Pred 70 rokmi zažila Báčka najväčší masaker civilistov

Pred 70 rokmi zažila Báčka najväčší masaker civilistov
 
V dnešný deň pred 70 rokmi, teda 21. januára 1942 dosiahlo besnenie okupantských vojsk vrchol v Novom Sade. Maďarskí vojaci a žandári ľudí zabíjali priamo na ulici alebo ich hromadne vodili na breh Dunaja, kde ich strieľali a na rôznych miestach ich hádzali mnohých cez ľadový otvor do rieky. V Novom Sade takto zabili vyše 1 200 ľudí. Bolo medzi nimi aj niekoľko miestnych Slovákov. V interview pre webnoviny slovenskej tlačovej agentúre SITA o tomto hovoril PhDr. Martin Lacko.
 
foto
 
Historik Ústavu pamäti národa Martin Lacko (Foto SITA)
 
Po 70 rokoch sa trochu viac či trochu smelšie začína hovoriť o týchto brutálnych akciách. V Novom Sade sa dnes pred pomníkom Rodina zhromaždili početní Novosadčania ale aj návštevníci z iných báčskych osád aby sa poklonili obetiam Novosadskej razie. Okrem vo vojvodinskom sídelnom meste, hold obetiam novosadskej masakry dnes vzdali i v Budapešti, kde na nádvorí Múzea holokaustu odhalili pamätnú tabuľu a otvorili výstavu „Od večného priateľstva k národnému súdu“.
 
O Novosadskej razii v týchto dňoch píšu aj zahraničné médiá. Portál tlačovej agentúry SITA včera zverejnil interview s historikom Martinom Lackom pod titulkom Pred 67 rokmi zažilo Slovensko najväčší masaker civilistov. Tento popredný slovenský historik, ktorý publikoval viac ako tridsať štúdií a je autorom niekoľkých monografií, v článku urobil paralelu dvoch masakrov, ktoré sa v dnešný deň v roku 1945 udiali na Slovensku a v roku 1942 v Novom Sade. Keďže je táto téma ešte vždy nie uzavretá a vzhľadom na to, že PhDr. Martin Lacko na nej dlhšie pracuje, potešili by ho podrobnejšie informácie o týchto udalostiach v Novom Sade. Ak máte nejaké poznatky skontaktujte nás.
 
Z portálu webnoviny.sk preberáme časť o udalostiach v Juhoslávii a v Novom Sade o ktorých sa zmieňuje PhDr. Martin Lacko:
 
V apríli 1941 sa Maďarsko pripojilo k Hitlerovmu ťaženiu proti Juhoslávii. Za to získalo 11 tisíc km územia, konkrétne regióny Bačka a Baranje. Prvým krokom maďarskej okupačnej moci v Báčke bolo vyhnanie Srbov, ktorí sa sem prisťahovali po roku 1918. Následne, v januári 1942, tu maďarskí vojaci a žandárstvo spáchali jedno z najväčších zverstiev európskych dejín 20. storočia, keď v Novom Sade povraždili viac ako 1200 ľudí. Aby sme zachovali postupnosť. Represálie na novopripojených územiach bývalej Juhoslávie začali už skôr, 4. januára 1942, v obci Šajkaš. V obci Čurug do 9. januára zabili do 900 mužov, žien i detí srbskej a židovskej národnosti. V okresnom meste Žabalj to bolo vyše 6 00 obetí. Maďarské bezpečnostné orgány tu otvormi do ľadu prinútili skákať svoje obete do Tisy, mnohých zabili sekerami alebo polomŕtvych hádzali pod ľad. Ba, aj niektoré matky donútili, aby svoje deti hádzali do otvoru pod ľad. Viaceré deti boli nájdené prebodnuté bajonetmi. Súčasne s tým odsúdili na smrť niekoľko stoviek osôb vojenské súdy. Dňa 21. januára 1942, teda presne pred 70 rokmi, dosiahlo besnenie vrchol v Novom Sade. Maďarskí vojaci a žandári ľudí zabíjali priamo na ulici alebo ich hromadne vodili na breh Dunaja, kde ich strieľali a na rôznych miestach ich hádzali mnohých cez ľadový otvor do rieky. V Novom Sade takto zabili vyše 1 200 ľudí. Bolo medzi nimi aj niekoľko miestnych Slovákov. Dovedna v januári 1942 na území okupovanej Juhoslávie maďarské orgány povraždili alebo popravili 3 309 osôb, z toho bolo 490 starých ľudí a 147 detí.
 
Aké boli príčiny celej tejto brutálnej akcie?
 
Zámienkou bol odpor obyvateľstva voči maďarskej okupácii. Šlo aj o trestnú výpravu za predošlé srbské partizánske útoky. Trestné ťaženie riadil veliteľ segedínskeho armádneho zboru gen. Ferenc Fekethalmy-Czeydner, spolu s niekoľkými ďalšími vyššími veliteľmi. Podľa niektorých historikov však bola akcia naplánovaná v najvyšších vojenských a politických kruhoch Maďarska. Juhoslovanskí (resp. srbskí) historici najčastejšie hovoria o plánovanej genocíde, o etnických čistkách. Ideovú motiváciu plánovačov akcie však vyjadril aj vtedajší slovenský vyslanec v Budapešti Ján Spišiak, keď napísal: „Nešťastná revízna politika vtedajšieho maďarského režimu bola jednou z hlavných príčin, ktorá pohla vojenské vrchnosti k tak neľudskému zákroku.“ Treba mať totiž na zreteli základný bod budapeštianskej politiky, a to, úsilie o obnovu bývalých uhorských hraníc. Preto, kedykoľvek došlo k radikálnej zmene medzinárodnej situácie, Maďarsko ju neváhalo využiť na expanziu. Bolo tak tomu v roku 1919, počas boľševickej revolúcie, v roku 1938/1939 po Hitlerovom ovládnutí strednej Európy (Slovensko a Podkarpatská Rus), ako aj v rokoch samotnej druhej svetovej vojny 1939 – 1941 (Rumunsko, Juhoslávia). No a nové územia potrebovali nielen pripojiť, ale aj ovládnuť, odpor pacifikovať. Je tiež otázne, že v prípade, ak by došlo k rozpadu súčasného medzinárodného usporiadania, či by to Maďarsko nezneužilo znova na územnú expanziu. Propagandistická príprava obyvateľstva v smere nutnosti „zjednotenia maďarstva“ sa tam totiž deje už takmer štvrťstoročie.
 
Čím to podľa Vás je, že sa o týchto tragických udalostiach príliš nevie, resp. sa o nich nehovorí?
 
Príčin je určite viac. Na prvom mieste je to podľa mňa už spomenutá mediálna ignorácia, nezáujem slovenských médií o takéto témy. Ďalšou je možno aj silný vplyv maďarského modelu dejín v Európe. Na rozdiel od slovenských historikov, publicistov a novinárov, ktorí sa priam vyžívajú vo vyhľadávaní a následnom rozmazávaní aj tých najmenších negatívnych udalostí národných dejín, majú maďarskí kolegovia presne opačný postup. Už desaťročia sa prezentujú ako obeť. Udalosti, ktoré sú pre nich negatívne, obchádzajú, zamlčujú, a ak sa nedá inak, ospravedlňujú, prípadne banalizujú. Napr. v jednom z posledných vydaní Dejín Maďarska, ktoré sa u nás predávali, sa spomenutému povraždeniu troch tisícok obyvateľov v okupovanej Juhoslávii venuje na šesťsto stranách jedna-jediná veta. Maďarským intelektuálom a politikom sa aj vďaka revolučným udalostiam roku 1956 podarilo vytvoriť pozitívny obraz Maďarska a Maďarov, ktorý efektne prekryl aj všetky temné stránky predošlých období, takže Maďarsko vyzerá ako krajina s demokratickými a slobodomyseľnými tradíciami. Pritom každý, kto len trochu pozná historickú realitu, vie, že to bolo trochu inak.
 
Celý interview s Martinom Lackom na:
 
Katarína Pucovská

Komentárov  

+1 #2 karol dzuriak 2012-01-25 10:15
Milí dolnozemskí priatelia. Pokiaľ si prečítate celý rozhovor s historikom Martinom Lackom na www.webnoviny.sk a poznáte históriu odboja a fašistických represálií na Slovensku, potom Vás v súvislosti s druhou spomínanou masakrou v Kľaku a Ostrom Grúni v januári 1945 musí zaraziť jeden závažný moment: prečo pán Lacko spomína len nemeckých príslušníkov Abwehrgruppe 218 a príslušníkov Heimatschutzu (domobrany slovenských karpatských Nemcov v nacistických službách)? Prečo nehovorí o levom podiele slovenskej roty v zostave Abwehrgruppe 218 pod velením Ladislava Nižňanského na drancovaní a brutálnom zavraždení 146 slovenských civilistov, z čoho tri štvrtiny tvorili ženy a deti? Ani škandalózny súdny proces v Nemecku v r. 2004-2005 (ktorý Nižňanského oslobodil pre údajný nedostatok dôkazov) nespochybnil rozsudok smrti, vynesený nad Nižňanským a ďalšími Krajským súdom v Banskej Bystrici r. 1962. Krajský súd v Banskej Bystrici v r. 2006 vyniesol pre Ladislava Nižňanského verdikt trestu odňatia slobody na doživotie (v dôsledku zrušenia trestu smrti po r. 1989) a Najvyšší súd o rok neskôr tento rozsudok potvrdil. Slovenské justičné orgány však nepožiadali Nemecko o vydanie Ladislava Nižňanského, ináč podľa jeho životných osudov špičkového spravodajského agenta viacerých režimov a dlhoročného pracovníka Rádia Slobodná Európa. Prečo to všetko? Ak už hovoríme o maďarskom revizionizme, fašizme a iredente, ktoré sú nepochybne skutočnosťou a Vojvodina má s tým bohaté smutné skúsenosti, hovorme rovnako otvorene aj o fašizme slovenskom a ľuďoch v jeho službách. Pretože zhubnosť a dôsledky fašizmu sú všade rovnaké - pre tisícky zavraždených v Novom Sade i desiatky zavraždených v Kľaku a Ostrom Grúni. A na to naozaj nemôžeme zabudnúť. S úctou

Karol Dzuriak
Nahlásiť administrátorovi
+1 #1 novinarka 2012-01-22 11:44
22. januar 2012. | 12:02 | Izvor: Beta, RTV
NOVI SAD -
Memorijalno društvo "Racija 1942." zatražilo je danas da se konačno utvrdi koliko je zaista Novosađana pobijeno u Raciji, koju je mađarska vojska sprovela pre 70 godina, u januaru 1942. godine u glavnom gradu Vojvodine.

To udruženje je u saopštenju za javnost podsetilo da se u Srbiji najčešće navodi da je tada pobijeno i pod led Dunava bačeno više od 1.300 Novosađana u periodu od 21. do 23. januara, dok istoričari u Mađarskoj navode da je tada pobijeno više od 3.400 građana i da je Racija trajala od 20. do 23. januara.

"Racija 1942." je podsetila da je u Budimpešti, u Muzeju holokausta, u petakotkrivena i spomen-ploča, na kojoj se navode upravo podaci o 3.400 žrtava Novosadske racije.

"Od 20. do 23. januara 1942. godine, tokom Novosadske racije, mađarske snage ubile su 3.400 stanovnika. Većina žrtava su bili Srbi. Večno su ugašeni životi i više od 700 Jevreja. Sud generalštaba pozvao je na odgovornost počinioce 1943. godine. U spomen žrtvama na 70. godišnjicu Racije, sa pijetetom podignuta od Ministarstva pravosuđa", navodi se na toj spomen-ploči.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články