertskej evanjelickej cirkvi Michal
Chovan. V tomto dokumente objavenom tento rok pri príprave 300. výročia
osláv založenia Alberti sa uvádza, že prví evanjelickí Slováci
pochádzajúci z uvedených stolíc prišli všetci naraz do Alberti „na den
poswiceni Sw. Kríže, t.j. 14.septembra“ a na 27 vozoch a prvú slovenskú
bohoslužbu tu slúžil na Michala (29.septembra) s nimi prichádzajúci
farár Bedrich Klaudíny. Ich vodcami boli Juraj Čáni (Málinec, Sirák,
Veňarec) Pavel Havran (Uhorské) a Michal Tkáč (?).
O desať
rokov neskôr ich zemepánom sa stal Martin Selecký, ktorý s nimi podpísal
novú osadnícku zmluvu (9.3.1711). Ostáva zatiaľ definitívne
nepotvrdené, že z ktorej Slatinky pochádzala prvá rozhodujúca skupina
Slovákov. Viacerí autori (A. Mocsári, J. Dobronyovszky, J. Sirácky...)
uvádzajú, že to bola Slatinka (vtedy Kis Szalatna) pri Pôtri a len z
uvádzaného záznamu, že prví prišli aj zo Zvolenskej stolice, niektorí
albertskí činovníci sa domnievajú, že by to mala byť aj Zvolenská
Slatina (vtedy Nagy Szalatna). Priezviská prvých troch vodcov však
hovoria o novohradskom pôvode. Dôležité z hľadiska trojstého výročia
založenia Alberti je, že všetci autori zhodne uvádzajú o založení osady
a evanjelického cirkevného zboru september a rok 1711. V prvých rokoch
pobytu v Alberti i Irši mnohí sa vysťahovali alebo utiekli na Dolnú zem a
ich potomkovia nosia doteraz priezvisko Albertský a Iršaj.
Evanjelický kostol a pódium
Dokázaného faktu mesiaca a roku príchodu sa držali aj organizátori
tohtoročného trojstého výročia a pripravili veľkolepé oslavy, ktoré
trvali celý mesiac. Tretieho septembra začali stretnutím slovenských
evanjelikov z okolia Pešti. Na slávnostnej slovensko - maďarskej
bohoslužbe v evanjelickom kostole v Alberti, ktorú slúžil generálny
biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik a emeritný biskup Evanjelickej
cirkvi v Maďarsku Imrich Szebik, sa zišli okrem domácich evanjelikov aj
veriaci so Slovákmi osídlenej Cinkoty, Čomádu, Ďurky, Irše Maglódu,
Vácegrešu a dvoch obvodov Budapešti. Z kostola prechádzal krojovaný
sprievod ulicami a úvodný program osláv pokračoval v miestnom kultúrnom
dome vystúpením folklórnych súborov. Tanečné a spevácke súbory z
Cinkoty, Maglódu, Veľkej Tarči, Rákoškerestúru preukázali, že aj týmto
činom zachovávajú slovenské tradície a dedičstvo svojich predkov.
Rozhodujúce dvojdňové oslavy prebiehali koncom mesiaca. V sobotu 24.
septembra sa konala na evanjelickom školskom dvore súťaž v tradičných
slovenských pochúťkach - pečení kapustníkov. Slovenské ženské kolektívy z
Alberti, Bíňu, Dabašu, Irše, Maglódu, Pilíša a spojeného kolektívu
Albertirše súťažili o najchutnejší koláč. Víťazstvo si nenechal ujsť
kolektív Slovenskej samosprávy z Albertirši, pod vedením Judity
Mužíkovej, ktorý sa umiestnil na prvom mieste. Na pódiu medzi kostolom a
základnou školou sviatočný deň spestrili vystúpenia speváckych a
tanečných súborov a prehliadka rázovitých krojov z okolitých obcí.
Nechýbala ani ukážka spoločenských tancov, hry pre deti a plieskanie
karikášom na školskom ihrisku. Miestna hudobná škola predviedla zase
svoje umenie školským koncertom. Organizátori osláv si nezabudli
pripomenúť túto významnú jubilejnú udalosť mesta aj prípravou expozície,
ktorá bola inštalovaná vďaka scenáru a realizácie autora Ladislava
Ruvuczkého, vo výstavnej sieni miestneho kultúrneho strediska.
Návštevník tejto výstavy má možnosť názorne na najstarších písaných
dokumentoch, fotografiách, starých tlačiach, mapách, obrazoch a
trojrozmerných dobových predmetoch, ktoré charakterizujú tristoročnú
cestu a život Slovákov v Alberti pripomenúť si ich doterajšiu históriu
aj týmto spôsobom. Celú trojstoročnú históriu príchodu a usadenie
evanjelikov v oslavujúcom meste obsahuje aj knižka vydaná pri tejto
príležitosti a jej autorkou je učiteľka základnej evanjelickej školy
Melinda Ivaničová. Žiada sa mi pripomenúť, že evanjelická cirkev tu má
uzavretý kruh starostlivosti od najmladších po najstarších a stojí na
pevných základoch. Má svoju materskú a základnú školu, denný stacionár
pre starších, dom dôchodcov pre najstarších, odkázaných na pomoc a
ubytovňu, ktorú môžu využiť aj hostia.
Ladislav Revuczky autor scenára výstavy
Na druhý
deň pokračovali oslavy dopoludňajšou bohoslužbou. Popoludňajší program
začal zoradením konských povozov pred kostolom, na ktorých sa viezli
mladí a najstarší Slováci oblečení v dobových krojoch a ľuďom sledujúcim
tento sprievod na ulici symbolicky pripomenuli príchod prvých
slovenských evanjelikov na 27 vozoch na pustatinu Alberti. Na jednom z
vozov, ktoré prešli Peštianskou ulicou až po námestie Alžbety v Irši a
späť, sedel aj jeden z najstarších albertských Slovákov - 81 - ročný Ján
Košťálik, ktorý je v meste jedným z tých, s ktorým sa dá ešte
rozprávať po slovensky. - Mojou manželkou je Anka Košková z ktorou máme
dve dievčatá. jedna žije v Budapešti a druhá tu. Ani ja som sa už v
škole neučil po slovensky, ale moji rodičia a starí rodičia sa medzi
nami rozprávali po slovensky a je len samozrejmé, že sa tak rozprávali
aj so mnou - vyznal sa o svojom slovenskom pôvode. Ako vojak základnej
služby bol v Jágri šoférom a tak aj na oslavy prišiel svojim autom.
Sťažoval si, že ho bolia nohy o čom pripomenul slovné spojenie, že
staroba - choroba. Prezradil, že práce má stále dosť okolo domu a vo
vinici, kde má 300 „kŕčov“ o ktoré sa načim starať, aby dali dobrú
úrodu. Vyjadril radosť, že po dlhom čase sa mohol porozprávať v
materčine. Nebol však sám, čo celkom dobre vedeli po slovensky. Boli
medzi nimi aj takí, ktorí mi zaspievali slovenské piesne a po slovensky
zarecitovali básne od Janka Kráľa a Alexandra Petroviča - Petöfiho. Boli
to najmä Michal Cerman a Ján Lehocký. Zažil som aj príjemné
prekvapenie. V tento deň ma oslovila rodina Kukučkovcov, ktorá podľa
zanechaného odkazu svojich predkov neprišla do Alberti v prvej vlne, ale
o niečo neskôr a Katarína Kukučková mi povedala, že rod prišiel z
novohradského Pôtra.
81 ročný Ján Kostalík ešte hovorí po slovensky
Po alegorickom sprievode nasledovalo vystúpenie súborov a jednotlivcov.
Na záver primátor dvanásť tisícového mesta Albertirša László Fazekás
prevzal kľúč od mesta a poďakoval sa všetkým účinkujúcim a súťažiacim.
Záverečné poďakovanie.
Taký názov dali organizátori celomesačným oslavám trojstého výročia
príchodu Slovákov do Alberti, ktoré boli ukončené v nedeľu 2. októbra.
Záver jubilejných osláv začal evanjelickou bohoslužbou, ktorú slúžil
popri domácej farárke Kristíne Túriovej biskup Tamás Fabíny. Mesiac
trvajúce oslavy pokračovali kultúrnym programom a záverečným stretnutím
organizátorov so zástupcami štátnych orgánov a spoločensko -
politických organizácií, počas ktorého vyhodnotili priebeh osláv. Keďže
som spolupracoval na bádaní a zhromažďovaní historických materiálov
súvisiacich zo začiatkom príchodu a usádzania, čestné uznanie a pamätná
medaila sa ušla aj mne.
Na začiatku osláv a v dňoch 24.9. - 25. 9. sa osláv zúčastnili hostia
a viaceré delegácie partnerských miest zo zahraničia, medzi nimi aj
delegácia mesta Malacky. Slováci a Maďari z Albertirše túto historickú
udalosť spoločne dôstojne a pokojne oslávili. Pri stretnutí s tunajšími
obyvateľmi bolo všade cítiť veľkú ochotu, srdečnosť a toleranciu, ktoré
sú pre toto multinacionálne prostredie charakteristické.
Aj napriek tomu, že slovenskú menšinu tu zo známych dôvodov postihla
jazyková asimilácia, ku svojim slovenským koreňom sa stále hlásia. Bolo
to cítiť aj na ich správaní, vystupovaní a mentalite. Svedectvom toho
bol aj celý program a priebeh týchto jubilejných osláv. Osobné
stretnutia s viacerými mladšími i staršími pôvodom Slovákmi, ma
presvedčili o tom, že veľmi ľutujú, že od povojnového obdobia nedostali
možnosť naučiť sa jazyk svojich predkov. Veľa šťastia a správnych krokov
do budúcich desaťročí želám Albertiršanom a keď zdravie a iné okolnosti
mi dovolia, určite sa o dva roky zúčastním na oslavách trojstého
výročia príchodu Slovákov do Irše a rovnako aj susedného Bíňu (Bénye) .
Aj z týchto obcí sa v počiatku osídľovania časť z nich vysťahovala do
Vojvodiny. Nájdeme ich aj pod priezviskom Bíňan a už spomenutým Iršaj.
You have no rights to post comments
Komentárov