Tragédia v rodine Pavla Ponigera/Belehrad/Binguľa

Tragédia v rodine Pavla Ponigera/Belehrad/Binguľa
 
V utorok 6. decembra 2011 v Belehrade došlo k rodinnej tragédii, v ktorej v samovražednom skoku zo šiesteho poschodia zahynuli manželia Pavel a Ilonka Ponigerovci, kým trojročný syn Milan pád prežil. Pavel Poniger, Slovák z Bingule sa s manželkou Ilonkou sobášili v Evanjelickom cirkevnom zbore SEAVC v Belehrade. Syna Milana tiež krstili v slovenskom kostole v Belehrade a bol prvým dieťaťom pokrsteným v tom zbore po jeho opätovnom obnovení.
 
Pavel Poniger a jeho manželka Ilonka boli vzornými cirkevníkmi ale i členmi Matice slovenskej v Srbsku - MO MSS v Belehrade. Na pohrebe, ktorý sa konal v Binguli sa preto zúčastnili i cirkevníci Evanjelického cirkevného a. v. zboru SEAVC v Belehrade, ktorí sú vo väčšine prípadov i matičiarmi.
 
Verejnosť je oboznámená s tragédiou tejto rodiny, ktorá aj napriek tomu, že Pavel Poniger bol penzionovaným kapitánom, bytovo nebola zabezpečená a žila v izbe vojenského hotela na Zvezdare v Belehrade. Písalo sa dosť aj o trojročnom Milanovi, ktorému pri páde bola zranená hlava a zlomená noha a ruka, ale na rozdiel od svojich rodičov, zostal nažive ale zostal aj sirotou. Blízkych príbuzných síce má a tí mu snáď aj umožnia odrastanie v rodinnom kruhu. Mienim však, že by sa naša slovenská verejnosť určitým spôsobom mala zaujať za toto dieťa a nejakým spôsobom mu pomôcť v jeho budúcom zaiste neľahkom živote.
 
Vladimír Valent, Belehrad

Komentárov  

+1 #2 Guest 2011-12-20 07:46
Velka hanba je ze na pohrebe v Binguli nebol nikto z novinarov Hlas ludu!!!!
Nahlásiť administrátorovi
+5 #1 karol.dzuriak 2011-12-12 05:29
Vážený brat Valent,
o celej tragédii som sa dozvedel v piatok, čítajúc stránku srpska.ru, a potom bližšie zo srbskej tlače. Je ťažko, a aj zbytočné hľadať slová na vyjadrenie vlastných pocitov. Osud i prežitie malého Milanka je Božou výzvou a otázkou adresovanému každému z nás. A človek na ňu hľadá odpoveď (hoci vo vnútri, v srdci ju okamžite našiel). Viem, že teraz je Milan v centre pozornosti celého Srbska, svojich rodákov, i najbližších z rodiny, ktorí sa chcú oň postarať, nech im Pán Boh v tomto žehná mierou vrchovatou! V ich úmysloch i snaženiach. Chlapček,zdá sa, hrdinsky vybojoval svoj prvý víťazný boj o prežitie, ale príde ešte veľa ťažkých chvíľ, príde čas prekonať a prekonávať rany duše, príde boriť sa s ťažkými problémami a výzvami ďalších dní, mesiacov a rokov. A práve vtedy, keď príbeh postupne mizne z prvých stránok médií, keď ho nahrádzajú iné smutné správy a iné ťažké bôle, vtedy bremeno údelu najviac pocítia tí, ktorí budú stáť pri Milankovi a žiť s ním jeho, už doteraz neľahký život. A pocíti to aj on sám. Viete, čo chcem povedať týmito slovami, čo si všetci zrelo uvedomujeme - Milankov osud je už naším osudom a údelom, pokiaľ sme sa odhodlali s Božou pomocou pri ňom stáť. Je to záväzok na celý život (hoci - zatiaľ -na diaľku, raz sa možno stretneme). Nuž tak, jednoducho, po chlapsky, tiež svoju časť tohto záväzku prijímam. Rád pomôžem, ako budem môcť. Čo treba? Na túto chvíľu, zdá sa, je hmotnej pomoci dosť (posudzujem to len z veľkej diaľky, prepáčte, ak sa mýlim),pomoc by potrebovalo doráňané telíčko a ubolená detská dušička, ktorá bude bolieť čoraz viac. Dajte mi, prosím, vedieť. Na diaľku Milankovi aspoň pohládzam hlávku a držím ho takto, imaginárne za rúčku. Ak by ho to potešilo, pošlem mu nejakú peknú knihu pre deti v slovenčine, hračôčiek má teraz asi veľa. Bude potrebovať nejaké detské oblečenie,keď žil s rodičmi v núdzi? Výživové doplnky, peniaze? Pošlite mi, prosím, alebo uverejnite kontaktnú adresu. O spôsobe pomoci sa budeme rozprávať na pôde cirkevného zboru, zatiaľ nič určité nemôžem sľúbiť. Ale budem sa snažiť ozvať sa Vám s konkrétnymi možnosťami čo najskôr. Zatiaľ sa lúčim,mysliac na malého Milanka, na Vás všetkých, ktorým jeho osud nie je ľahostajný, i na tých, ktorý zakúšajú ťažký údel Juhoslávie a Srbska posledných desaťročí.

S úctou

Karol Dzuriak, CZ ECAV Ružomberok
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články