Nedožitá osemdesiatka Miku Antića

Nedožitá osemdesiatka Miku Antića
 
„Narodil som sa na rovine. Je to krajina bez ozveny. Tu nič nevracia volania. Vypijú ich diaľavy. Kŕdle letia na mieste a možno ich pooberať. Všetko sa prikláňa k zemi. Všetko je na dosah ruky. Či sa to nepodobá slobode? Tu sa priestory zmeriavajú úsvitmi a súmrakmi a čas dĺžkami tiene. Mliečna cesta je po kolená, ako rozhádzaná slama. Nemusíš sa šplhať: hviezdy rastú v kríkoch.“ – Miroslav Antić.
 
foto
 
Miroslav Mika Antić sa narodil 14. marca 1932 na vojvodinskej rovine, v Mokrine a zomrel 24. júna 1986 v Novom Sade. Okrem písaním zaoberal sa maliarstvom, novinárstvom a filmom. Bol redaktorom novín Ritam a Zmajovho Nevenu a tiež novinárom v Dnevniku.
 
Básnik a bohém. Takého ho poznáme a mnohí si zo školských lavíc pamätáme Plavi čuperak (Plavé kučery). Menej však vieme o obrazoch Miroslava Antića.
 
foto
 
Miroslav Antić Slnečnice
 
„Pozerala sa na mňa jedna celkom ako ty. Ja by som aj pristal, ale srdce... ono sa sťa jahňa vzpiera. Málokto k nemu prenikne.“
 
Pesma za nas dvoje - Mika Antić
 
Znam,
mora biti da je tako:
nikad se nismo sreli nas dvoje,
mada se tražimo podjednako
zbog sreće njene
i sreće moje.
Pijana kiša šiba i mlati,
vrbama vetar čupa kosu.
 
Kuda ću?
U koji grad da svratim?
 
Dan je niz mutna polja prosut.
 
Vucaram svetom dva prazna oka
zurim u lica prolaznika.
Koga da pitam, gladan i mokar,
zašto se nismo sreli nikad?
 
Il' je već bilo?
Trebao korak?
Možda je sasvim do mene došla.
Al' ja,
u krčmu svratio gorak,
a ona ne znajući-prošla.
 
Ne znam.
Ceo svet smo obišli
u žudnji ludoj
podjednakoj,
a za korak se mimoišli.
 
Da, mora da je tako.